Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Bosna na bicykli I
2016-08-10
Tak je to opäť tu. Vítr ve vlasech...
Ale po poriadku.
Tentokrát je totiž všetko úplne inak. Nehovorí sa tomu letné prázdniny, ale dovolenka. A nie sú to sladké dva mesiace, ale tvrdo vydrené 2 týždne. A nejdeme s tým, že do mesiaca sa snáď nejako vrátime, a ak nie, tak sa uvidí. Presne 16 dní. Dva pracovné týždne a tri víkendy, ani o deň viac. Ďalším veľkým rozdielom bude, že kvôli tomuto nepríjemnému časovému obmedzeniu si nemôžeme dovoliť pomaly sa odbicyklovať až tam, ako by sme to normálne spravili a preto pôjdeme kus cesty autom. To nás počká v Slavónskom Brode a my zatiaľ absolvujeme cyklotúru okolo Bosny teraz už naším štýlom so všetkým, ako má byť. To by šlo, šak čo sa tak môže pokaziť? Okrem toho, že nám môžu ukradnúť alebo odtiahnuť auto, alebo že zostaneme visieť s bicyklami v nejakej bosanskej pustatine, kam ani líšky neprídu dať dobrú noc, alebo že nás nepustia naspäť do EÚ, lebo ja mám starý občiansky a M. nový, alebo že zavrú šengén... by sa vlastne nič také hrozné stať nemuselo. Tak sme išli nato.
V piatok okolo polnoci sme sa borili s prvým problémom, ako naládovať dva bicykle do draka. Rovnako ako neprežrať sa v all you can eat: dá še, ale...
Kapacita kufra vyčerpaná
Nakoniec sme tam oba strepy aj s košíkom narvali, čo sme mali inšie robiť že. Ráno sa nám pochopiteľne vôbec nechcelo a vyrazili sme až niekedy okolo desiatej. Ešte zastávka v Kauflande a posledný improvizovaný nákup položiek, ktoré chýbajú a potom už rovnou cestou cez Maďarsko až k Brodu. K dispozícii som mala ručne písané poznámky v notísku s hrubými náčrtkami križovatiek a 6-ročnú mapu v telefóne a tak to aj vyzeralo. Odnavigovala som nás tam, kam sme chceli ísť, aj keď tá okružná cesta cez dediny do Győru pôvodne nebola v pláne.
Cesta by nám aj bola celkom rýchlo ubiehala, len na rozbitých maďarských cestách je všade 40-ka kvôli prácam na vozovke, ktoré sa tam úplne očividne práve nekonali a nikde nebolo vidieť robotníkov ani stroje, ale však čo, nechme na novučičkom hladkom asfalte tú štyricinu, nech si turista poriadne užije ubiehajúcu krajinu. Keď nás pri našej preventívnej 70-ke predbiehali už aj maďarskí policajti, čo sme si o tom mali myslieť? Ako u maďarov. Ale čítať nápisy s prehnaným maďarským prízvukom jedného asi nikdy neprestane baviť, tu je pár príkladov na precvičenie (čítaj nahlas so silným prízvukom, najlepšie ako jednu vetu): autókereskedés, zálogház, kivéve célforgalom, magyár dinnye...
Ďalšia sranda sa objavila až v Chorvátsku. Vjazd do akejsi dediny bol prostred cesty prehradený zátarasou a označený zákazom vjazdu. Chvíľu sme sa ošívali, ale potom po vzore zopár okoloiduvších vodičov zátarasu nadrzovku obišli. Po ceste pobiehali ľudia v reflexných vestách, autá z nášho smeru zostávali nerozhodne stáť na krajnici alebo sa otáčali naspäť, okolo stáli rozmiestnené kamery, hm...žeby niečo točili? Pobiehajúci ľudia mali ešte pršiplášte a gumáky a oni fakt niečo točili. Storočnú vodu.
Trochu napršalo
Chvíľu sme pozorovali, ako sa voda valí po ceste a v miestach, kde steká do odtokov vytvára špinavé víry. Niektorí borci s tým nemali problém a hnali svoje káry aj cez zaplavenú vozovku, veď voda siahala len do polky dverí. Ďalej vytrvalo lialo, pekný čas na bicyklovanie. Aj sme si všimli cestou vysokú hladinu kanálov a zatopené polia, ale že zo všetkých vecí budeme mať problém so záplavami, nato sme fakt nepomysleli. Každopádne tudy cesta nevede a na mape sme našli nejakú obchádzku. Asi nás nemalo prekvapiť, že kus cesty sme sa cerigali nejakou jugoslávskou "hradskou" spájajúcou dediny, ktorá je síce na mape pekne vymaľovaná ako menšia vedľajšia trieda, v reále sa však polehoučku zmení z asfaltu na šuter.
Pomaly si uvedomujeme, že jeden detail sme nie veľmi domysleli. Kde presne necháme dva týždne auto? Taktiež začína byť zjavné, že dnes už sa na bikoch ďaleko nedostaneme, bo stále leje a stmieva sa. Vyzerá to, že budeme musieť spať v aute a bicyklovať začneme až zajtra. A ak bude zajtra liať tak ako dnes... tak vieme len toľko, že to bude na chuja, lebo nafukovacie kolesá sme nebrali.
Po krátkej porade, kde ani jeden z nás neprekypoval nápadmi, sme sa takticky rozhodli zaparkovať na nejakej menšej vlakovej stanici pár kilometrov od Brodu, to nebude nejaké nápadné. Úplne zjavne však u nich stanice postrádajú nie len parkoviská, ale aj staničnú budovu. Stanicu vlastne prezrádza len perón a to je na parkovanie málo dostačujúce. Hľadali sme nejaké slepé uličky ústiace do poľa, kde by sme sa aspoň v kľude vyspali, ale trt. Obaja sme boli v podobnej situácii noví a nevedeli celkom, čo do boha robiť. Náhodou sme narazili na nejaký ukazovateľ k nákupnému centru a rozhodli sa aspoň sa tam pozrieť, bo nám ozaj už nič iné nenapadalo. Heuréka. Na kraji mesta situovaná výrobná zóna s veľkým nákupným strediskom a veľkým parkoviskom, kde sa snáď jedno auto so zahraničnou ešpézetkou na nejaký čas stratí a nerozmontujú ho zatiaľ cigáni. Celkom sa nám uľavilo a spokojní sme sa odviezli kúsok obďaleč medzi nejaké sklady, vybalili bicykle, aby sme sa mohli do auta nasáčkovať my, konečne sklopili sedánky a zalomili. Aj to bolo po prvý raz a asi by sa dalo existovať aj takto, ale predsa len, bikovanie a kempovanie je také viac naše.
Ráno sme sa zobudili do zimy, naobkliekali, naložili biky, odparkovali auto a pripravení snáď na všetko teraz už naozaj vyrazili vpred. Buď to bude najväčší fail v histórii cyklovýletov, alebo sa to nejako vyhaluzí.
K hraničnej kontrole sme sa blížili stále trochu neistí, i keď Maďari ani Chorváti žiaden problém s nami ani s našimi odlišnými občianskymi nemali. Bosniaci pre istotu "na chodníku" doklady ani nekontrolovali, takže chodci a cyklisti si veselo križovali hranicu sem a tam. Očividne sa tu medzi oboma brodmi čulo migruje za nákupmi a my sme radi využili túto slobodu. Tento zlepšovák nám naviac umožnil aj predbehnúť šóry áut ťahajúce sa celým mostom cez rieku Sávu, pohodlne prekľučkovať medzi kamiónmi, osobákmi, motorkami a inými čertmi a prejsť "kontrolou" bez zdržania. Aké tam stresy.
A sme v Bosne! Čau, Európska únia, zdravotné poistenie a ďalšie veci. Na moment sme to predýchavali, obaja sme sa rozosmiali a išli riešiť záležitosti, o ktoré sa treba postarať, kým naozajstne vyrazíme do divočiny. Ocitli sme sa v zápche medzi autami mieriacimi do všetkých smerov a do toho autami odparkovanými kade-tade po ceste. Dobrodošli na Balkáne. Najprv sme kúpili nejaké marky, ale mjenjačnik nechcel zameniť viac ako 100 euro. S tým chvíľu vydržíme, ale neskôr budeme musieť vyvekslovať ďalšie peniaze. Hneď sme aj kúpili jeden chleba na cestu, k nemu pohár marmelády a fejkovej nutely nuss nougat 13% lješnjak a spokojne sme mohli vyraziť, tak sme to aj spravili.
Najskôr nás cesta viedla na Banju Luku a k našej prvej zastávke - Jajcom. Všade vedľa cesty bolo vidieť opustené rozvaliny rozostavaných domov. Míňali sme celé prázdne osady, ruinu na ruine, nedokončené a schátrané.
Známy fakt o Bosne je, že sa tam potuluje veľa psov. A my máme samozrejme zážitok z prvej ruky. Ako si tak bicyklujeme, pridal s k nam znenazdajky jeden pouličný guláš. Zbesilo sa rozbehol za našimi bicyklami a musel si od toho veľa sľubovať, lebo ani po niekoľkých kilometroch ho to neprestalo baviť, zato nás to mierne znervózňovalo. Aby bola sranda, neskôr sa k nemu (a k nám) pripojil ďalší čokel a potom ešte ďalší, takže nás neúnavne prenasledovala celá malá smečka. Z kopca sme sa rozbehli a na chvíľu ich striasli, ale psiská vždy náskok rýchlo dohnali. Začínali sme byť ozaj hladní, stále sme totiž prestávku odkladali v nádeji, že nám psy dajú pokoj a nakoniec sme teda zastavili. Jeden taký huňatý biely to medzičasom vzdal, ale zvyšní dvaja nám stále boli za riťou. Hodili sme po nich pár kamienkov, načo zaskučali a neotravovali, ale inak sa nenechali odradiť. Chvíľu sa spolu rafali, potom sa asi párili... Tí bastardi nás čakali, kým sme desiatovali. Nevieme, či im na nás niečo voňalo alebo či nejako pochopili, že nie sme domáci... no ani keď sme stretli iných ľudí, nejavili o nikoho iného záujem, dokonca ani o tetku nesúcu v igelitke chleba.
Mutant psa, ktorý za deň ubehol 35 km
Neúnavne sme pokračovali a hafani za nami. Ani po 20 km sme ich nevedeli striasť. Je to normálne? Čo sú to za mutanti? Až k večeru sa konečne uštvali a zaostali. Bežali za nami nenormálnych 35 kilometrov. Uf, aby sa človek bál postaviť kemp, že ho obkľúči smečka trhačov. Koncom dňa sa ukázalo slniečko a my sme sa vytešovali, že nás aspoň nevytopí. A pozvoľna začali kopčeky. Pri jednom takom výhľade, ktorý sme si fotili, nám z blízkej stavby domu vyšiel naproti sympatický chalan. Rozprával po anglicky, takže žiaden problém. Hneď sa starostlivo vypytoval, či niečo nepotrebujeme a ako by nám mohol pomôcť. To samozrejme upútalo pozornosť ostatných na stavbe, takže za chvíľu vyšiel aj Miroslav a jeho žena a po krátkom predstavovaní nás už pozývali k nim do rozrobeného domu, kde jedinú hotovú miestnosť vypĺňal obrovský stôl. Miro nás povodil po pozemku a ukázal nám svoju pýchu, jazierko s kačicami. Vysvetlili nám, že majú ovečky, psy, morky, záhradku a jahňa na špíze prichystané na pečenie. Potom už sa celá rodina a priatelia fuškariaci na stavbe zišli pri stole, nás usadili tiež a misky pred nami stáli skôr, než sme sa z toho stihli spamätať. Ponalievali nám na ochutnanie všetkého, čo mali, z toho tri druhy alkoholu a núkali nás domácou jahňacinkou. Marko a jeho sestra hovorili po anglicky a s ostatnými sme sa ako-tak dohovorili pomocou hrste srbských slovíčok, ktoré náhodou poznáme. Bolo to naozaj milé, naši hostitelia boli takí pozorní, až sme sa z toho cítili trochu hlúpo. Nie sme na také niečo vôbec zvyknutí a úplne nás to ohromilo.
Kopce!
A údolia...
Na noc nám odporučili nejaký kemp vzdialený 40 km a my sme nechceli zbytočne odporovať, pretože sme videli, že s kempovaním na divoko nie sú zvlášť stotožnení. Poďakovali sme preto a vyrazili na cestu. Zmrákalo sa a nám bolo jasné, že by sme to aj tak nestihli do tmy a navyše sme už boli unavení z celodenného šlapania. Rozbalili sme sa na prvom dobrom poli a na zajtra si sľúbili ćevapi v Banjej Luke.
Komentáre k článku