Bosna na bicykli III

2016-08-23

Ako som už spomínala, predošlý deň sme neboli tak úplne fit a nepríjemnosti pokračovali aj deň nasledujúci a aj potom. Ráno mi bolo stále bľuvno, ale dokázala som sedieť na bicykli, tak nebol dôvod nepokračovať. Boli sme úplne na sucho a potrebovali si niekde doplniť zásoby vody. Ako naschvál, nikde žiadny pramienok alebo aspoň blbá benzínka s obchodom. Prechádzali sme nejakými kopcami, kde stáli nariedko len ďalšie prázdne napoly zosypané domy. Nakoniec sme sa dostali do nejakej osady a keď som zbadala prvého človeka pred domom, neokúňala som sa a išla molit za malo vody. Teta bola hrozne milá, naplnila mi fľaše a volala nás na kávu a "drobné raňajky". To drobné znamenalo, že doniesla chlieb, domáce údené mäso, syr, kajmak, uhorky, keksíky, sladké taštičky a domácu ovocnú šťavu. Jej manžel prišiel o chvíľu tiež a potom aj kuma a rozprávali sme sa, nakoľko nám to naša improvizovaná srbochorvátčina dovoľovala. Oni nám porozprávali o svojej rodine, kde sú a čo robia a my im o našej ceste. Každý, s kým sme sa zatiaľ rozprávali, má príbuzných v zahraničí a sám bol za robotou v inej krajine, v Nemecku bol makať skoro každý. Vraj zo Slovenska mladí utekajú, to sa neustále hovorí, ale reálne nepoznám až toľko ľudí, ktorí by sa zbalili a vypadli odtiaľto. V Bosne očividne práca nie je, nie je tam nijaká budúcnosť a každá jedna rodina má skúsenosť s gastarbajtovaním. Každý vám povie, že má deti za hranicami.

Desa a Ostoja, tak sa volali, nám rozprávali, že u nich raz tak ako my bol jeden Holanďan a fotku s ním majú zarámovanú na stene. Podobným spôsobom nám náhodní ľudia opakovane ukazovali, že tu pohostinnosť má úplne inú definíciu. S našou "katolíckou" výchovou z domu si ťažko zvykáme a cítime sa hlúpo, takmer až vinovato, že sú k nám cudzí ľudia takí dobrí. Lebo šak dobrá výchova káže slušne odmietnuť a "neotravovať". A potom tu máme kultúru, kde sa susedia sotva poznajú a každý má pokoj, lebo šak aj on dá pokoj každému. Naučila som sa, že človek spraví najlepšie, ak vďačne prijme láskavosť, hoci ju týmto konkrétnym ľuďom pravdepodobne nikdy nebude môcť oplatiť. Zato si to však zapamätá a nabudúce pomôže on človeku, ktorý to práve bude potrebovať. A jedna krásneho dňa sa kruh uzavrie. Určite to nie je dokonalá teória, ale aspoň trochu to fungovať musí, lebo inak by sme sa asi nikam nedostali.

Od nich sme pokračovali popri riečke Plive a keď sme ju z cesty mali na dohľad, chytili sme sa ponúknutej šance a pri prvej príležitosti zabočili k toku. Rieka tu bola plytká a taká hmm... bystrá?, tak sme si celkom radi poprali. Ja som sa potom na väčšinu dňa zvalila do tieňa a striedala driemanie z odbiehaním do kriakov. Vyskrúcalo ma ako paragraf, možno som dostala úpal alebo som sa stále nepozbierala z tej pôvodnej otravy, skrátka a dobre mi bolo dosť nachuja. Nedokázala som nič zjesť ani vypiť, organizmus sa rýchlo dehydroval. Niekto z nás vyslovil domnienku, že mi chýbajú minerály, tak som si išla namiešať fyziologický roztok. Kuchynskú soľ máme náhodou vo výbave.


Pranie

Potom už sme pokračovali zase do kopcov, kde pod nami a aj nad nami ležali malé dedinky žijúce si svojím vlastným životom. Takto by asi vyzerali slovenské lazy, keby tam ešte niekto zostal. V Bosne je takýchto málo početných osád plná tá a zaujímavým spôsobom sa tu miesi tradícia s modernou. Taký absurdný príklad je údolíčko pod nami, z ktorého sa zároveň ozýva kravské bučanie a turbo folk.


Údolie s turbofolkom


Zástup kráv vykračujúci si po ceste tiež nie je žiadnou zvláštnosťou

Momentálne však máme iný problém. Od Jajcov sme nevideli obchod, na žranicu máme len dve konzervy sardiniek, nutelu a lekvár. Dúfam, že nebudeme nútení túto kombináciu jesť. Makáme do kopca, až konečne dorazíme do nejakej dedinky, kde je aj trgovina. Pečivo nie je, cestoviny tiež nie, čo tu tí ľudia žerú? Hlavne, že naproti je ďalšia čerpačka. Odchádzame s piškótmi, jablkami a nejakou macedónskou roládou. Znovu si uvedomíme neblahú skutočnosť, že začína noc a dnes sa už asi nikam nedostaneme. Zložili sme sa pri nejakom zrekonštruovanom a pekne upravenom kamennom kostolíku s lavičkami, kohútikom na vodu a odpadkovými košmi, ktorý svojím zovňajškom do špinavého a ošarpaného okolia ani trochu nezapadal. Chcem len podotknúť, že podobné zkultúrnené lokality, navyše vybavené na oddych už spomínanými lavičkami a odpaďákmi, sa v Bosne nenájdu tak ľahko a tu sme boli v nejakej ničnehovoriacej dzedzine v horách, kde to medzi otrieskanými domami pôsobilo až absurdne.


Aj takto môže vyzerať stĺp elektrického vedenia

Postupne na nás dolieha skutočnosť, že sme asi tak 3 dni pozadu a začíname racionalizovať, či sa nám podarí všetko stihnúť a ešte sa včas vrátiť. Najväčšiu zachádzku asi budeme musieť zrušiť úplne, ale nadtým si budeme lámať hlavu neskôr. Zbalili sme bufet a opäť nasadli, ale nešli sme ďaleko a zložili sa pri akomsi cintoríne pri okraji dedinky. Ešte sme len postavili stan a dali variť polievku, keď nás objavili. Ujo z domu oproti dobehol za nami, svietil si mobilom a pýtal sa, či nám niečo nechýba a či nám môže nejako pomôcť. Stan sme si mali postaviť radšej uňho na dvore! Chceme mlieko? Boro ani nečakal na odpoveď, hneď bežal nazad do domu a vrátil sa s litrom čerstvého kravského mlieka. Kravičiek majú osem. A nezabudol nás pozvať ráno do domu na kávu. Opäť sme zostali ako prevalcovaní nekonečnou ochotou a dobrotou tunajších ľudí. Sami majú málo a aj tak nás chcú pohostiť a podeliť sa. Potom sme ale už zmorení všetkými zážitkami (a v mojom prípade aj tou sviňou salmonelou) zaľahli a spali.

Ráno sme vstali a začali baliť veci, keď sa zjavil Boro (mám podozrenie, že nás už vyhliadal) a volal nás do domu. Dom bol asi trojposchodový a každé poschodie malo osobitné vchodové dvere. Nasledujúc Bora sme zamierili do tých na druhom. Miestnosť, kam nás zaviedol, slúžila ako kuchyňa a obývačka, bol tam starý ošúchaný gauč, kockatý televízor, kredenc a na stene svätý obrázok a veľká fotka rodiny. Všetko skromné, pripomínalo to staromódne domy dôchodcov. Na poriadok si veľmi nepotrpia a vidno, že ich netrápi, keď je dačo opotrebované alebo nemoderné. Zato pohostinnosť majú v krvi, mamka nám hneď uvarila výborné mlieko s cukrom, že som sa zalizovala až za ušami. Zakrátko pred nami stáli aj raňajky, domáci chlieb, syr a aj kajmak. Všetko výborné, vlastnej výroby. Chlieb bol veľký ovál, asi 4 kilogramový. Večer sa zamiesi, cez noc vykysne a ráno sa ide piecť. Siedmi (toľko je všetkých spolu) ho za deň zjedia, dávajú si ho na raňajky, na obed aj na večeru. Tak jednoducho sa žije na lazoch.

Časom prichádzali ďalší ľudia, takže sme postupne spoznávali celú rodinu aj susedov. Sám Boro žije v Baćke Palanke a pracuje tam so Slovákom Jankom, domov sa prišiel ukázať cez dovolenku. Brat nám ukázal národný kroj, ktorý si obliekajú pri svadbách, krstinách a slávnostiach. Potom prišiel mladý sused, ktorý sa ide ženiť a na svadbu chystá 14 prasiat. Vysvitlo, že nás včera videl na ceste a my sme sa tiež rozpamätali na auto, ktoré zúrivo trúbilo, ľudia vystrčení až po pás z okna revali a mávali veľkou srbskou zástavou. Brat nás zase videl včera pri kostolíku. Proste toto je uzavretá komunita, kde je príchod cyklistov udalosťou, o ktorej sa ešte dlho bude hovoriť.

Boro nám ešte pomohol zbaliť stan a trochu nesvoj sa spýtal, či náhodou niečo neurobil zle. Veľmi nás to zamrzelo, že taký dobrý a ochotný človek si ešte robí starosti, či sme sa my náhodou za niečo neurazili! Pritom my sme nevedeli, ako sa mu poriadne za všetko poďakovať. Veľmi teraz ľutujem, že som si od neho nevypýtala adresu alebo telefón, lebo by sme ho veľmi radi opäť kontaktovali. Na všetkých ostatných ľudkov, ktorí sa nás ujali, máme nejaký kontakt a môžeme sa ešte raz písomne poďakovať a poslať update z cesty, určite ich to poteší.

Ďalej sme pokračovali konečne z kopca, ale začínalo pripekať a za chvíľu už to bolo na nevydržanie. Každých pár sto metrov sme si robili prestávku v tieni, šlapanie bolo v takýchto podmienkach namáhavé a rýchlo sme sa unavili. Pri jednej takej pauze na obrubníku v tieni stromu nás minulo auto s českou poznávacou značkou, ktoré kúsok obďaleč aj zastavilo. Siniša a Andrea boli tiež veľmi zlatí a robili si starosti, či nepotrebujeme pomoc. Vysvetlili sme, že nám je len teplo a oddychujeme. Siniša je vlastne Bosniak oženený do Plzne a jeho žena je Češka. Keď sme im vysvetlili svoju cestu, on to zhodnotil: "Tak to budete mít zážitek, tady je to divočina." Opýtali sme sa odkiaľ vedeli, že sme Slováci. Andrea nám so smiechom povedala, že si to hneď mysleli, lebo Česi a Slováci sú tu v Európe najviac šialení do cyklistiky.

Ešte kúsok sme to s početnými prestávkami odťahali do Kupresu a tam už sme sa zvalili do parku, aby sme prečkali peklo. Ak to niekomu znie povedome, áno, v Kuprese sme už raz boli. Vtedy sme sa zastavili len pri veľkom kostole a pokračovali rovno do Tomislavgradu, v meste sme ani neboli. Teraz sme sa pre zmenu ocitli v centre a zašili sa v parku, ktorý nebol bohvieaký pekný ani vybavený, ale aspoň bol. Mal nepohodlné drevené lavičky urobené z dosiek položených na múriku, z ktorých vytŕčali hroty klincov. Naposledy sme však park videli asi v Jajcoch, takže nám bol dobrý aj tak. V zornom poli sme navyše mali aspoň dve čevapčičiarne, takže sme sa tešili na dobrú plejskavičku. Jedna mala nakoniec zatvorené a tá druhá bola za trest. Namiesto limunády sme vyfasovali nejaký pomarančový džús z fľašky a fašírku plávajúcu v oleji namiesto pljeskavice. S hranolkami. Či sa nám chceli zavďačiť a mysleli si, že náš potešia hranolkami s fantou alebo ako... proste úplné nechápačky, lebo za srbskou pljeskavicou z predvlani sa zalizujeme ešte teraz.


Moj obľúbený kraj, okolie Kupresu


Dedinka, ktorá vyzerá ako zo Zaklínača

Ďalej ideme celkom z kopca, pritom spoznávame niektoré body v teréne (lebo sme rovnakú trasu išli pred dvoma rokmi) a pomaly si to šinieme do Tomislavgradu. Horko je stále na skapanie, až do pol siedmej je 28 stupňov, veď to nie je normálne. Opäť nás čakajú kopce a pekné výhľady, žiadne prekvapenie, stačí sa pozrieť do mapy. Krajina sa však zmenila oproti "centrálnej Bosne", blížime sa k Chorvátsku a aj to cítiť. Vrchy sú hodne skalnaté a pripomínajú útesy, veľmi podobne to vyzerá na chorvátskom pobreží. Okrem toho je juh osídlenejší, domy sú hustejšie na sebe a vyzerajú krajšie a modernejšie. Chceli sme zvládnuť ešte zopár kiláčikov, lebo sme si uvedomovali, že sme pozadu, tak sme do toho šliapli. Veď sa išlo celkom dobre, ďalej bol terén relatívne rovný bez nejakej divočiny. Prešli sme, koľko sme vládali a keď začínala tma, pri prvej dobrej príležitosti sme to zalomili na nejakej lúke za kameňom. Uvarili sme písmenkovú polievku a zaliezli spať. Deň to bol úspešný, čo viac dodať.


Opustili sme RS a dostávame sa do Hercegoviny, kde to vyzerá "viac chorvátsky"

Ako sa nám darilo ďalej sa dočítate, keď to napíšem, dúfam že už čoskoro.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 9 plus 9 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou