Z de(bil)níčka | Marec

2016-04-12

Marec, choď dakam, ty starec.

Ďalší mesiac je ze nami, opäť sme o niečo starší a senilnejší. V rámci mesačného zúčtovania si teraz posvietim na to, čo bolo v predošlom mesiaci zlé a čo zas nedobré.

Marec sa nám začal pekne voľbami. Užili sme si chvíľkového adrenalínu, zopár dní vygrciavali na fejsbučiku svoje rozhorčenia, sklamania a zhrozenia a život ide, čuduj sa svete, ďalej. Ešte si každý môže prihodiť polienko do vatry, či je horšie byť zlodej, nácek alebo multiotec a potom môžeme všetci spoločne opäť nadávať na utečencov.

Ale potom si poviem: načo sa vzrušovať? Keby som chcela, tak sa ma možno nie ďalšie, ale tie ob-ďalšie voľby už vôbec nemusia týkať. Mladí šikovní ľudia nám zdrhajú z krajiny, namiesto aby tu zostali a niečo vybudovali. Čo také mám budovať, keď už komunizmus skončil, mi nikto nechce povedať, ale keď momentálne "budujem" za dvojnásobný plat niekde inde, nemám záujem na tom nič meniť. A či u nás robia Rumuni, Ukrajinci alebo Číňania je mi vcelku jedno, tak ako mi je jedno, či ja robím v inom štáte s Bulharmi a Bosniakmi. Otázka, ktorá sa natíska, je čo o pár rokov? A hlavne, kde? Od tohto rozhodnutia závisí plán na nabližšie mesiace až roky, čo je nie zanedbateľná doba, lenže za ten čas sa zas veľa môže zmeniť a zas sme, kde sme boli, čiže sme nikde.

Prirodzeným vývojom sa človek dostáva do situácie, keď sa snaží o nejakú tú samostatnosť a predovšetkým teda vlastný životný priestor. Máte o tom samozrejme vlastné predstavy a odrazu musíte riešiť problémy očakávané, ale aj celkom nevídané. Na tomto mieste môžem len citovať R., ktorý mi ako prvý odhalil veľkú životnú pravdu, že nie sú problém financie. Aj by bolo za čo, ale čo na tom, keď neni čo.

Tak čo teda, aké budú ďalšie kroky? Predebatovali sme to už z každej strany odpredu aj odzadu (no iste, vy úchyláci), prelustrovali internety, napísali, spoznámkovali, nakreslili a urobili tabuľku. Ale vždy nakoniec skončíme pri tom, že nám nič nevyhovuje a tým je to celé na hovno. Neviem či mám čakať, jednať, alebo čo mám. Pekné a priam ideálne by bolo spoľahnúť sa na svoju intuíciu, tá mi ale radí vždy niečo iné, takže je jasné, že o tom ani ja ani moja intuícia nemáme ani páru. Už mi je bľuvno z neustáleho gúgľovania zákonov, lebo vyzerajú približne tak, že pokiaľ neplatí paragraf 23945823049852058 a platí odstavec 2408520348520580, tak potom tento odstavec neplatí, jedine že by platil. A tomu by som nerozumela ani po slovensky.

Ale zároveň bol marec mojím druhým plnohodnotným mesiacom v práci a to znamená, že už som podchytila to esenciálne a najdôležitejšie. Tak napríklad medzi treťou a štvrtou, keď som v labáku úplne sama, predsa nie je nutné, aby som niečo robila. Hovorím, že to nie je nutné, nie že nič nerobím! Snáď si nemyslíte, že sa snažím dokončiť všetku činnosť ešte pred treťou, aby som sa hoďku mohla zajebávať niekde za impregnovacími prístrojmi a čítať?! A to by bolo veľmi fajn, lebo kedy inokedy si akože pracujúci človek prečíta blbú knihu? (Teraz som skončila Prebytočných a neviem prečo sa dostala ku Gregorovi Overlanderovi, vidíte, aj tak by som čítala len samé hovadiny).

Obedňajšiu časť svojej smeny mám rada, lebo zjavne zahŕňa obed. A potom je tu ešte tá približne hodina času, kedy si úplne sama musím poradiť s ehm, impregnovacími automatmi a archívom umiestneným za nimi, tak to je tiež fajn. Ak som šikovná, podarí sa mi raz až dva razy za deň dostať do sklepa, kde je síce touto dobou pomerne chladno, ale za tú polovicu kapitoly a vybavenie fejsbuka to stojí. Na prd je, keď sa niečo doserie a nedám v ten deň ani jednu kapitolu. Večerná časť smeny je už o inom, to zas musím kmitať, ale aspoň si pred sebou zachovám úctu a nie som nútená pripadať si ako štátny úradník. Zato si často pripadám ako upratovačka, keď polovicu pracovnej náplne strávim pri drezi zadrbaná od cifu a od dezinfektu, ale aspoň sa môžem upokojovať tým, že zato dostávam lepšie zaplatené. Keď už razítkujem šesťstý papier, cítim sa navyše ako sekretárka a to už je naozaj zlé.

A potom tu boli také veci ako stretnutie s bývalými spolužiakmi po x rokoch. Absolvovali sme ho síce len v malom kruhu, ale presne potvrdilo, čo sme aj tak vedeli. Keď sa s niekým nevidíš dobu, ktorá sa počíta na roky, opätovné stretnutie bude prinajlepšom pokrytecké. Čím lepší kamoši sme boli, tým viac. Poďme teraz spoločne predstierať, že sa od gympla nič nezmenilo. Alebo som možno jediná, ktorá sa už vlastne teší domov, tak či tak si tu nepripadám na mieste. Tak si chytro vymeňme novinky, aby sme sa ubezpečili, že sme nedopadli najhoršie a potom sa už mohli s kľudom ožrať.

Veľká Noc okresaná na jeden deň voľna ma tiež nepotešila, ale šak načo sa tváriť, že pre mňa má nejaký význam. Na sviatkoch vidím dobré akurát to, že mám voľno v robote a dobre sa nažeriem z toho, čo uvaria a napečú ostatní ľudia. Nazvite ma ignorantom, ale vedzte, že je mi to úplne jedno.

Týmto končím a lúčim sa so svojimi ponosami zas o mesiac,

M.

Komentáre k článku

12.Apr 2016 14:35
super článek a pěkný blog moc se mi tu líbí :-) ;-)
26.Jun 2016 23:16
[Fredy] Ďakujem.
Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 14 plus 7 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou