Prečítané: Švédske rozprávky

2016-01-26

Dostala som knihu Švédskych rozprávok a zo zvedavosti som si ju prečítala, aby som sa to dozvedela, v čom sú onakvejšie od tých našich.

Zastúpenie v nich majú králi, princezné a princovia, tak ako to v rozprávkach bežne chodí. Pospolitý ľud je poväčšine šťastný a spokojný, lebo im ich kralevic spravodlivo a múdro vládne a nevoľníctvo im nijako zvlášť neprekáža. Skoro v každej rozprávke je ale zlý obor, proti ktorému treba bojovať, pretože má nejaké nevídané alebo hodnotné osobné vlastníctvo a to sa predsa nepatrí škaredému obrovi mať také pekné veci, keď si ich princeznička alebo pán kráľ zmysleli dostať. Takmer vždy je to pastierik, kto pretromfne všetkých šľachtických panáčikov, zmasakruje obra a skasíruje odmenu aj princeznú. Často za nie iba rozprávkových, ale až bizarných okolností, keď zrazu zahrá na píšťalke (obyčajnej, nie čarovnej) a všetka obrova mágia sa zruší. Rozprávky sú od toho, aby v nich boli čarovné píšťalky, ale malo by sa s ich čarovnosťou rátať už od začiatku. Nie dozvedieť sa to vo chvíli, keď už mimochodom spravili kúzlo (a obra už psiská rozchniapali na maderu), prípadne sa o takom nepatrnom detaile nezmieniť vôbec.

No ale rozprávky majú byť aj mravoučné a slúžiť nie len k pobaveniu, ale i k poučeniu. Preto som na tieto aspekty dávala veľký pozor. Napríklad pastier (v rovnakej rozprávke o Troch psoch) je naozajstný džentlmen a vie, ako sa treba chovať k ženám. Samozrejme, oslobodil princeznú od obra a príbeh nám výslovne hovorí, že "slúžil princeznej a vzdával jej takú česť, aká prináleží panej zo vznešeného rodu". To aby bolo jasné, že v žiadnom prípade nie je nijaký primitívny buran iba zato, že pasie divé svine.

Ale vôbec najdôležitejšia myšlienka je vyslovená hneď v prvej rozprávke Tri starenky a princezná. Kráľovská dcéra, princova veľká láska, to nemá ani trochu jednoduché. "Starej kráľovnej sa nepáčilo, že sa oveľa radšej smiala a veselila, než sa venovala ručným prácam a domácim povinnostiam. Princova matka sa preto zo všetkých síl usilovala prekaziť synovu svadbu a vyhlásila, že neprijme za nevestu nijakú dievčinu, kým sa neukáže, že je rovnako šikovná, ako bola ona za mlada." Za tým účelom si svokra vymyslela rafinovanú skúšku a zavrela nevestu do kutice, aby cez noc upriadla fúru ľanu, utkala z neho látku a ušila košeľu. Máme teda Zlatú priadku, ale vo Švédsku ju miesto Martinka Klingáčika vytiahnu zo štichu tri starenky. Jedna má velikánsku nohu, druhá obrovský palec a ďalšia nadrozmerný zadok.

Doprajem si minútku zamyslenia, aké morálne poučenie vyplynulo zo Zlatej priadky, ale namojdušu, že neviem. Možno len, že nič nie je zadarmo, lebo Klingáč nakoniec príde a unesie vám decko. Vráťme sa k trom starenkám, ktoré si za pomoc nechali prisľúbiť pozvanie na kráľovskú svadbu. Keď ich tam tak princ videl, samozrejme neunikli jeho pozornosti. Tu si dovolím ďalší citát:
"Volám sa babka Veľký zadok a mám ho veľký preto, lebo som celý život len sedela a tkala."
"Dobre, že mi to hovoríš," potešil sa kráľ. "Už nikdy neodovolím, aby moja nevesta tkala."

Takže takto. Princezná dostala bohatého manžela a už nikdy nemusela priasť, tkať, ani šiť. Záver: Ale niečo predsa len zadarmo je. Veď načo by princezná mala vedieť tkať a šiť?

Iná rozprávka, tá o Princeznej zo skleneného vrchu , priam preteká morálnymi apelmi. Kráľ ulovil divomužíka a zavrel ho v drevenej búde, aby nemohol utiecť a vystavoval ho ako v zoo. A hneď aj veľmi prezieravo odprisahal, že každý, kto by sa ho pokúsil vypustiť, zomrie, i keby to mal byť jeho vlastný syn. So synom má trpaslík čoskoro veľmi zaujímavú debatu. Trpaslík ho vydiera ukradnutou hračkou, aby potiahol kráľovnej kľúče a pustil ho na slobodu. "Nie," odmietol princ. "Také čosi neurobím. Nie je to správne!" "A to bolo správne, že ma tvoj otec strčil do búdky ako zviera? ... Tvojmu otcovi som nikdy neublížil, ale on zo mňa napriek tomu urobil zajatca na celý život ... Vari len nechceš byť aj ty taký krutý?!"

Takže máme aj polemiku o tom, čo je naozaj správne, dobré a spánosné. Ešte to pokračuje: "Hoci sa mu (princovi) podarilo vrátiť kľuče tak, aby si matka nič nevšimla, zo zlatého jabĺčka už nemal takú radosť ako predtým. Najväčšmi ho trápilo, že nevedel posúdiť, či urobil dobre alebo zle, keď vyslobodil divomužíka." Kto by to doňho povedal, že ho tak silno zamestnávajú závažné morálne dilemy.

Nadčasovú súdnosť a uvedomelosť nám ukazuje aj kráľ v Zlatohrivom koňovi, mesačnom svite a zakliatej panne. Ten si prezmenu vzal do hlavy, že chce lampu, koňa a zakliatu pannu, ktoré sa, samozrejme, nachádzajú vo vlastníctve obra. Pastier mu to všetko zoženie, ale je tu malý zádrheľ. Princezná sedí v začarovanej klietke, ktorú môže otvoriť jedine jej ženích. Ak ste to ešte neuhádli, klietka sama mizne v prítomnosti pastiera. Kráľ nakoniec nie je žiaden hajzel, ako by ste to od neho čakali. Keď pochopí, že princezná nie je preňho, ožení ju za pastiera. Zlatý, nie?

S tými kráľmi to nakoniec nebude až tak beznádejné. V ďalšej rozprávke, Pastier a kráľ škriatkov , je kráľ tiež celkom inteligentný a spozná argument, keď nejaký počuje. Jeho dcéru uniesol zlý obor a to pochopiteľne všetkých naštvalo a deprimovalo. Raz sa ukázal pastierik a ponúkol sa, že aj on teda oprobuje, keď už je tam.
"Veď to nemyslíš vážne... Nikdy v živote si nerobil nič okrem pasenia. Ako sa chceš vybrať do sveta, v ktorom neuspeli princovia ani rytieri a urodzení bojovníci?" Takto kráľ.
"Nespomínam si, že by sa v tvojom príkaze uvádzala nejaká výnimka," vytmavil mu to pastier. "Ak som dobre počul, hovorí sa v ňom, že ten, kto sa vráti s tvojou dcérou, dostane ju za ženu a s ňou polovicu kráľovstva. Tvoje kráľovské slovo platí pre každého rovnako, nezáleží na tom, či je boháč, alebo žobrák."
Presne tak, rovnosť musí byť. Aspoň v tej rozprávke.

No a ešte veľmi dôležitá vec. Na konci spolu všetci žili, až kým nepomreli. A starenka v Mládencovi s husľami "zomrela vo vysokom veku osemdesiatsedem rokov, tri mesiace a deväť dní." No, na severe sa žije dlho.

A pretože mi to nedalo, zobrala som ešte do ruky knižku Slovenských rozprávok od Dobšinského a na porovnanie si prečítala aj tie. Hlavnou postavou je sirota, ktorá je "krásna ako kvet, dobrá ako med, tichučká ako muška a do roboty ako včela" (Tri holúbky). Predpokladám, že sme sa hneď zhupli aj k ponaučeniu a toto má byť prototyp cnostnej slovenskej devy. Namiesto spomínanej priadky, ktorú predsa treba uchrániť pred veľkým zadkom, táto musí celý deň makať okolo domu a prispôsobovať sa macochiným rozmarom. Ďalej sa tiež dozvedáme, že "svoj údel znášala ticho a pokorne". V rozprávkach máme nesvojprávne ťapy, ktoré sa dobrovoľne nechajú utláčať a nedokážu si dupnúť nohou ani pred nevlastnou matkou a segrou, ktoré ich terorizujú. Vyslobodiť ich môže napríklad zázrak. Ešteže v tých rozprávkach sú zázraky dosť bežné. Záver: Trp, Jozef Mak. Ak máš na hovno život, čo narobíš. Ohni chrbát a možno raz dostaneš tri čarovné lieskovce. Aspoň nám to tak hovorili už od mala, nie?

Už vieme, že sa jedná o slovenskú verziu Popolušky. Aby zachovávala dekórum a viac sa hodila pre prostú slovač, celá rodina okrem Popolušky sa chystá v nedeľu do kostola. Veď kam by sedľač chodila na plesy? Ale nebojme sa, rozprávka jasne hovorí, že ľudia v kostole iba počumujú po vyparádenej Popoluške v šatách z orieška, netreba preto príliš dávať pozor nato, čo robí farár. To iba ona sa "ani neobzrela, iba sa vrúcne modlila a počúvala kázeň" . Musí nám byť jasné, čím je lepšia od ostatných a ísť príkladom. Vzápätí už klame matku do očí, ale koho by to trápilo, veď je to Popoluška dobrá ako med.

Naše princezné sú prieberčivé a vypočítavé mrchy. Nechcú oni nejakého radového chudáka z plebsu. Najprv sa okolo svojho nápadníka pekne majú, laškujú s ním a v noci mu potiahnu čarovný mešec, píšťalku, opasok alebo prsteň. Darmo, vieme predsa už, že dobrota je v chudobe a poníženosti. Avšak chudobná vdova, "aj keď sa im biedne žilo, posielala syna Janíka do školy" ( Had, mačička a psík ). To je veľmi chvályhodné a bohužiaľ je to jediná podnetná poznámka, ktorú som si počas čítania vyznačila bokom.

Pri rozprávkach ide už z poučky o vymyslené povedačky a nikto nečaká, že v nich nájde pravdu, ale i tak o niečom vypovedajú. Šak aj na referátoch.sk píšu, že v rozprávkach sa takou tvorivou formou podáva obraz skutočnosti! No, tak presne ten obraz skutočnosti tam asi je, nejakým dielom. (Dez)interpretovať by sa to dalo na sedemsto a sedmoro spôsobov, ja som pre vás vybrala, čo cvrnglo do nosa mne. Rozlúčim sa úvodom k ďalšej ľudovej rozprávke o Hrdej paničke: "Bolo, bolo, ale neviem kedy. Stará Ťapa o tom znala, ale keď som sa jej spytovala, riekla, že zabudla."

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 9 plus 1 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou



Ctení čitatelia, toto je INTERNET. Čo sa tu píše, môže byť fikcia, polopravda, holá pravda alebo neexistovať. Akákoľvek podobnosť s čímkoľvek je možno výplod vašej fantázie. Ak s hocičím nesúhlasíte, máte právo opustiť stránku a zdržať sa komentára. Komentáre môžu byť zmazané. Za podporu webu patrí vďaka M@trixXovi. Blog bol presťahovaný a od 2017 funguje výhradne na tejto adrese. Všetky práva vyhradené.

Dear readers, this is Internet. Don't accuse me of truths or halftruths. Everything you read can be fiction or result of your imagination. If you don't agree with anything, it's your problem. You have right to leave and not comment. Comments can be deleted. Special thanks for support goes to M@trixX. All rights reserved.