Útržky dní
2014-05-23
Toto bude príbeh o tom, ako sa mi podarilo zaspať a do služby prísť o hodinu skôr...
Precitla som v domnení, že už je veľmi neskoro. Po záplave adrenalínom som sa bleskovým tempom vychystala a nakoniec stihla vlak.
Mimochodom, pripadala som si akásik nevyspatá... Skoro akoby mi niekto ukradol hodinu spánku. Okolo mňa sa vynárali drobné náznaky. Napríklad hodiny na stanici ukazujúce nesprávny čas. Čo sa ich ešte neobťažovali prepnúť na letný?! (Aj tak je toto každoročné šaškovanie s prepínaním času otravné, najprv tak a potom zase späť, kto to potrebuje preboha? Vzápätí som začala uvažovať, kto vlastne pri prechode posúva všetky tie ručičkové hodiny na staniciach po celom meste? Možno na to existuje zvláštne povolanie. Niečo ako Santa Claus, ktorý dvakrát do roka pod rúškom noci navštívi každé staničné hodiny a tajne posunie ručičky.) Ale takými detailami som sa nenechala príliš pomýliť, musela som sa ponáhľať.
Medzi rečou, záhadám ešte ani zďaleka nie je koniec. V šatni pre zamestnancov už tretí deň ležia na papierovom obrúsku na poličke pod zrkadlom štyri malé paradajočky. Čo tam pre pána boha na výsostiach robia? Naozaj by som to chcela vedieť.
Na chodbe som narazila na ďalšie hodiny ukazujúce ešte len deväť! To je teda zaujímavé. Zaujímavé v zlom zmysle slova. Mrknem na svoje náramkové hodinky. Tie, na ktorých som si ešte nenastavila letný čas, lebo sa mi nechce babrať s takými prkotinami. Hovoria, že osem. Už som z toho bola naozaj mešuge, ale začínalo mi zapaľovať. Hm, keď tak nadtým rozmýšľam, vstať o
siedmej namiesto
pol ôsmej neznamená, že človek zaspal. Ach, mohla som si dať aspoň raňajky.
Graciela so smiechom povedala, že niečo také sa jej ešte nestalo. O tom nepochybujem. Asi to chce výnimočný talent.
Veľmi ma pobavil titulok v novinách:
Tučná Ruska spadla na krokodíla - zviera zranené. Chudáky krokodíle. Pamätám si iný článok o odvážnej austrálskej babke, čo sa palicou ubránila pred krokodílom, ktorý sa jej vplížil na pozemok.
Potom som videla jeden reklamný billboard. Boli na ňom vedľa seba dva obrázky tej istej ženy, ktorá stopuje pod Eiffelovkou. Rovnaký pohľad, totožný postoj, iba rôzne okolnosti. Na prvej fotke prší, ona má na sebe zmoknuté šaty a v ruke zviera ceduľku s cieľom cesty. Na tej druhej svieti slnko, žena je pekne elegantne oblečená a na rukách drží pudlíka. Vraj všetko je možné, hrajte Loto. Ak hej, tak by som oveľa radšej bola na mieste tej prvej.
Už je pravidlom, že okolo školy pravidelne strašia nejakí aktivisti, lovci podpisov a rozdávači letáčikov. Väčšinou sú neškodní, často dokonca aj milí a človek si na nich rýchlo zvykne. Keď som išla do školy sa na mňa opäť zlietli ako muchy na... lep. Nasadila som taký ten výraz: strašne sa ponáhľam, lebo mám na programe niečo životne dôležité a
nezastavujem. Ale jeden z nich bol prefíkaný. Zastal mi cestu. Videla som, že sa na niečo chystá. Jedným gracióznym pohybom vzal z kôpky vo svojej druhej ruke jediný letáčik, spravil najdokonalejšie a najelegantnejšie pukerle, aké som v živote videla a štýlom
voilá mi ho so sklonenou hlavou ponúkol na otvorenej dlani. Neviem ani napísať, aké to bolo veľmô podarené.
Odpustite mi, prosím, tento nesúvislý a nekonzistentný článok. Mojej duši sa uľavilo, amen.
Komentáre k článku