Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Vlaky ma nemajú rady
2014-05-17
Naozaj, stále mi robia nejaké naprieky. Človek ako ja, takzvaný pendler, čo cestuje vlakom každý deň už niekoľko rokov, zažije v súvislosti so železnicami všeličo. Asi by som mala byť po toľkom čase už zocelená, ale aj tak sa mi vždy stane nejaká blbosť. Občas si zato môžem sama, ako napríklad v tomto prípade.
Chcem si kúpiť istú vec, už veľmi dlho. To som celá ja. Nemôžem si to kúpiť hneď, ako to zbadám v obchode. To by bolo príliš jednoduché. Zvyčajne je potrebných viacero návštev. Pri prvom raze sa len rozhodnem, že si to niekedy prídem kúpiť. Predavačky si už musia myslieť, že som asi retardovaná.
Teraz sa mi rozhodnutie ku kúpe zavŕtalo hlboko do lebky. Na tom konkrétnom mieste to síce už nemali, ani v ďalších dvoch rovnakých obchodoch v meste... Ale ja som vytrvalá. Môj kamarát Google povedal, že obchod tej istej značky je aj v jednom mestečku, ktoré mám cestou vlakom. Iba vystúpim skôr, odbehnem si kúpiť vytúženú vec a vlakom o hodinu pokračujem domov, jasné ako facka. Potrebovala som len jedno voľné poobedie.
Včera síce celý deň chčalo, ale ďalšie voľno sa mi tak skoro nenaskytne. Veď trochu vody ma nezabije a ja tú vec NAOZAJ CHCEM! Jej nedostupnosť vo mne vyvolala doslova posadnutosť. Mala som nepriestreľný plán. Normálne chodím z domu len naľahko aj napriek chladnému počasiu a kľudne v opätkoch, pri tých krátkych presunoch z jedného dopravného prostriedku na druhý mi stačí prejsť iba niekoľko metrov. Tentokrát som sa však dôkladne pripravila a svojmu cieľu podriadila všetko - viacero vrstiev oblečenia, bežecké tenisky. Predchádzajúci večer som si naštudovala presnú trasu na mape. To zvládnem, nič ma nezastaví.
Piatok. Už som mala po robote a celé poobedie pred sebou. Ide sa nakupovať! Stále pršalo a bolo zima, nie najlepšie podmienky na výlet... Ale ja si idem tvrdo za svojím. Iba nájdem ten obchod, kúpim tú vec a mažem na vlak domov.
Vystúpila som na príslušnej stanici. Fajn, som v tom meste. Ešte som tam v živote nebola. Staničná budova je rozbúraná a obohnaná pletivom. Hm, ako sa dostanem cez ňu? Zrýchlila som a dobehla ostatných ľudí. Ako ne-domorodec som samozrejme vystúpila na úplne opačnom konci nastúpišťa. Rýchlo za nimi, kým mi nezmiznú z dohľadu. Išli sme takým uzučkým priechodom lemovaným preglejkou a igelitom, kde sa vmestí naraz len jeden človek. No teda. Ďalej po chodníku za niekoľkými ľuďmi, ktorí sa ale pri parkovisku odpojili. Zostala som na chodníku sama. Zlé znamenie. Zaviedol ma na most vedúci ponad železnicu a... cestu po ktorej mám ísť? Ako sa dostanem z toho debilného mosta s štvorprúdovkou na tú cestu dole? Vrátila som sa a na boku tam boli úzke betónové schody, aké bývajú vedľa diaľnice za zamknutými dverami. Vždy sa cítim zle, keď musím ísť po úzkom chodníčku vedľa rušnej cesty plnej áut. Prečo sa mi to stáva tak často?
Fajn, bola som si takmer istá, že som na správnej ceste. Pršalo a nevidela som jediného ďalšieho chodca. Prešla som zákrutou a bingo! Predo mnou sa rozprestieralo obrovské nákupné stredisko. To musí byť ono. Za chvíľu som zbadala aj svoj obchod. Hádajte, kde bol. Na úplne opačnom konci, ako som stála. Nesťažovala by som sa, ale to nákupné centrum je vážne obrovské a na druhý koniec som sa dostávala cez ďalší kilometer parkovísk. A vôbec to nie je miesto na prechádzku. Nie sú tam ani chodníky a úbohý osamotený chodec sa cíti veľmi nemiestne. Okolo mňa prechádzali len autá, okrem plechových krabíc s tmavými sklami nikde ani živáčika. Ich reflektory na mňa vrhali vyčítavé pohľady, akoby mi vraveli: "Čo tu hľadáš? Ty sem nepatríš." No vážne.
Konečne som prekonala celé parkovisko a ocitla sa na druhom konci. Už z diaľky som videla, že môj obchod má tmavú výlohu... Zmocnilo sa ma zlé tušenie. Prišla som až k nemu, už som zreteľne rozoznala vypratané miestnosti a prázdne stojany na tovar. Chvíľu som stála a nechápavo civela na ceduľku Prestavba. To snáď nie je pravda! Nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. Spoza výkladu susedného obchodu na mňa civel nejaký chlapík, ako tam stojím a moknem pred zavretým obchodom. Mám to ja ale šťastie.
Pozrela som na hodinky. Ok, stíham ešte skorší vlak. Tak ja idem.
Prekľučkovala som sa zase všetkými autami. Nič tak nefrustruje, ako zmarené plány. A najhoršie, čo sa dá urobiť, je dostať niečo čomu hovorím "čierna nálada". Potom človek ešte len začne priťahovať všelijaké maléry. Ako hovorí moja mama: na posraného aj záchod spadne.
Čas som mala dobrý, niekedy v najbližšej dobe sa tu musí zjaviť môj vlak. Chvíľu som na rozbombardovanej stanici hľadala monitor s príchodmi vlakov. Bol strčený medzi dvoma drevenými búdkami, z troch strán ohraničený pletivom. A žiadny vlak v mojom smere tam nesvietil. Hm, divné. Stále som to totiž nechápala. Došlo mi to až o chvíľočku, keď môj vláčik prefrčal okolo. Ani nie tri metre odo mňa. Ani len nespomalil.
Viete, koľko som už v živote zmeškala vlakov? Z rôznych, až bizarných príčin. Všelijaké zmätky, nesprávne informácie, trhliny v časopriestore... Ale doposiaľ sa mi nestalo, že by som čakala na jediný vlak, ktorý v ten deň na jednej zastávke nezastavuje. Na tej, na ktorej práve stojím.
A aké z toho plynie ponaučenie? Mne napadá len jedno: Shit happens.
Komentáre k článku