Z de(bil)níčka | Február

2016-02-28

Milý môj deníčoček,

opäť dozrel čas prehodnotiť uplynulý mesiac, lebo dva články už vyzerajú ako séria, narozdiel od osamoteného blogpostu za január.

Mesiac február sa niesol v znamení hrdlačenia, excesívneho googlenia a počúvania Die drei Fragezeichen. Zvučka, v ktorej z Jupitera Jonesa urobili Justusa Jonáša a z Petra Cranshawa nejakého Japonca Šóa, síce zmysel nedáva, ale z hlavy už ju nedostanem. Pri spotrebe troch dielov denne sa mi ale pomaly tenčia zásoby! Našťastie sa ukázalo, že pôvodná niekoľkodielna séria sa rozrástla na tak stokusovú nemeckú telenovelu. Preto ani nikoho nemôže prekvapiť, že prípady Troch pátračov sú čím ďalej tým bizarnejšie a nové diely čoraz absurdnejšie. Skrátka a dobre adekvátna zábavka na 2 hodiny denne vo vlaku popri háčkovaní.

Ale je tu pár ďalších tém, ktoré ma navnadili, zdvihli zo stoličky alebo si inak získali moju pozornosť. Tak napríklad pracovné schôdze, vo firemnom prostredí nazývané tiež mítingy. Sú dobré nato, aby sme sa navzájom posťažovali na iné smeny, kto zase neuložil špinavý riad do umývačky alebo nechal prázdny kanister cez noc v labáku. Dúfam, že ako nováčik, pre ktorého bola takáto špeciálna udalosť premiérou, som to pochopila správne, pretože mám k dispozícii len informácie odpozorované na mieste.

Aby si vedel, denníček, mám sa konc fajn. V robote to ujde. Už chápem, že je potrebné pozastavovať sa nad každou chobotinou banalitou a brať smrteľne vážne ešte aj to, či je správnejšie napísať 1 a 2 ružové alebo 1 ružová, 2 ružová (alebo sa tak aspoň tváriť). Ďalej som sa naučila zamakať, no predovšetkým vyzerať vrcholne zamestnane, keď nemám absolútne nič na práci. To považujem za vôbec najužitočnejšiu nadobudnutú schopnosť, ktorú sa mi podľa vlastnej mienky podarilo vycibriť do temer úplnej dokonalosti.

Aby sme zostali pri nudných témach, keď už sa teraz zaoberám takými ultra-dospeláckymi vecami, riešila som aj ďalšie úradné záležitosti, hlavne tie daňové. Pretelefonovala som 4 eurá a nové sa dozvedela len to, že som lepšie informovaná než dotyčný úradník na linke. Uzavreli sme to tým, že som dosť ojedinelý prípad a ďalej nevie ani on. Teraz však už viem aspoň to, že mi účtovníčka protizákonne odmietla akceptovať riadne vyplnený formulár s odôvodnením: "Ja takéto nerobím, to by bolo pre mňa náročné. Nechaj si to vyplatiť v ročnom zúčtovaní." Zato už žiadne slovenské syrové špeciality nebudú, ty mrcha.

Odpozorovala som jeden zaujímavý fenomén na našej dedinskej železničnej stanici (v Rakúsku). Známi sa stretnú na nástupišti a debatiac spolu čakajú na vlak. Vlak príde a oni sa rozlúčia s tým, že tak zase zajtra. Jeden nastúpi vpredu, druhý ide úplne dozadu vlaku. Nie aby cestovali spolu, to si radšej ušetria 30 sekúnd presunu cez nástupište. Som jediný, komu sa to zdá fakt divné?

Exkluzívne mám aj jeden najvác deníčkovský zápisok! Našla som si nepriateľku. Prvýkrát vo svojom živote mám skutočnú nepriateľku. Je to trochu divné, ale mám z toho zvláštne zrvhlé potešenie. Hlavne preto, že som zlý egoistický človek. Ale aj preto, že je to obstarožná, obtlstnutá a poďobaná kolegyňa. Takto sa predstavila: "Ja som A., tá ktorá píše všetky tie sťažnosti do zošitka." Nezasmiala som sa. Každý deň mi hádže na oči všetky neodpustiteľné chyby, ktorých som sa podľa nej dopustila. Možno by to nebolo tak otravné, keby dve tretiny z toho neboli totálne kekeciny. Keď si každý deň usilovne našla niečo, čo sa jej nepáčilo (to je jedno že v protiklade s tým, čo povedia iní kolegovia), prestalo ma to baviť. Počas našich každodenných stretov som na všetko začala odpovedať prostým "Okej." To ju nasieralo viac, než som si od toho sľubovala. Začala na mňa používať špeciálny prehnane vľúdny a trpezlivý tón. Ten jej ale občas nevyšiel a preskočil do rozzúreného zaziapania. Párkrát jej praskli nervy a nepríčetne po mne zvrieskla, kým sa zase neovládla a nevrátila ku svojej paródii trpezlivosti a kľudnej autority. Bolo to smiešne. Liezla mi na nervy, tak som ju bez výčitiek ďalej rozčuľovala. Absolútne mlčanie ju tiež vedelo dobre naštartovať. Aspoň nejaká satisfakcia.

Zajkom sa asi pri Dunaji darí dobre, lebo raz som napočítala až 9 ušatých hláv. A pár dní dozadu sme závodili s jedným ňufkáčom, ktorého som asi vyrušila pri večernej paši. Chudák chcel zdrhnúť do bezpečia, ale pri chodníku bola všade iba tráva. Bežal mi popri bicykli celou cestou až do parku, kde sa mohol konečne schovať. Tie ňunítka sú také zlaté, najradšej by som ich chytila a vystískala, keby sa nechali.

Ešte nejaké fotky na zvýšenie návštevnosti blogu (a aby si niekto nemyslel, že som lenivé hovädo, ktoré zase nič nespravilo).




Boraxové kryštály! Veľký hit na internete, normálne nefalšovaná mágia. Asi sa mi nepodarilo vyjadriť svoj sarkazmus, no nevadí. Vydala som zo seba kvôli takejto hovadine ďaleko viac námahy, ako by si zaslúžila. Opakovane som roztok chodila prihrievať, zakrývala ho, trpezlivo čakala. Výsledok je aj tak biely, nech už mala tá brečka akú chcela farbu. To mám zato, že naletím na každú blbosť z internetu.

Nebudem už dodávať nič, mesiac ubehol ako ten splašený zajac. Pomaly som si zvykla na nový režim. Štve ma, že nemám na nič čas, ale keby mám a aj tak nič nerobím, asi to naserie ešte viac. Aj tak pevne verím, že to nebude natrvalo. Teraz sa môžem obrniť do bitky za termíny dovoleniek, lebo nejaký fas si povedal, že sa musím zladiť s troma smenami.

Končím a drichmem,

Tvoja A.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 12 plus 4 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou