Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Dali sme Helsinky!
2014-08-27
Tretí deň výletu sme opäť začali v nekresťanskú rannú hodinu, lebo sme úplne vyšinuté, ale hlavne sme nechceli zmeškať trajekt do Helsiniek. Okrem toho, že som bola unavená ako vykorisťovaný ťažný kôň, bola som aj celkom nervózna, či nás zvládnem odšoférovať na loď. V živote som na trajekte nebola a netušila, ako sa tam človek dostane aj s celým autom a čo pre to musí urobiť. Nakoniec to nebola žiadna veda, ale trošku predsa len. Že ste to vy, zľahka vám to opíšem, keby ste sa náhodou ocitli v podobnej situácii a boli z toho tiež tak trochu vyhúkaní.
My sme sa samozrejme najprv zamotali v Talline, lebo sme to my a lebo sú tam debilné obchádzky a v čase obeda už aj slušná zápcha. Mali sme ešte asi dve hodiny rezervy, ale aj tak som už bola celá netrpezlivá a zúrivo bubnovala prstami po volante. Vyzeralo to, že sme konečne dorazili do prístavišťa aj do správneho terminálu, ale to neznamenalo, že presne vieme, kam máme ísť teraz. Hovorila som tu o tom, ako som sa najviac bála toho, že sa stratím v prístave? Áno, stratila som sa v prístave. A odmietam zato niesť zodpovednosť, pretože nikde nie sú žiadne cedule, ktoré by čokoľvek objasňovali. Na správne miesto sme sa museli odnavigovať pomocou starej spoľahlivej metódy spusteného okienka a frontálnej komunikácie.
Dorazili sme k okienkam, ktoré pripomínali colnicu a vlastne vyzerali ako dobré miesto kam teraz ísť, akurát že boli všetky zatvorené a pôsobili celkom pusto. Parkovisko bolo tiež akési prázdne, nikde ani vtáčika-letáčika, hoci predsa len... Prichádzalo ďalšie auto a my sme prepadli posádku, ešte ani nestihla vystúpiť. Tak sme spoznali milých ryšavých Fínov, ktorí nám všetko trpezlivo vysvetlili a porozprávali nám veľa zaujímavostí. V skutočnosti boli zaskočení, že nie som Fínka, vlastne veľa ľudí neskôr podľa farby mojich vlasov mylne predpokladalo, že som domáca. Asi by som si to mala napísať na tričko.
Polhodinu pred odjazdom sa otvorili brány a my sme prešli "hraničnou kontrolou." Dostali sme visačku s fínskou vlajkou a keďže si ju ostatní začali vešať na spätné zrkadlo, usúdili sme, že by sme to možno mohli tiež urobiť. Chvíľu sme stáli na červenej na rôznych semaforoch a potom sme zase stáli na odbočke do garáží na trajekte. Stále sme sa len niekam presúvali z jedného stanovišťa na druhé, tak som iba odkukávala od druhých áut. Potom ako prvé nakladali autobusy a kamióny a napokon sme prišli na rad my. Nestratila som sa v útrobách lode, ako som sa opäť bezdôvodne stresovala. Len som zaparkovala na mieste, ktoré mi ukázali a to bolo všetko. Úplná brnkačka.
Tak, to by sme mali, poďme sa trochu uvoľniť. Prvýkrát som stála na naozajstnej velikánskej lodi! Naša Queen Baltica mala 10 poschodí a pripomínala malé mesto. Reštaurácie, bary, supermarket, parfuméria a samozrejme obytné kajuty. Bolo to ako naozajstný zaoceánsky parník. Najprv sme sa nadýchali morského vzduchu na veternej palube, odkiaľ sme mali výhľad na mesto pod nami. Zatiaľ sme z neho nevideli veľa, ale plánujeme sa tam zastaviť počas cesty naspäť. Potom sme išli tú veľkú loď trochu presnoriť. V jednom podniku sme boli na muzikáli Alice in Wonderland, vlastne na dosť podarenom muzikáli, ktorý nevyzeral ako narýchlo zbúchané školské predstavenie. Niekedy počas show loď nenápadne zrýchlila a podlaha pod mojimi nohami sa náhle začala podivne kymácať. Rozmýšľala som, kedy som sa stihla opiť? Mary, pili sme dnes niečo? pýtam sa mierne vyvedená z miery. Nepamätala som si, že by sme chľastali, ale bolo to divné. Usúdila som, že mi možno tie blikajúce svetlá nerobia dobre. Už som si myslela, že za chvíľu dostanem epileptický záchvat a išla sa trochu nadýchať čerstvého vzduchu na palubu. A tam som videla, ako rozrážame vlny a ako sa voda divoko pení. Tak už viem, čo je to morská choroba. Bolo to celkom vtipné, lebo sme nedokázali kráčať rovno. Zem pod nami sa stále nakláňala a my sme prepletali nohami ako tí ožrani vo vtipoch. Len sme pri tom boli triezvi a to bolo ešte horšie. A nakoniec prišla búrka. Na mori sa blýskalo, hrmelo a voda aj nebo nadobudli veľmi temný odtieň.
V bufete sme sa prvýkrát zoznámili s fínskymi žemľami, ktoré sú asi veľmi zdravé, lebo chutia ako hruda hliny. V bare s hľadiskom teraz hral orchester a tanečný parket zaplnili páry, ktoré naozaj vedeli tancovať. Keby nemali tenisky a rifle, úplne prepadnem ilúzii, že sme na Titanicu.
V Helsinkách sme zadali do navigácie jedno z troch bezplatných parkovísk, ktoré sa mi podarilo doma vygoogliť. Opäť to fungovalo a kdesi pod mostom sme našli free parkovacie miesto na kúsku udupanej zemi s mlákami. Oplatilo sa prekladať fínske fóra, lebo parkovanie v Helsinkách nie je zrovna lacné.
Zobrali sme mapu, cennosti a Maryin obľúbený vankúšik, bez ktorého nezaspí a išli hľadať dohodnuté bývanie. Pešo nám to zabralo polhodinu, počas ktorej sa dalo zase pršať. Mary sa snažila vlastným telom uchrániť svoj milovaný vankúš, ktorý je ale veľký ako slonia noha. Našli sme správnu adresu, zavolali nášmu hostiteľovi Y.-ovi a ten pribehol, vtlačil nám do ruky kľúče a zase bol preč. Okej, nenecháme sa zaskočiť.
Zakiaľ bol Y. v práci, spoznali sme jeho priateľku T., ktorá presne zodpovedá popisu typického Fína. Fíni vraj neradi veľa rozprávajú o zbytočnostiach, neprekáža im "trápne ticho" a nemajú potrebu vypĺňať každú minútu small-talkom. Možno sa mi vo Fínsku podarí nájsť svoje miesto na zemi.
V Helsinkách sme strávili dva dni, ale to si nechám pre seba a nič vám o tom nepoviem. Ale nie, napíšem o tom,
Komentáre k článku