Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Bosna na bicykli V
2016-09-09
Ak ste čítali predošlý článok, tak viete, že sme sa ocitli v situácii, keď sme do 11.00 museli odšlapať 50 kilákov cez kopce. Ak niekto nadobudol dojem, že sme nejakí sagani, tak nie sme. Sme pomalí, ťažkí, máme najlacnejší typ bicyklov a priemernú kondíciu. Sem, niekde za Mostar, sme sa dostali len vďaka svojej tvrdohlavosti. Vyrazili sme ráno na budíček o 7, lebo sme ten bunker fakticky chceli stihnúť. Prvých niekoľko hodín to išlo veľmi pomaly, stále sme stúpali a pohybovali sa slabých 15 km/h. M., ktorý je predsa len o niečo rýchlejší, ma navyše nervoval, že mám pridať, lebo to takýmto tempom nestihneme. Výhľady boli stále nové a skvelé, ale nemali sme čas si ich poriadne vychutnať. V druhej etape cesty potom prišla naša spása, cesta začala viditeľne klesať a my sme leteli takmer bez prestávky až do Konjicu. O 10:30 už sme stáli pri prvom mini-markete na okraji Konjicu, plne sa zásobili poživňou a futrovali prvú várku. Prešli sme bezmála 50 kilometrov kopcami za 3 a pol hodiny. Gratulácie prijímam v komentároch.
Ach, tie výhľady
Hory...
A mosty
Podľa inštrukcií sme našli informačné centrum mesta Konjic pri Starej čupriji, kamennom moste, ktorý je o trošku menej legendárny ako jeho veľký mostarský brat. M. poriešil s ochotnou mladou pracovníčkou na infoškách, že si biky môžeme nechať u nej v kancelárii. Bola to malá miestnôstka so stolom a jedným rohom, kde sa akurát našlo dosť miesta na dva bicykle a jeden tablet s nabíjačkou. Pretože ovo je Bosna, čakali sme ešte hodinu, kým sa tour zorganizuje, pričom dievčina behala od jedného účastníka k druhému, dohadovala túrlíderom skupiny, skupinám domácich alebo cudzojazyčných túrlíderov a potom ešte malým skupinkám odvoz. Odvoz sa mimochodom ešte len išiel vymýšľať, podľa toho, koľko ľudí si so sebou priviezlo aj auto. Dokým sa to všetko naplánovalo, ulicu pred kanceláriou blokovalo niekoľko áut. My sme sa zatiaľ zoznámili s našim sympatickým sprievodcom a chvíľu sme sa s ním rozprávali. Nakoniec sme sa dostali do auta k nejakému páru s ešpézetkou W, ktorý ako polovica Viedne prišiel domov na dovolenku. Neskôr sme sa dozvedeli, že pani je nejaká známa umelkyňa, lebo náš umelecky založený túrlíder ju spoznal.
Mesto Konjic so Starým mostom
Potom už celá kolóna áut vyrazila do hôr k bunkru. Ten sa nachádza niekoľko kilometrov za mestom v ťažko dostupnom vojenskom objekte kdesi v kopcoch, v priestoroch veľmi nenápadných kasárenských budov. Tieto však v skutočnosti ukrývajú vchod do 6500m2 tajných podzemných priestorov, ktoré sa v tichosti podarilo postaviť za titovskej Juhoslávie. Bunker je vybudovaný vodorovne do útrob hory, takže čím ďalej idete, tým hlbšie pod povrchom sa nachádzate. Úkryt bol dimenzovaný pre 300 vyvolených - vodcu Tita s manželkou a ďalších 300 kľúčových dôstojníkov. Každý mal pripravenú kuticu s posteľou, iba Tita so ženou mal čakať relatívny luxus v podobe nadštandardne vybavených apartmánov so zrkadlom a na milimeter presne nalepených najfajnovejších tapiet. Okrem toho má bunker jedálenské priestory, konferenčné miestnosti, komunikačnú ústredňu, šifrovaciu miestnosť a všetky nutné podporné systémy (stále funkčné). Toto hebedo malo koniec koncov pojať 350 duší na 6 mesiacov a ak by sa obnovili zásoby jedla a vody... v prípade zombie-apokalypsy bude stále použiteľné. Úkryt dostal to najlepšie technické vybavenie, ktoré v tej dobe ešte len vychádzalo z testovacích labákov. A tak. Do toho bolo ešte random inštalované umenie, všelijaké hromady harampádia , ktoré cez tri prenesené roviny symbolizujú ukrutnosť vojny.
Bunker
Moje dojmy... nie sú zvlášť hlboké. Asi sme dostali to, čo sme si od toho sľubovali. Výklad bol v poriadku, len by som všetky tie ich umenia dala niekam do kelu do galérie aby ľudia, čo chcú bunker, dostali bunker bez hentakých okrás. Radšej sa mohli viac venovať technickým parametrom, namiesto tridsiatim šiestim výkladom abstraktného umeleckého výplodu. Aj tak najviac wow a wtf je fakt, že niečo ako zmienený bunker existuje. Polka Juhoslávie nemala čo žrať, ale Tito si postavil monštróznosť za 4,5 miliardy vtedajších dolárov, kde asi ani v živote nebol. Prostredie režimu, v ktorom robotníkov so zaviazanými očami vyvážajú na neznáme miesto betónovať tunely a nikto sa nič nepýta. Skutočnosť, že krajine hrozí vyhladenie atómovou silou a niekto má nápad vybrať si 300 svojich obľúbencov, ktorí majú byť tí vyvolení. Bosna je plná extrémov a okrem iného si tu človek akosi naplno uvedomí aj nekonečnú jebnutosť ľudskej civilizácie.
Inak bol deň neproduktívny. Najprv prišla leja, ktorá nás zastihla pod prístreškom na zmrzline. Zakiaľ sa to vybúrilo, zabávali sme sa pozorovaním premávky pred sebou, lebo postupne tak zo desať áut zaparkovalo priamo na chodníku. Nie dvoma kolesami na obrubník, ale krásne sa vyšvihlo hore a zostalo stáť presne uprostred. Keď dopršalo, išli sme k rieke a našli niečo ako náznak pláže. Zvyšok dňa sme prelehnili tam, hádzali si žabky, M. hádzal žabky s polkilovými balvanmi tvaru zemiaka, lebo podľa jeho teórie spraví každý šuter aspoň jeden odraz. Na kúpanie bolo chladno, ale oprala som aspoň jedno špinavé tričko v špinavej Neretve, lebo som si myslela, že mu to už nemôže ublížiť. Biela bavlna je vo všetkom dobrý nápad, okrem prania.
A zase bol takmer večer, pobalili sme sa a vyrazili smer Sarajevo. Teraz už sme sa povážlivo blížili k hlavnému mestu, cesta bola tým pádom úplné psycho. V sústavnom prílive áut ani medzierka a na to všetko a na nás mali stačiť dva úzke pruhy. Navyše sme začali naberať výšku a po príkrom stúpaní si potrebovali oddýchnuť, ale kde zastavíte, keď z jednej strany vás autá plieskajú späťákmi a z druhej je len zvodidlo a za ním zráz. Začali sme sa obzerať po nejakom prenočišti, ale nikde žiadne odbočky do poľa, len strmý svah z oboch strán. Zničení sme sa zastavili pri nejakej reštaurácii, od ktorej viedla poľná cestička niekam do údolia. Odišla som to preskúmať, cesta viedla na nejakú pokosenú lúku, kde som našla dedka s vnúčatami. Opýtala som sa zlatučkého vrkočatého dievčatka, či si u nich na lúke môžeme postaviť na noc stan, lebo nás na bicykloch zastihol súmrak. Malý chlapec hneď s radosťou vykríkol, že áno. Dievča sa išlo opýtať dedka a dedko s tým nemal najmenší problém. Išla som pre M.-a a bicykle a začali sme sa chystať na noc. Zem bola úplne šikmá, aj keď sme si dali záležať, aby sme vybrali miesto, ktoré sa nám videlo najrovnejšie. Stan nám aj tak išiel povážlivo z kopca. Kolesá sme podložili kameňmi, aby nám bicykle v noci neufujazdili dole brehom a viac už sa spraviť nedalo. Dedko s vnúčatami sa zatiaľ rozlúčili a zaželali nám dobrú noc. O chvíľu sa dievča ešte raz vrátilo a prinieslo nám igelitku s dvoma litrami čerstvého jogurtu, ktorý sa tu vyrába. Chvíľu sme sa rozprávali a dozvedeli sa, že bývajú v dedine na náprotivnom svahu. Dievča je v skutočnosti moja rovesníčka, aj keď vyzerala tak mladučko a študuje v Sarajeve medicínu.
Kemp pri dedkovej záhradke
Potom sme už išli spať, mne bolo zase zle, nadránom sa rozpršalo a pršalo až do obeda. Teľce sme nato neboli pripravení, plachtu pohodili na stan len tak lajdácky, takže cez sieťku bohato napršalo dnu. Stan sme mali krivo, takže pri nohách nám stála voda. Okolo 12-tej konečne prestalo, pobalili sme mokré veci a konečne vypadli. Počúravalo aj po zvyšok dňa, párkrát sme sa schovali do autobusovej zastávky a niečím naládovali. Na jednej takej zastávke sme videli čakať deda, ktorý nám kýval. O pár kilometrov ďalej sme sa zastavili pri jednom nákupnom centre, doplnili proviant a zaliezli zas na chvíľu na zastávku, nech z tej novej ťarchy trochu odjeme. O chvíľu prišiel autobus a vypľul nášho dedka, ktorý odbehol nakúpiť, ale onedlho už bol späť na zastávke a čakal ďalší bus. Bol to zaujímavý exemplár dedka, asi taký ten z dediny v hlbokom vesmíre, ktorý sa na sviatok vyberie do mesta. Pri takej príležitosti sa vyfičúri, nahodí oblek z prvej svetovej. Síce má hnilé zuby, ale do mesta chodí iba v obleku. Keď sme my doládovali a zostala po nás hromada prázdnych obalov, švihácky dedo chcel byť nápomocný a ukázal nám, aby sme odpadky nahádzali vedľa zastávky, kde sa v priekope kopila už pekná skládka. Potom sa to snažil spraviť za nás, tak sme sa radšej poponáhľali vyhodiť smetie na druhú stranu cesty do koša.
Čoskoro sme dorazili do Sarajeva. Cesta začala byť modrá pre motoráky, díky Broňa. Chvíľu sme sa motali nejakými bočnými uličkami, ale žiadna paralelná nepokračovala ďalej, vždy sme skončili opäť na veľkej. Z nej náš výjazd bol o niekoľko metrov ďalej z ľavého pruhu, od ktorého nás delili iba dva vyťažené pruhy plné kamiónov. Bez šance. Z blbej moto-cesty sa nám podarilo zliezť až o niekoľko kilometrov ďalej na nejakom ešte neotvorenom nájazde v protismere. Aspoň sme to prežili. Museli sme sa vrátiť, aby sme mohli pamiatky, ktoré nás zaujímali, brať za radom v smere domov, nech sa nemusíme vracať neskôr. Najprv sme išli k vrelu Bosne. Rieka Bosna, akýsi národný symbol, pramení v nízkych kopcoch na sarajevskej periférii. Oblasť je premenená na park, ktorý je známou atrakciou.
Pri vstupe do parku vyberali poplatok. Zakiaľ som sa hrabala vo veciach, pokladník asi počul niečo, čo som povedala M.-ovi a položil otázku, odkiaľ sme. Odpoveď "Slovakia" sa mu veľmi páčila a povedal, že on je Srb a my nemusíme platiť vstupné. Už sme na podobné nálady párkrát narazili, ale nechápem to celkom. Je to preto že v Srbsku žije slovenská menšina? Alebo majú radi každého "Sloviena", ktorý nie je Bosniak?
Park mi začal pripomínať piešťanské kúpele, asi hlavne kvôli vysokej návštevnosti samých zahalených. K samotnému vrelu sa v skutočnosti nedá dostať, lebo je tam areál ochrany vody, takže sa nedozvieme, kde tá rieka vlastne vyviera. Jej viditeľná časť je však upravená do podoby početných jazierok, potôčikov a vodopádikov popretínaných mostmi. Park je celkom rozľahlý, nevieme nakoľko až, lebo sme nešli až na koniec, ústredná časť sa však sústreďuje okolo suvenírov a občerstvenia. Odtiaľ sme sa zatúlali do menej prebádaných kútov parku, až sme čoskoro osireli a obostrel nás božský pokoj. Teplota vody spôsobuje, že sa nad hladinou neustále drží závoj hmly a vytvára tajomné zákutia. Fotky sú k nájdeniu tu.
Vrelo Bosne
Večer sme sa zbalili, kúpili jesť a išli stanovať na nejaké pole na okraji Sarajeva. Na druhý deň sme išli k Tunelu spása, ku ktorému sa ide najprv po prvej (a poslednej) riadnej cykloceste, ktorú sme v Bosne zažili a potom cez spleť uličiek. Tunel bol vybudovaný bosniackymi dobrovoľníkmi počas obliehania Sarajeva 1992-1996. Mesto obkľúčila juhoslávska armáda, letisko bolo pod kontrolou a polmiliónové mesto zostalo odrezané od svojich. Za letiskovou plochou, v skutočnosti len niekoľko stoviek metrov vzdialené ležalo bosniacke teritórium, ale po trespasseroch sa na tomto ostro sledovanom úseku nemilosrdne strieľalo. Tak sa podkopali. Tunel umožnil zásobovanie a pomohol Sarajevu prestáť obkľúčenie, ktoré trvalo nepretržite takmer celé 4 roky, čo je v novodobej histórii úplne mimo merítok.
Tunel o sebe nie je nič moc. Môžete si prehliadnuť asi tak 15 metrov, pre predstavu. Je vyložený drevom a pomerne nízky a úzky. Čo vám ešte ukážu sú nejaké rozmazané, nezrozumiteľné zábery, ktoré buď niečo znamenajú, alebo ich vystrihli z nejakého art-filmu, lebo tam nemali čo dať. Nástenky s vyznačenými pozíciami vojsk sú rovnako odveci, lebo je na nich nakreslené letisko ako "slobodné územie" a celá záležitosť okolo tunela sa tým stáva dosť nepochopiteľná. Dá to veľa námahy, kým si na niektorej z tabulí v múzeu prečítate, že aerodrom bol pod správou OSN a tá mala pakt so Srbmi. Okrem toho pár random exponátov ako tankové míny, z toho jedna zarazená v betóne a to je všetko. Hmotné teda nič, akurát ten blbý pocit, že tu vojna odznela len nedávno.
Tunel Spása - budova múzea
Tunel
V Sarajeve nás čaká ešte niekoľko ďalšich zaujímavostí, ale to rozoberiem zas v nasledujúcom článku.
Komentáre k článku