Hejt na úplne všecko

2016-06-26

Je mi nejak divne a myslím si, že sa nachádzam v nejakej medzifáze. Mám svoj zabehaný režim, to nateraz. Vyhovuje mi len preto, že ho považujem za dočasný, ale dokedy bude tento stav trvať, to nevie ani divá sviňa a ja už vôbec nie. A čo budeme robiť potom... Proste v tom nejako tápem. Pri narodení by sme mali všetci vyfasovať manuál "Ako žiť svoj život (...a nedochujiť to)", ale potom by to asi zvládol každý dilino. Nepáči sa mi, že moje momentálne rozhodnutia majú mať ďalekosiahle následky. To sa na to celé môžem radšej... A pri tom ma stále ženie pocit, že musím niečo robiť a to rýchlo, inak ten vlak zmeškám. A nie len to, bojím sa, aby nebol posledný. Mám toľko plánov a predstáv, že mi ide puknúť hlava, ale všetky zasadzujem do budúcnosti ďaleko pred sebou. Krutá pravda je, že keď nie som schopná niečo kua spraviť tadyk a fčul, nebude to nikdy, ale aj tak tomu verím, lebo je to také pekné. Cítim sa, ako keby ma mala čakať skúška, ale skriptá neexistujú a reparáty sa nerobia. A ja improvizovať neviem, tak mám asi smolu.

Som nespokojná a je mi horúco. To druhé asi o štyri mesiace prejde, na to prvé neexistuje nič. Okrem fetu a ten je drahý. Lezie mi na nervy, ako sa správajú osoby okolo mňa a miera drbnutosti celého ľudského pokolenia. Zároveň mi lezie na nervy, že som jeden z nich a presne tak isto drbnutá. Neznášam konkrétnych ľudí za to, akí sú a zároveň vidím rovnakú vadu na sebe. Mám v hlave predstavu seba, aká by som chcela byť, ale dennodenne sa presviedčam, že nie som. A to ma tiež pekne sere. Ono si to stačí uvedomiť, nenervačiť, nehysterčiť a s kľudom sa nato vybodnúť. Ale nádej je svinstvo, lebo raz... Raz všetko bude super, presne ako chceme a asi sa všetci z toho potentujeme.

Lenže aj napriek tonám nezmyselných motivačných citátov s kvetinkami v pozadí nič super nie je. Každý deň je akurát super ľahké nájsť si niečo, čo človeku zdvihne mandle. Pozrite sa okolo, sú tu široké možnosti nasrať sa, až nekonečné. A štvete ma všetci do jedného, na každého z vás niečo mám. Ako povedal veľký filozof svojej doby Bilbo Pytlík na 111. technopárty: "Ani polovinu vás neznám jménem, a i tak vás mám po krk." Je jedno, kto si, určite máš nejaké resty. Si môj rodič? Tak je to aj tvoja chyba, vidíš, že som vadná a že si ma lepšie nevychoval. Si niekto iný z rodiny? Alebo z kamošov? Tak na teba viem veci, ktoré si vo svojom živote nedal, lebo si sraľo. Tvoje zlozvyky, ktoré ti trpím. Si náhodný blbec za volantom, na ulici, v obchode, hocikde? Tak to máme dobré šance, že sa navzájom kvalitne vytočíme a potentíme si deň. Opäť, tváriť sa, že to tak nie je a svet je jedno krásne usmievavé miesto, je diagnóza vyžadujúca protidrogové liečenie. Ale zožierať sa tým nám opäť privodí akurát hospitalizáciu na psychiatrii, tak je to asi jedno.

Možno, že to prišlo s dobou. Máme oproti minulosti oveľa viac voľného času, lepšie vzdelanie a ľahší prístup k informáciám. Je čas a priestor kritizovať, zaoberať sa všakovakými problémami od geopolitiky až po susedovcov. Všetok čas svojho dňa trávim v robote a vidím rôznych ľudí, ktorí mi rôznymi spôsobmi vadia. To je jedno, od platonických nepriateľov až po obľúbených kolegov, do očí mi bijú ich chyby a nedostatky. Arogantní šniclovia, ktorí sa povyšujú na vyššiu rasu, lebo oni sú tu doma. Tie škaredé babské ksichty, čo si myslia, že majú swag, lebo chodia von, keď my ostatní sme to robili 10 rokov dozadu. Skrachovaná single metláčka, ktorá chce byť forever young a zatiaľ dobre vyzerá, ale jej vek nakoniec prezradí množstvo nahromadených mindrákov. Tlstá striga, ktorú všetci neznášajú, ešte aj mačky by od nej zdrhli, keby nebývala na poschodí, ale vo firme je tak dlho, že sa jej zbavíme až na dôchodok. Mafia starnúcich mamičiek, čo si svoju frustráciu z nahovno domácností a nepodarených deciek kompenzujú v robote, kde sa pre mrochty vždy nájde veľa kreatívneho priestoru. A Bulharky a Jugošky, ktoré v spoločnosti svojich neprestajne mindžujú, aké sú menejcenné, ale nespravia nič, aby sa niekam kariérne posunuli a polepšili si.

A celkom táto vlastnosť, prísť do inej krajiny s cieľom usadiť sa tam, ale vlastne sa o integráciu ani nepokúšať. Zgrupovať sa zásadne so svojimi, budovať vo Viedni Jugosláviu a pri tom nadávať na šnicle a Manner keksy zajedať ajvarom a zapíjať rakijicou. Aj to ma štve, lebo je to pokrytecké. Rozkrikovať sa po celom meste po slovansku, ako nás tu odlišujú. A štve ma dokelu aj opačná varianta, bliakať doma špatnou nemčinou, z detí vychovať šnicle a hlavne im vštepiť, kde na zaprdenom východe sa nachádza Slovakistan - to aby sme sa mu vedeli vyhnúť. A vlastne my sa k nemu radšej ani nebudeme priznávať. Len sa raz za rok prídeme pochváliť chudobným príbuzným, akí sme teraz Übermenschen a kupujeme len bio. Neviem, prečo by mi to malo vadiť, lebo pojmy ako národná hrdosť a vlastenectvo mám niekde hlboko vo svojom emigrantskom zadku, ale vidíte, aj tak ma to irituje. Asi ako keď uživatelia sociálnych sietí idú behať/crossfitovať/kickboxovať alebo čo to momentálne fičí preto, aby to mohli zazdieľať. Ako budovať si vlastné šťastie na mizérií tých ostatných.

Už som, myslím, v krátkosti zhejtovala takmer úplne všetko, takže už to nechám tak. Skúsim sa tu trošku menej ventilovať a prinášať viac výtvorov a svojich výrobkov, aby ste sa mali nabudúce aj načo pozrieť. Čafte,

M.

Komentáre k článku

15.Aug 2016 15:43
ale.. všechno chce čas a drogy rostou kolen nás :D
28.Okt 2016 00:13
[lejimada] Jéééj, ahoj po dlhej dobe. :) Veď hej, pocity šťastia a spokojnosti sú fázovité.
Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 13 plus 5 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou