Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Od dnes o tri roky
2014-06-29
Keď sme boli malé, hrali sme sa so sestrou takú hru. Na kúsok papiera sme si napísali tajné priania, o ktorých sme celým svojím detským srdcom dúfali, že sa nám vyplnia. Tieto lístočky sme starostlivo zabalili do plastového obalu a zakopali. Pri tejto príležitosti sme si pripravili špeciálnu formulku, ktorú sme slávnostne odrecitovali a sľúbili si, že sa na rovnaké miesto znovu vrátime presne o tri roky.
Potom sa rodičia rozviedli a Izabela sa odsťahovala s otcom do Štátov. Mňa odlifrovali na týždeň k babke a keď som sa vrátila, Izabela bol preč. Dlhé roky sme sa nevideli. Bola to len hlúpa hra.
Odvtedy som si svoje želania vypisovala na všelijaké útržky papiera a schovávala ich na rôznych miestach. Tieto tajné lístočky obsahovali mená chalanov, ktorí sa mi páčili, vysnívanú univerzitu, na ktorú som sa túžila dostať a kilá, ktoré som chcela zhodiť. Nemusela som to robiť, ale vždy sa mi moje želanie zdalo reálnejšie, keď som ho napísala na papier. Lístočky so želaniami sa stali súčasťou môjho života. Či už fungovali alebo nie, zvykla som si na ne. Stavím sa, že sa niekde ukrýva niekoľko zapatrošených, ktoré som si už nikdy viac nevyzdvihla, spolu so zabudnutými snami, na ktorých viac nezáleží.
Náš život s mamou bol vážne fajn. Časom sme si vybudovali nový solídny domov a otcova zrada, ako o tom vždy mama referovala, medzi nami vytvorila veľmi blízky vzťah. Zostávalo veľa vecí, ktoré nás kvôli našim odlišným povahám rozdeľovalo, ale čo si pamätám, boli sme dve sebestačné baby, ktoré všetko zvládli samé vo dvojici. Naša domácnosť bolo ženské kráľovstvo, kde celú kúpeľňu zaberali fľaštičky s kozmetikou a obývačku krabice s topánkami. A napriek tomu všetkému vo mne zívalo neurčité prázdno, akoby stále niekto doma chýbal, kto by zapadal do nášho babského sveta a s kým by sa dalo hovoriť, keď bola mama niekde mimo vo svojom vlastnom svete.
O otcovi sa vôbec nehovorilo, už dávno nepatril do nášho života. Vlastne čo mi pamäť siaha. Bolo to už tak dávno. Už som si ani nebola istá, že viem, ako vyzerá. Fotky sme nemali. Ale nikdy som nezabudla na Izabelu. Mama sa ma istú dobu snažila presvedčiť, že žiadnu sestru nemám a Izabela bola len nejaká kamarátka od susedov. Ale ja viem, že sme boli sestry, aspoň nevlastné. Ale o tom sme s mamou tiež nehovorili. Vždy som ju rozzúrila, keď som sa stále znova pokúšala vyťahovať tému Izabela. Jej postava sa za tie roky stala takmer rovnako nereálnou ako otcova. Ale ja som na ňu musela stále znovu myslieť. Pamätá si aj ona na mňa? Spoznali by sme sa, keby sme sa stretli? Alebo je naozaj len výplodom mojej fantázie?
Mohla som sa o tom presvedčiť. Stačilo by vykopať dva staré lístočky, ktoré sme kedysi dávno rituálne pochovali v domnení, že sa nám vyplnia naše tajné priania. Nepamätala som si, čo na nich bolo, ale ešte vždy som presne vedela, kde ich hľadať. Môj mozog tú informáciu starostlivo opatroval celé tie roky. Ale na to som v sebe nenašla odvahu. Znamenalo by to, že som sa vzdala poslednej nádeje, že sa ešte niekedy uvidím so svojou nevlastnou sestrou. Tie lístočky sme mali vyhrabať spolu, bez nej by som porušila rituál a pripustila, že už sa nikdy nevráti.
Navyše, nikdy som jej celkom neodpustila, že odišla s otcom. Bez rozlúčenia. Možno to nebola jej vina, ale moja tiež nie a zaslúžila som si, aby mi to niekto vysvetlil. Zaslúžila som si mať sestru.
Hlavne keď som bola tínedžerka, niesla som to ťažko. Tak veľmi som túžila mať pri sebe niekoho, kto by mi rozumel, keď to moja mama nedokázala. Ďalšie dievča trochu staršie odo mňa, ktoré by mi radilo vo všetkých tých veciach, ktorým som nerozumela. Postupne som sa zmierila s myšlienkou, že už ju asi nikdy neuvidím, ako by aj? Musel by sa stať zázrak. Ale niekde v kútiku duše som si vždy pestovala maličkú nádej, že možno raz predsa...
Bol jeden spôsob a ja som ho chcela vyskúšať. Po dlhých hodinách, ktoré som strávila fantazírovaním o svojej stratenej sestre a v hlave si prevracala všetky možnosti, som dospela ku konečnému rozhodnutiu. Zobrala som kúsok papiera a napísala naozajstné želanie, do ktorého som vložila všetku svoju zúfalú túžbu. Osud, ak existuješ, zariaď, aby som sa ešte niekedy videla so sestrou. A ešte by som mala chuť na čokoládu, ale to nie je až tak podstatné. Ten papier som zahrabala s pocitom, že som urobila všetko, čo sa dalo. Takto o tri roky, Izabela, zašepkala som.
Vracala som sa so zvláštnym pocitom ľahkosti. Teraz už to nie je v mojich rukách. Má to na zodpovednosť niekto vyšší. Napadlo mi, že si kúpim aspoň tú čokoládu. Zaslúžim si ju, po takom náročnom rozhodnutí. Ešte som sa ani nestihla rozhliadnuť a do oka mi padol veľký farebný nápis: Čokoládové potešenie. Spokojne som sa usmiala. Môj osud sa začína napĺňať.
Komentáre k článku