Kniha
2014-03-28
(Téma: Kniha, najlepší priateľ čitateľa)
Kniha ležala zatvorená na stole. Vyzerala úplne neškodne - s obyčajnou hnedou obálkou, jednoduchým nadpisom, obdratými rožkami - a veľmi lákavo. Bola to tá kniha, ktorú bezmyšlienkovite vezmete do rúk, dotýkate sa jej a cítite jej upokojujúcu ťarchu. Hladkáte jej tvrdé ošúchané stránky, zaplnené úhľadnými riadkami hranatého písma. Najlepší priateľ čitateľa. Verný, úprimný, večný.
Žena vstúpila do miestnosti a opatrne sa posadila. Ruky so zaťatými päsťami zložila do lona a poobzerala sa okolo seba. Pôsobila váhavo, trochu odmietavo, nie však vystrašene. Sedela bez pohnutia, iba jej rozrušený pohľad blúdil izbou. Mala 36 rokov.
Keby na jej mieste sedela iná žena, natiahla by ruku. Zdvihla by knihu zo stola, chvíľu ju prevracala v dlaniach, bruškami prstov obtiahla písmená vystupujúce z koženej obálky - aby napokon podľahla a začítala sa do jej obsahu. Takou ženou kedysi bola.
Dievčaťom... Vtedy bola ešte dievča. Ale to už skončilo. Teraz žila iný život. Žena len meravo civela na knihu a nehýbala sa.
Jej pohľad zavadil o okno. Bolo staré, zájdené a netesné, s dreveným rámom, z ktorého sa odlupoval suchý náter. Muselo mať viac ako 22 rokov. Vzbudzovalo v nej pocit niečoho zlého, cudzieho a nepriateľského. Vzduch v izbe bol ťažký, zatuchnutý. No nevstala, aby okno otvorila.
Odvrátila hlavu.
Obraz na stene. Bola na ňom jednoduchá váza s kyticou lúčnych kvetov. Kvetiny boli vyvedené v sýtych farbistých odtieňoch, ich jemné lupene pofŕkané farebnými fliačikmi. 1937, stálo vedľa mena autora. Veľmi starý obraz, veľmi
zlý. Nepríjemný pocit sa ešte prehĺbil. Po krehkých okvetných lístkoch stekali kvapky krvi...
Zhlboka sa nadýchla. Na stole ležalo pero. Obyčajné, nevinné, nahraditeľné pero. Človek ho vyhodí a kúpi si nové. Možno ho dokonca kúpili len včera, lebo staré sa vypísalo. Celkom nové pero... S potešením po ňom siahla a obracala ho v prstoch. Ten dotyk bol taký upokojujúci, že sa uvoľnila.
Pohľad jej zaletel k časopisu na stolíku. Časopis bol v poriadku. Načiahla sa za ním, veľmi obozretne, aby sa nedotkla háčkovaného obrusu. Háčkovaná dečka, nič dobré. Vyzerala starodávne, ošumelo. Viac než 22. Veľmi nepriateľské, nedobré, zlovestné...
Pozor na dečku. Pero, ktoré otáčala v prstoch, jej vykĺzlo a kotúľalo sa po stole. Konečne sa zastavilo, priamo na bielej háčkovanej dečke. Nezvihla ho. Nemohla sa na tú ohavnú hnusnú dečku pozerať. Nesmie sa jej dotknúť.
Kútikom oka zazrela starodávnu lampu. Pred svojimi očami ju videla orámovanú smolnou, nečistou temnotou. Na poličke ležal gramofón, znepokojujúci a hrozivý.
Starý. Tie predmety ju desili a nikto na svete by ju nedonútil, aby sa ich dotkla. Tie veci boli zlé. Patrili do ohavného, čierneho sveta.
Pred číslom 22. V jej svete boli všetky veci svetlé, vľúdne a kladné. Veci zo starého sveta v ňom nesmeli byť.
Zbadala stolový kalendár a s uľahčením po ňom siahla.
Táto žena mala 36 rokov, vedela sa dokonale ovládať, viedla normálny usporiadaný život. Len veľmi zriedkavo sa staré spomienky predrali na povrch. V jej živote bolo všetko presne stanovené a vďaka tomu našla pokoj. Musela sa vyvarovať len zlých vecí. Nesmela sa s nimi dostať do kontaktu, nemohla ich vpustiť do svojho nového života. Bolo to životne dôležité. Nikdy, nikdy, nikdy sa nedotýkala starých, zlých vecí. Nikdy.
Všetko staré pochádzalo z doby
predtým, z jej predošlého života, ktorý bol nedobrý, nečistý. Vtedy, pred 22 rokmi (6. augusta) jej urobil tú hroznú vec a nič už nikdy nebolo ako doposiaľ. Ale to sa stalo v jej starom živote, ten bol zlý... To už dávno neexistovalo. Teraz žila úplne iný život, dobrý život. Len staré zlé veci, pozostatky toho predošlého, ju mohli ohroziť. Ale ona sa vedela brániť. Nesmela sa ich nikdy dotknúť.
Viac ako 22. Vedela, že kniha na stole je jej nepriateľ. Nevzala si ju, aby si ju prečítala.
Žena odišla z miestnosti a kniha zostala ležať nedotknutá na stole.
Komentáre k článku