Prvý aj druhý surf

2015-11-26

Tak predsa sme sa dočkali. Doteraz sme boli len surferi, už sme aj hostitelia. Samozrejme, hovoríme o gaučovom surfovaní. Nie ako keď raz jeden dedko v Nemecku nato, že sme couchsurferi, hovorí, vraj jeho šport veľmi nebaví.

S kaučsurfiňkom som zažila kopec srandy s inými ľuďmi aj sama a chvalabohu zatiaľ žiadnu pofidérnosť. Historky som síce počula všelijaké, ale špatnú osobnú skúsenosť nemám. A keď som si teraz dala pauzu od labzovania kade-tade, chcela som tiež prispieť svojím dielom k cestovateľskej komunite a dať cudzincom ochutnať trošku zo slovenskej pohostinnosti.

To som si mohla pomyslieť, ale za celú neviemkoľko-ročnú existenciu nášho profilu s M.-om sme dostali jedinkavú žiadosť. A síce od človeka, ktorý aj tak chcel ísť do Viedne a nejakým spôsobom sme sa ešte vošli do polomeru vygenerovaného okolo. Myslela som si teda, že zakiaľ bývam vo svojej rodnej dedine, ktorá nohu turistu hádam ešte nevidela, bude gauč zívať prázdnotou aj naďalej. Lenže univerzum asi začulo moje myšlienky a prihralo nám za posledný mesiac hneď dvoch surferov!

Najskôr tu bola S., ktorá sa tu nevieme ako ocitla. Jej snom bolo ísť na sólový turistický výlet. Lenže mala veľmi skoro syna, potom prácu a stále nemohla odísť. Teraz otehotnela znovu a povedala si, že to je predsa najlepší čas, kedy ísť samotná na výlet do hôr. Najviac nás však udivovala skutočnosť, že jej napadlo ísť zrovna a práve na Slovensko. A nie na turistiku do Tatier, ale do Malých Karpát a ešte v zime. Nato ona povedala, že nikto, koho pozná, nikdy na Slovensku nebol (dokonca si mysleli, že je to nebezpečné) a preto sa prosto rozhodla prísť sa sem pozrieť. Jediné, čo doposiaľ o našej krajine vedela, bol fakt, že sme voľakedy boli Československom a to sa jej zdalo škoda.

A včera prišla J., ktorá tiež nie je len tak na obyčajnom výlete. Keď som si prečítala, že je na ceste pešo z Hamburgu do Nepálu, najprv som ju upodozrievala, že má medzery v angličtine a podaril sa jej pekný preklep. Ale nič také, včera nám ju aj s veľkým ruksakom zmätená susedka priviedla domov, keď dorazila na zlú adresu.

Tak sa mi vidí, že sa ľudia a hlavne mladí stávajú mobilnejší, neboja sa vycestovať a zbierať rôzne skúsenosti v cudzine. Alebo to tak bolo vždy, len som sa v poslednej dobe začala s podobnými človekmi viac schádzať? Na každý pád to vyzerá, že začalo byť cool cestovať po zaprdenom vidieku v neturistických krajinách. Každého už omrzelo civieť na Eiffelovku, kde sa aj tak hemžia tisícky ďalších ľudí a socializovať sa môžete tak s černochmi predávajúcimi prívesky.

Ešte by som pri téme couchsurfingu zostala. Pokúsim sa nejako zhrnúť svoje postrehy z hosťovania, ale aj z toho, ako som bola ja sama pohostená v niekoľkých domácnostiach. Keďže už sme stihli trochu odkukať, ako to približne chodí, nezastihol nás prvý surfer nepripravených a už sme vedeli, čo máme robiť. Taký priemerný cestovateľ vám bude neskonale povďačný za nejaké jednoduché miesto na spanie (alebo aspoň kúsok podlahy, kde sa vojde spacák), internet a sprchu. Nakŕmiť hladného svetobežníka väčšinou tiež nie je priveľká starosť, lebo vás to skoro nič nestojí. Bonus je poukazovať okolie a všelijaké lokálne zaujímavosti. Zato budete odmenení zaujímavými cestovateľskými príbehmi a obohatení nejakou tou medzikulturálnou výmenou. Podľa mňa mať v dome couchsurfera je ako mať návštevu, ibaže z cudziny. Snažíte sa, aby sa mu u vás a vo vašej krajine páčilo. Pomôžete človeku, ktorý tu nie je doma a pomoc sa mu zíde. Mne stačí spomenúť si, ako mi veľakrát v zahraničí pomohli neznámi ľudia.

Bolo by hlúpe predpokladať, že sa hneď skamarátite a budete kamoši dokonca života, ako sa niektorí ľudia na svojich profiloch snažia tváriť. Pravdepodobne sa uvidíte ten prvý a posledný krát v živote, prípadne si oplatíte návštevu u nich doma. Našla som si cez CS aj kamarátov, s ktorými som v kontakte a rada ich ešte niekedy uvidím, ak na to príde. Ale nazývať niekoho, kto žije stovky kilometrov ďaleko a všeho všudy spolu strávite pár dní, skutočným priateľom, by bola čistá nadsázka. Napriek tomu si však myslím, že ak sa nič nepokazí, k svojmu surferovi či hosťovi si vytvárate puto. Prezentujete mu svoju krajinu, svoju rodinu a svoj život, pretože to je predsa predpoklad, na ktorom couchsurfing stavia. Aby sa návštevník dostal bližšie ku kultúre, ktorú prišiel spoznávať. A práve pri mojej druhej surferke mi niečo podobné chýbalo. Bola milá a všetko s ňou bolo v poriadku, ale na nič sa nepýtala, nič ju nezaujímalo. Rozumiem tomu, že človek je po ceste unavený, že môže byť hanblivý, čo sa mi však nezdal jej prípad. Po dome sa pohybovala sebavedome, sama sa obslúžila v kuchyni. To by som si asi u cudzieho v dome nedovolila, ale som rada, že sa cítila ako doma (dúfam). Skrátka veľkú časť času stráveného u nás robila niečo na svojom laptope. Neurazilo ma to vyslovene, ale bolo mi trochu ľúto, že sa nechce radšej porozprávať s osobou, s ktorou asi nebude opäť mať tú šancu. Viem, že ja by som to tak spravila. Na moje otázky normálne odpovedala a celkovo bola priateľská, vôbec sa nechcem nijako sťažovať na jej správanie, ale ja myslím, že zvedavosť či aspoň zdvorilý záujem je prvou vlastnosťou couchsurfera.

Veľmi nerada také niečo zovšeobecňujúce píšem, ale už som sa stretla s mnohými Nemcami, ktorí boli presne takíto. Nechcem z toho robiť nejakú nemeckú vadu, ale zatiaľ sa mi to stalo len s Nemcami a celkom úprimne s väčšinou z nich. Stretla som sa aj s takými, u ktorých som si nič podobné nevšimla! Ale ostatní boli vždy rovnako neúčastní, hoci inak milí a kamarátski. Najlepšie to vystihuje slovo uninterested, ktoré neviem spoľahlivo preložiť (ak vám napadne vhodný výraz, môžete mi ho napísať do komentára). Nebudem zachádzať tak ďaleko, aby som tvrdila, že každý sa musí o všetko zaujímať. No práve pri komunite ako je couchsurfing si myslím, že je to dôležité a tak trochu je to ideou celého projektu.

Ďalšou myšlienkou v súvislosti s tým sú sociálne siete. Nie je pochýb, že veľa z nás na nich trávi nezanedbateľné množstvo času. Asi keď to robia doma (často aj vonku v kruhu priateľov a pod.), nevedia si to odpustiť ani na dovolenke. No ale tak načo cestujem, keď i tak strávim veľkú časť času četovaním s kamošmi doma? Pre mňa je cestovanie o spoznávaní nových ľudí, nie o nekonečnom dopisovaní, tagovaní a postovaní stavov či čoho. To novodobé cestovanie je o tom, že mením lokácie, z ktorých môžem používať sociálne siete? Píšem si s kamošom doma, keď vedľa mňa sedí živý človek ochotný podeliť sa nie len o svoj dom, ale aj svoju spoločnosť? To mi nedáva zmysel.

Na záver by som už len dodala, že zatiaľ oba hostiteľské zážitky sa podľa mňa vydarili a určite budem v hosťovaní pokračovať, keď sa mi naskytne príležitosť. Je to podľa mňa rovnako zaujímavé ako surfovanie a keď nemôžete vy navštíviť inú krajinu, ako keby ona navštívila vás doma.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 14 plus 9 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou