Dnešný svet je... hm
2014-02-09
(Téma: Dnešný svet)
Nemám v úmysle písať o tom, aký je svet zlý, skazený a my sa máme na hovno. Nechcem ani velebiť staré časy, pretože je očividné, že nikdy doposiaľ sa človeku nežilo tak dobre ako teraz. Nemakáme od svitu do mrku na svojho lénneho pána, nezomierame húfne na chrípku alebo rovno všetci na mor a neodstreľujú nás na hraniciach. Každá doba má svoje vlastné problémy. A pretože človek je tvor kritický a nespokojný a o mne to platí dvojnásob, zameriam sa opäť len na to "zlé" v našej ére relatívnej slobody, pokroku a komfortu. Konkrétne na jeden aspekt každodenného života v našej civilizovanej spoločnosti, ktorý sa mi nepáči, respektíve ma zaráža, odhliadnuc teraz od súčasných globálnych problémov ľudstva.
Ide o to, že tí dnešní ľudia, čo ich stretnete v obchode, vo vlaku, v podnikoch, sú... bezduchí. Ako keby nemali vlastný názor, vlastné sny a vlastné ambície. Mám pocit, že napriek tomu, aká sme slobodná a tolerantná spoločnosť (tuším sa to tak učí v škole), každý robí len to, čo mu spoločnosť nadiktuje a čo sa od neho očakáva. V podstate celý život máme pred sebou nalinkovaný. Dobre to vystihuje text jednej
pesničky.
Ráno figúrka vstáva do práce, zasvieti svetlo, handry na seba nahádže. Buď stihne raňajky alebo autobus. Kde sa jej podel čas, kde sa jej podel vkus?
No kam sa podel? Môže byť, že ho zhltla tá nekonečná rutina. Figúrka je naprogramovaná na vykonávanie každodenných činností, ktoré sa od nej vyžadujú. Je možné, že sa nadtým už ani nezamýšľa. Mechanicky vykonáva nacvičené pohyby. Budík, raňajky, kabát, autobus, práca, obed, práca, autobus, telka, posteľ. Nastaviť nový budík. Začarovaný kruh. V dlhodobom horizonte úsečka s niekoľkými bodmi: detstvo, škola, maturita, práca, svadba, hypotéka, práca, dieťa, práca, práca, práca. Možno raz dôchodok, ak sa ho dožijeme. Každá figúrka poslušne míňa bod za bodom svojej vytýčenej úsečky. Nemohla by si napríklad spraviť odbočku? Nemôže či nechce, alebo je jej to vlastne jedno?
Vidím to na ľuďoch okolo a vidím to aj na sebe, aj keď som ešte len mladá a sprostá. "To som vždy chcela, ale nemôžem, mám školu/prácu/nemám čas/whatever." To sme si už tak zvykli vyhovárať sa, že nie sme schopní nič naozaj zrealizovať, vziať veci do vlastných rúk, urobiť niekedy niečo aj podľa seba? Teraz nemám čas, ale budem ho mať zajtra? Veď my dobrovoľne nemáme čas celý život.
Život sa jej pevne vymkol z rúk, pred sebou iba ďalší deň. Učí sa na sny zabudnúť... Radšej to veľmi neriešiť a neprivodzovať si frustráciu. Nepripomínať si vlastnú bezmocnosť, neschopnosť, nemennosť všetkého. Len ráno vstať, nahádzať handry, jedlo, prežiť ďalší deň, zabiť čas. A vždy na Silvestra si môžeme spokojní povedať: ďalší rok v p...rdeli.
Po práci figúrka pôjde do mesta, tam na ňu čaká figúrka - nevesta. A tak sa zoberú a začnú nažívať, figúrky pestovať a ráno zažínať... Celý stereotyp dokola, už je to otrepané. V práci to vlastne nevie vydržať a aký je v tom vôbec rozdiel oproti tomu lénnemu vzťahu ku svojmu feudálnemu pánovi? Ale drží sa jej zubami-nechtami, lebo jesť treba a medzitým ešte nejako stíhať aj rodinu a decká. Ale opäť rýchlo do roboty, zaplatiť deťom výdavky, splatiť byt, v ktorom trávi iba noci, lebo ho opúšťa na svitaní a vracia sa večer rovno do postele.
Celý život drie, aby sa na dôchodku mala dobre... a potom čo? Čaká niekto, že si bude žiť v blahobyte, užívať si svoje choroby? Príde nejaký ten okamih uvedomenia, že nakoniec nemá nič? Že väčšinu príležitostí premárnila, že sa jej život úplne odklonil od cieľa?
Ja neviem, vo chvíľach ako táto sa mi celý tento koncept prieči a mám strach, normálne mám strach, či sa mi podarí uniknúť alebo sa stanem len ďalšou figúrkou bez tváre. "To spravím inokedy, na to bude čas neskôr..." Alebo nikdy. Neprinášam riešenie, v podstate je to len sťažnosť na lampáreň, výkrik do tmy. Rozhodnutie, ako naložiť so svojím životom je na každom zvlášť.
Na kameň služba napíše, tu odpočíva ďalší z nás...
Nechcem, aby tento post vyznel úplne negativisticky. Život je krásny, dnešná doba ponúka množstvo možností. Skrátka robme niečo vlastné, nenechajme zo seba vycicať aj poslednú kvapku nejakého toho chcenia, individuality, túžby.
Ďakujem za prečítanie.
Komentáre k článku