Poľsko na bicykli I

2017-07-22

Prvá tohoročná dovolenka (bude aj druhá) sa uskutočnila a to aj napriek mizernému plánovaniu (šak je to Poľsko, čo tam asi tak treba za prípravu). Pri spešnom balení som nevedela, či zoberem jedno dlhé tričko a dve krátke alebo radšej tri krátke, nakoniec som dala 2+2, bo určite bude zima a pome už. Náš výlet sa začal dlhou cestou vlakom k Baltskému moru.

Najprv sme sa ocitli v divnom poľskom PKP Intercity, ku ktorému najskôr museli pripojiť náš vozeň pre bicykle (to im samozrejme nešlo) a keď ho pripojili, nakoniec v ňom aj tak žiadne miesta pre bicykle neboli, tie celú cestu stáli v chodbičke a dokonale ju vyblokovali. V našom čerstvo zapojenom vozni sme boli úplne sami, čo nám tiež bolo trochu divné. Okrem toho neboli sedačky zoradené v dvoch pravidelných zarovnaných radoch, tak ako to poznáme, ale náhodilo rozhádzane v rozdielnych rozostupoch... čudný vagón. Potom nastúpil nejaký chlapík v orandžovej cestárskej veste a ja som už fakticky čakala, že nám dojde povedať, že sa vagón pokazil. Ale on nám iba otrčil holú riť vytŕčajúcu z nohavíc, pozbieral vreca s odpadkami a zas odišiel. Keď sme sa konečne pohli a pomaly oslavovali, že predsa len pofrčíme, zašla som na záchod. Pustím vodu v umývadle a tá sa vyvalí nezvykle masívnym prúdom. Keď sa masívnym prúdom valila ešte aj po 10 minútach, bolo to už čudné. Nakoniec sme tečúcu vodu počúvali ďalšiu hodinu a čakali, kedy sa konečne minie zásobník. Skoro ako wtf srbský vlak, kde sme dostali rezervácie na neexistujúce miesta.

Inak cesta prebehla v pohode, večer sme vystúpili v Gdyni a uvedomeli si, že sme 650 km od domu, čo je asi najďalej, ako sme sa spolu s M.-om a bicyklami kedy dostali. Blbé bolo momentálne akurát to, že bol víkend a my sme nemali miestne lóve. Úžernícky kurz v staničnej zmenárni sme povedali, že si môžu strčiť a išli sme do mesta hľadať kantora. Nakoniec sme jedného naozaj našli, vyčendžovali zlaťáky a dostali k nim lízatka. Kúpili sme jedlo a pitie a ideme k moru!

To by nemusel byť problém, lebo more je všade okolo. Teda ak človek nezablúdi v prístave, lebo prístav je tiež tak nejak všade. Na mape sa črtá nejaký pásik vybiehajúci do mora, tak iďme tam. Je to dlhé mólo s pešou zónou, stánkami, parkom, fontánami a samozrejme loďami. Na konci plošiny sa otvára pohľad na šíre more, teda otváral by sa, keby nebol v ceste obrovský, škaredý vlnolam.

Výhľad na vlnolam

Začína noc (drž hubu), to aby sme pomaly vypadli z mesta a pohľadali nejaké kľudné miesto na táborenie. To sa ukázalo byť prekvapivo jednoduché, lebo celé gdaňsko-gdyňské pobrežie je akýsi lesopark s pásom pieskových pláží. Síce som v lesíku, tesne než sme sa zakempili, videla rodinku divých prasát, ale rozhodla som sa, že to nebudem nijako analyzovať. Pri zaspávaní sme počúvali špliechanie vĺn v pozadí a tešili sa na raňajky na pláži.

Ráno na pláži

Ďalej sme pokračovali do Gdaňsku, čo bolo hneď za rohom. Pobrežím vedie cyklocesta hneď popri pláži, s dostatočnou dávkou prírody a dostatočne gastronomicky vybavená. Keď sme sa dosť pomotali po pobreží, zamierili sme dole do mesta. Tam to bolo nasraté ľuďmi ako na Václaváku, nedalo sa tam ani hnúť a prepletali sme sa nemeckými a holandskými dôchodcami. Rybí trh bol zavretý, lebo deň Pánov a hlavný chod v reštike drahší ako vo Viedni v 1. Bezirku, wtf? Hneď dvaja ľudia (a neskôr počas cesty ďalší) nás oslovili kvôli našej cestovateľskej novinke, skladaciemu solárnemu panelu, rozprestretému na batožine a nabíjajúcemu sa počas cesty. Neviem, čo presne chceli hentíto, lebo na cudzie jazyky tu prdia presne ako u nás, ale ukazovali si naň.

Maják

Malý kanál

Veľký kanál

Veľké lode

Z Gdaňsku sme išli nejakou treťotriednou cyklocestou cez luhy a háje do Malborku, kam sa asi dostaneme až zajtra. Dovtedy sme si užívali poľský vidiek. Malebné cyklocesty z rozbitých betónov ma ale za chvíľu omrzeli, takže som lobbovala za návrat na normálny hlavný ťah so známou vôňou výfukových plynov. Bicyklovali sme, pokým nám nestačilo, našli si spanie a spali.

Taký lejačisko, čo na nás prišiel v noci, som ešte vonku neokoštovala. Normálne je počuť dažďové kvapky bubnujúce na plachtu stanu ako také vzdialené šumenie, kvap, kvap, kvap ale toto bolo hlasné plieskanie bubububububuuum treeesk BUUUUM. Okrem toho fučalo ako pominuté a dvakrát nám povalilo bicykle, takže sme ich nakoniec nechali ležať na zemi. Našťastie sme z toho vyviazli dosť dobre, namočil sa iba jeden kus oblečenia. Autoplachta odolala, aj keď sa na nás vyliali hektolitre vody.

Ráno z toho bola už len príhoda, pobalili sme a vyrazili do Malborku na stredoveký hrad. Videli sme ho pár dní dozadu z vlaku a povedali sme si že mňami-mňam, tam ideme. Podľa rôznych internetov je to vraj rozlohou najväčší zámok na svete a najväčšia tehlová stavba na svete. Každopádne je to UNESCOvé dedičstvo a naozaj je obrovský. Na mieste sme zistili, že skoro celá stavba je nová, lebo pôvodný hrad zničili za II. vojny a preto je dvojfarebný. Svetlé tehly sú staré a tmavé tehly novopostavené.

Najväčší hrad na svete

Keď sme sa už dosť pokochali a začínalo nám byť až moc teplo (a hlavne prišiel čas obeda!) začali sme sa obzerať, čo by sme zbaštili. Našu pozornosť upútala Rytierská krčma. Bol to taký pojazdný stánok, ale všetko bolo drevené, hrala stredoveká hudba a ujko v hábite niečo varil v kotlíkoch.

Potom sme pokračovali v ceste ďalej cez nejaké kopanice, aj keď pri podrobnejšej analýze zistíme, že Poľsko veľmi nemá kopce. Takže to budú skôr tajtrlíky, kde to ale naozaj vyzerá ako na dedine spred 50 rokov, nie sú tam ulice ani súvislá zástavba, len kde dom tu dom.

Dedinský dom, 18. storočie

Poľské cyklocesty

Kemp sme si spravili pri jazere, kde bolo všetko obsrané po nejakých vtákoch, lebo to bol zase nejaký rezervát. Dôkazom toho bola aj voda v jazere, ktorá bola tak špinavá od žaburín, že som sa radšej umyla v kanáli hneď vedľa.

Pokračovanie nabudúce.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 8 plus 5 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou