Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Sunshine
2014-05-20
To je slovo, ktoré vystihuje dnešok. :) Celý deň mám takú podozrivo piatkovú náladu. Vysvetľujem si to tým, že sa blíži leto, všade už vidno náznaky.
Doobedie som síce opäť strávila v zatemnenom labáku, kde o žiadnom shine nemohlo byť ani reči, a o sun už vôbec nie. Zažila som si aj rušné chvíľky. Myslím, že som si práve v pohodičke napĺňala cytocentrifúgu, keď sa mi zazdalo, že vedľajšia miestnosť stíchla.
"Nadja?"
Nič.
"Graziela?"
Ticho.
Uff, tuším som tu zostala úplne sama. Tak fajn, jednoducho dokončím, čo mám načaté a dovtedy sa hádam kolegyne vrátia a... no uvidíme. Veď som tu ešte len druhý týždeň. Povedzte to ale tým vzorkám, ktoré sa nakopili na stole. Dosť som znervóznela, stále nikto nechodil a ja som si pripadala ako votrelec, ktorý by tam vlastne vôbec nemal byť. Konečne sa otvorili dvere. Ale nie, to bol len ďalší poslíček a vyložil mi pod nos plný kôš nových vzoriek.
Nebuď lama, hovorila som si vduchu. Prevezmi zodpovednosť. Na toto ťa predsa v škole pripravovali. Aspoň teoreticky. Tak som si vyhrnula rukávy, len obrazne samozrejme, s potenciálne infekčným materiálom sa nepatrí pracovať holými rukami. Jedna časť môjho mozgu si bola istá, že vie, čo robí. Ale stále tu bola tá druhá, ktorá bola celá vyhúkaná z toho, že je to teraz celé iba na mne. Každá jedna vzorka predstavuje živého človeka. Nedramatizuj, nadávala som si nahlas. Vždy musíš rozmýšľam nad hlúposťami, keď sa máš sústrediť.
No a potom som to proste spravila a bolo to spravené. Šup, šup, toto tamto a bolo. Dokonca som objavila príjemný rytmus, len mi tak všetko išlo od ruky. Učinila som objav rádia a vypeckovala ho tak, že prehlušilo všetky prístroje. Cítila som sa ako pani vo svojom vlastnom malom kráľovstve.
Keď sa vrátilo zvyšné osadenstvo, Graziela skamenela vo dverách.
"Ty ešte žiješ?" spýtala sa neveriaco.
Bola som na seba pyšná. Odteraz už si budem musieť veriť.
Po šichte som mala voľno zo školy, tak som bola pre zmenu... na prednáške. B. ma zobrala na svoju univerzitu na prednášku z biochémie. Zakiaľ si písala poznámky, ja som sa kŕmila jogurtom s piškótmi a uvažovala o tom, že je vlastne veľmi smutné, ako sa nechytám. Potom sme išli na archeologickú fakultu obdivovať kostry dinosaurov a odliatky pravekých zverov vystavené na chodbách. Pocítila som ľútosť, že som nikdy nezažila akademický život. Je svojím spôsobom trochu smutné, nikdy neštudovať vedľa kostí dinosaurov.
Vracali sme sa na stanicu a mne sa ešte nechcelo ísť domov, keď B. úplne odveci spomenula nejaké jazero pri novodostavanej konečnej stanici fialovej linky na opačnom konci mesta.
"Tak pome," navrhla som. A sme išli.
S každou ďalšou zastávkou to za oknami vyzeralo čoraz menej ako metropola. Nejaké chatky, záhradky, obrovské pole. Otočila som sa a zistila, že sme vo vagóne zostali sami. Prešli sme poľom a vystúpili na stanici metra uprostred ničoho.
"Ako keby tu zastal čas," vyjadrila sa Baša nečakane poeticky. Ja som tiež mala podobný postapokalyptický pocit. Je to ako koniec sveta, iba betónový most s traťou, jazero po bagrovaní a stavenisko. Zrazu zmizli všetky tie davy, ktoré človeka doslova hlcú v centre mesta. Krásne priezračná voda a slnko zošikma dopadajúce na pokojnú hladinu. To bol môj sunshine.
Komentáre k článku