Bosna na bicykli II

2016-08-12

Z kempišťa, kam sme sa dobicyklovali v minulom článku, sme sa po menšej z dvoch ciest vybrali do Banjej Luky. Dlhé kilometre cesty lemovalo nespočet drobných obchodíkov, pohostinstiev a marketov natrieskaných jeden na druhom. Trištvrťka obyvateľstva tu musí podnikať v gastronómii alebo drobnom predaji. Zároveň však vidieť veľmi často vývesku Predám alebo Prenajmem. Dom, pozemok, lokál, všetko. Jednou z vecí, ktoré nám tu na Balkáne nedávajú celkom zmysel, je počet čerpacích staníc, kľudne tak dve na kilometer. Tak ledva majú čo žrať, hlavne aby bolo kde natankovať. Veľkú záľubu v nemeckých autách sme vypozorovali už skorej, každý musí mať bavoráka alebo mercedes, aj keby mal byť dvadsaťročný. Najprv mi nešlo do hlavy, čo tu robí toľko Rakušákov, Holanďanov, Nórov a ďalších ŠPZ-tiek... potom som si uvedomila, že šak došli cez dovolenku domov.

Zaviezli sme sa do centra Banjej Luky, kde je k videniu niekoľko kostolov, pešia zóna, námestie a park. Prekvapilo nás množstvo ľudí, ktoré sa centrom takto v bežný pondelok presúša. Neskôr sme zistili, že Banja Luka je druhé najväčšie mesto Bosny a Hercegoviny a preto má plné právo byť takáto ľudnatá. Bolo akurát kolom poludnia a hic, tak sme si kúpili zmrzku a zapadli medzi dôchodcov vysedávajúcich v parku. Zmenili sme ďalšie lóve, nech môžeme aj my na dovolenke rozhadzovať ako páni a rozbehli nejakú tunajšiu sim-kartu z trafiky. Konečne budeme mať internet a dostaneme sa napríklad k cenným informáciám o počasí. Čevapáreň sme ako naschvál nevedeli žiadnu nájsť, nakoniec sme skončili v nejakom restorane, ktorý vyzeral ako taká schopnejšia vývarovňa, ale snažil sa tváriť lepšie. Trochu sme ponadávali na neúmerné bosniacke merítka, keď nás síce obsluhovali livrejovaní čašníci, ale obrus na stole bol celý zasvinený.


Teľa tak, ako ho dostať v každej reštaurácii

Z Luky sme pokračovali údolím Vrbasu, ktoré si rieka vymlela do skaly do podoby hlbokého kaňonu. Popri toku sa vlní úzka cesta vykrojená priamo do horského masívu. Je to paráda, otvárajú sa nám krásne výhľady a krkolomná cesta vytvára malebné kľučky. Jazdiť treba isto, vždy vás niečo môže zozadu nabrať v zákrute, tak aspoň nezmätkujte. Na Vrbase je postavená nejaká raftová dráha, dokonca sú na brehu tribúny a lávky, kde si cyklista môže odpočinúť a vychutnať výhľady na rieku.


Údolím Vrbasu


Divoký Vrbas

Vymotali sme sa zo zajatia hôr a pokračovali teraz zazelenanými kopcami. Zakrátko pod nami ležalo zvlnené údolie so svojimi lúkami a pasienkami. Pripekalo a šlapanie, či vôbec existencia začínali byť úmorné. Zastavili sme, aby sme si ako vždy dali glga vody, odfúkli, spravili fotku. A opäť sa zopakovala situácia zo včera, z najbližšieho domu na nás mávali ľudia a volali nás k sebe. Pán domu Dado neváhal a nalieval. Teraz sme sa museli potrápiť a svoje cestovanie vysvetľovať po srbsky. Dado nemal problém, väčšinu jeho slovníka aj tak tvorilo na chuja, suka a jebat. Domáci znášal na stôl všetko, čo doma našiel, koláč, chleba, salámy, klobásky, syry, uhorky a ovocie. Hovoríme mu, nech neblázni, ale on zas vstáva, chvíľu sa hrabe vnútri baráku a nazvláča pred nás ďalšie jedlo. Pri tej príležitosti nám hneď ukázal aj sprchu, spálňu a ponúkal nás, nech sa osprchujeme, večer s nimi pôjdeme na jazero a vyspíme sa v spálni na posteli. Pri tom rozlieval štamprle rakije tak, že vždy prelial cez a okraj a kým pohárik našiel svojho adresáta, polovica skončila povylievaná okolo. Plán podľa toho, čo sme vyrozumeli, znel asi tak, že pôjdeme k jazeru na rybačku a potom budeme grilovať. Najprv sa však ešte chľastalo, Dado vždy, keď sa pohol, do niečoho kopol, zhodil zo stola tácku, zhodil celý stôl a prevrhol všetky fľaše a poháre v dosahu. Stále opakoval, že nemáme "prežívať" a mňa oslovoval "kanežna", lebo to náhodou bolo jedno zo slov, ktoré pozná po ukrajinsky a veď to je predsa skoro to isté ako slovenčina. Za celý večer sme sa dozvedeli, že Dado má od 28 do 54 rokov (často svoju výpoveď menil), má s manželkou dcéru, ktorá má od 15 do 25 rokov (to tiež nebolo jednoznačné) a jedno dieťa v Rusku. Všade, kde bol, jebal a z toho si máme brať príklad. M.-ovi odporúčal, aby mi spravil decko, najlepšie ešte dnes a ešte aby jebal. Dado sa vraj naučil po anglicky, keď bol v Abbu Dábí (nevedel po anglicky ani hovno) a keď sme sa ho pýtali, čo tam robil, hádajte aká bola odpoveď.

Ostatní dvaja, Drago a Pjader (tým prepisom si nie som istá), neboli až takí exoti, aspoň spočiatku sa veľmi neprejavovali. Drago z nich vyzeral najnormálnejší, až kým neskôr sám nevychľastal litrovku slivovice, nevyznal lásku mne a ďalšej kamarátke na fejsbuku, nenaplánoval si s ňou svadbu a vlastne neviem, či mám pokračovať. Ku koncu som mu aj tak nerozumela už ani mäkké f. Pjader nehovoril pre zmenu vôbec, okrem momentov, keď úplne odveci pokladal otázky, či si buď u nás alebo v Rakúsku nájde robotu a koľko dostane. Očividne pil najmenej a stále ho posielali pre niečo na benzínku. Neďaleko od Dadovej chalupy mala byť benzínka, okolo ktorej sa podľa všetkého točil celý ich život. Všetci traja tam asi boli zamestnaní a Pjader každú chvíľu štartoval starú zhnitú fordku, aby to otočil na pumpu a niečo odtiaľ doniesol. Okrem toho za ten čas, ktorý sme tam strávili posedávaním pred domkom, sa pri nás zastavovali rôzne skupiny ľudí, susedov, kamarátov a rodiny, pri čom každý si hrkol kalištek rakije a tiahol ďalej. Ešte slovko k Dadovej chalupe, ktorá podľa mňa krásne ilustruje život v tejto bohom zabudnutej krajine. Malý domek zvonka vyzerá ako narýchlo zbúchaný chliev a najprv sme neverili, že tam niekto naozaj dlhodobo žije. Vnútri sa nachádza plnohodnotné vybavenie, ale je jasné, že sa nad ním nikto dlho nezazmýšľal a o nejakom interiérovom fengšuej-dizajne alebo inom, v našich krajoch uznávanom princípe (vrátane estetického) veľa nepočul. Nemyslím to odsudzujúco ani posmešne, skrátka veľa takých Dadov má hlboko v paži, či má pekný dom a v ňom útulne, alebo nebodaj čisto.

Nakoniec predsa len zbalili 4 rybárske prúty a išli sme dole k jazeru. Okúpali sme sa, tí traja vychlemtali všetko pivo a vraj ideme pre mäso na gril. Neskôr sme pochopili, že mäso objednali hotové z reštaurácie na benzínke, dorazili rakiju a úspešná rybačka bola zavŕšená. Dado, ktorý bol odpálený už keď sme prišli, v tomto štádiu už len opakoval rovnakú mantru: Nekúriš? Nepiješ? A nejebeš? Nežiješ. Príjemné to prestalo byť, keď už boli nasosaní ako svine a začali sa tak aj chovať. Keď sa M. išiel osprchovať, začali si dovoľovať a to bolo jasné znamenie, že my dvaja s M.-om ideme spať.

V noci som sa zobudila a chvíľu mi trvalo zorientovať sa, potom som si uvedomila dve veci. Že posteľ vedľa mňa je prázdna a že niekto leží na podlahe pri boku postele a šmátra po mne. A ten niekto nebol M. Na okamih ma prepadla taká hrôza, ako ešte nikdy v živote. Nie som si istá, či sa ma Dado pokúšal chytať a to ma zobudilo, alebo či sa ma snažil upokojiť až keď som sa strhla, ale prepadla ma panika. Povedal, že M.-ovi je zle a išiel na záchod. Tak som s búšiacim srdcom dlhé minúty čakala a modlila sa. M. prišiel a mne sa strašne uľavilo, Dado si išiel ľahnúť na gauč (ktorý bol s nami v spálni, ako som až teraz zistila) a išli sme opäť spať. Vedela som, že tak skoro nezaspím, napäto som načúvala a zdalo sa mi, že počujem dýchanie vedľa postele. Nebola som si istá a nechcela som robiť cirkus pre nič, ale prisahala by som, že opäť leží pri mne na zemi. Rozsvietili sme a poslali Dada spať na gauč, ten začal kňučať a za chvíľu sa zosunul z gauča opäť na podlahu. Zhasli sme svetlo a zase vliezli do postele, ale v takomto stave mi nebolo do spania. Bola som pripravená odtiaľ okamžite odísť, aj keby som mala uprostred noci stavať stan niekde v lese. M. ma upokojil a nakoniec sme predsa len zaspali. Možno som si niečo vymyslela, neviem. Teraz som si istá, že nám nič naozaj nehrozilo, ale na ten moment čistej hrôzy nikdy nezabudnem. Títo traja ochľastovia boli v skutočnosti najpohostinnejší ľudia, akých sme stretli. Tak taký je svet.


Jazero, ktoré je v skutočnosti priehrada

Na ďalší deň sme ešte zo slušnosti vypili čaj, ale v skutočnosti sme chceli čo najskôr vypadnúť. Rozlúčili sme sa a potom už sme si to konečne namierili rovnou cestou do Jajcov. O Jajcoch sa vie toľko, že tam majú priamo v meste vodopád, čo samozrejme nemajú len tak hocikde. Vodopád tam ozaj je a aj v meste, ale celý je obklopený zeleňou tak, že by tak isto mohol vyzerať aj v horách. Teraz už vieme, že fotky s domami v pozadí sú fejk. Jediný rozdiel oproti vodopádu v prírode je, že tu pod ním vybudovali betónovú plošinu, v ktorej je mimochodom zapustený rebrík vedúci priamo do vody. K vykúpaniu sa síce bohato stačí prejsť sa po najnižšom stupienku plošiny, kde to prší a hučí zo všetkých strán, ale keby to nestačilo, stále si môžete vliezť do vody medzi žaburinu a plastové fľašky. Tak fotky s ľuďmi vo vodopáde fejk neboli.


Jajce


Vodopád

Jajce sú stredoveké kráľovské mestečko s pekným centrovitým centrom na kopčeku a všetkému tomu šéfuje pevnosť úplne na vrchu. Najprv sme išli do parku nad vodopádmi, kde sa chodilo fotiť do úplného rožku pri skale a kde by na Slovensku určite bolo z bezpečnostných dôvodov nainštalované pletivo. Uprostred pekného upraveného parku stojí akoby nič aj smradľavá pografitovaná ruina nejakej budovy. V centre sme sa pozreli do katakomb, ktoré si nechal postaviť niekdajší bos Jajcov, vojvoda Hrvatinić, ako miesto svojho posledného odpočinku. A ako to už tak býva, dokončenia sa nedočkal. Oltár podzemného kostola teraz zdobia vyryté láskyplné vyznania miestnej mládeže. Ideme ešte aj na pevnosť, alebo teda skôr len jej zvyšky, kúpime si veľkú zmrzlinu a pomaly sa chceme rozlúčiť.


Spotvorený podzemný oltár


Stredoveký kostolík v Jajcoch

Vtedy sa začnú ťažkosti, ktoré M.-ovi vlastne začali už včera, mňa to dostihlo až teraz. Buď som sa prežrala chleba s nutelou, alebo to bolo niečo vo vode, alebo salmonela v Dadovom koláči...v každom prípade ma čakala ťažká noc a aj nasledujúci deň. Ledva som ten večer odšlapala pár kilometrov za Jajce, kde sme sa veľmi nerozpakovali a zostali na noc pri nejakej škole.

Pokračovanie zase nabudúce.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 8 plus 6 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou