07/2017

2017-08-10

Niekedy bol máj, ten sme boli na dofči, potom bol jún, ten sme sa snažili vylepšiť domčúr a už si nepamätám čo ešte a teraz bol júl, o ktorom idem konečne písať.

Júl bol viac menej pohodový, hlavne bol pokoj v robote. Prázky, vedenie na dovolenke, takže sme si váľali šunky. Ale hlavne som si niečo uvedomila: karta sa obrátila. Je mi jedno, či ma budú nadriadení a frustrované mrochty pucovať a buzerovať za pikačoviny. Teraz som to ja, u ktorej si to oni nechcú posrať. Raz mi dobre zdvihnú mandle a môžem za sebou s chuťou tresknúť dverami. A realita je taká, že ma tak ľahko nenahradia. Čo si budeme nahovárať. Uvedomila som si, že som v pozícii, kedy mi môžu hovno. Sranda, že som sa nechcene stala tak trochu autoritou, o čo mi vlastne nikdy nešlo. Spravím, čo sama uznám za vhodné a nikto mi nepovie ani pol slova. Robím svoju robotu a robím ju dobre. Tak aspoň mám svoj vytúžený pokoj svätý. Aj keď to značne komplikuje veci. Nikdy som tu neplánovala nejak vytŕčať, chcela som to tu len v pokoji dotiahnuť do konca. A keď sa so mnou odrazu z ničoho nič začala baviť ako s naj kamkou jedna zo "skalných", akýchsi čestných zamestnancov firmy, pripadala som si ako keby som zrazu bola povýšená do nejakého prominentného klubu. Ufff. Dúfam, že to tých pár ďalších mesiacov prežijem bez ujmy na zdraví. Lepšie je mi s mojimi Bulharkami a Bosniačkami v loserskom imigrantskom klube.

Raz som tak opäť išla pod rúškom noci domov a v parku pri rieke ma pristavil chlapec, ktorý si zapletal akési venčeky z vŕbových vetvičiek. Opýtal sa, či si s ním na chvíľu nezahrám hru, nebude to dlho trvať. Čisto náhodou som sa vtedy výnimočne neponáhľala a mala ešte nejakú rezervu do vlaku, tak že ok, môžem. Ukázal mi v tráve zapichnutý konár, na ktorý sa mám snažiť koliesko z prútikov hodiť. Každý máme 3 pokusy. Predstavili sme sa a keď Jakub počul moje meno, úplne odveci sa po slovensky spýtal, či som zo Slovenska. Skoro ako keď sa tej Sekulanky na parkovisku pýtali, pani vy ste zo Sekul? Šak máte ŠPZku SE... Jakub, ževraj maďarský Slovák, bol vcelku sympaťák. Netrepal úplne z cesty, náhodou sa s ním celkom slušne konverzovalo. Kolieska z vŕby neboli veľmi vyvážené a hádzali sa dosť blbo. Netrafila som ani jeden z troch a on tiež nie. Potom sme išli druhé kolo a ja som rozmýšľala, že je to vlastne celkom zlaté, ale niečo tu nepasuje. Pri treťom hode sa mi podarilo zhodiť list nastoknutý na konári, ale kruh spadol vedľa. Jakub povedal, že to nevadí, zhodila som list a to je prémia, takže som vyhrala. A potom prišiel okamih pravdy. Keď som povedala, že pracujem s kožnými vzorkami, vyzliekol si kabát a ja som uvidela zjazvené lakťové jamky. Ukázal mi veľkú, boľavú zapálenú hrčku, ktorá sa mu spravila. Som hlúpy, povedal. To mám z toho, že si pichám. Aj teraz som si pichol heroín.

Aké to mohlo byť pekné, rozmýšľala som, keď som sa ponáhľala na vlak. Mohlo to zostať zaujímavým stretnutím, príjemným rozhovorom, skrátka len peknou chvíľkou s náhodným človekom. Keby nebol sfetený. A keby nebol, hral by sa pri Dunaji kruhy s pletenými vŕbovými venčekmi a privolal okolo idúceho človeka? Prečo ma neosloví obyčajný nezhúlený človek, aby som s ním hrala kruhy?

Už sme sa celkom zabývali v domčúri a naozaj sa tam veľa vecí za toho polroka zmenilo. Nespravili sme toho toľko, koľko sme chceli, ale podarilo sa nám to tam zobývateľniť. M.-ovi rodičia sú strašne zlatí a stále nám nejako pomáhajú. Zásobujú nás jedlom, posielajú nám ovocie a zeleninu zo záhradky a niekedy dokonca dostaneme hotové obedy, mňam. :D A potom človek zostane len nechápavo civieť s otvorenou papuľou, lebo mozog to proste nedokáže poňať. Prečo niekto, koho sa poprosí prevziať od kuriéra zásielku, nechá stáť kartón s novým, nevybaleným nábytkom vonku na daždi?! Čo ho môže viesť k tomu, aby také niečo urobil?

Svoju rodinu mám rada, ale niektoré veci sú úplne na hlavu. S ľuďmi, ktorí svojou nekonečnou prijebanosťou znivočia moje snaženie, nechcem mať normálne nič spoločné. Keď to robí niekto z famílie, tak mám asi smolu. A ja že dokelu vlastná rodina mi snáď nemá robiť zle, nie...? Je mi jedno, či je to debilita alebo ignorancia, oboje sú rovnaké zlo. A koľko inteligencie je asi treba k tomu, spojiť si v makovici, čo napríklad spraví drevotrieska vo vode a že ju potom môžem rovno vyhodiť?? Takže ďakujem pekne, opäť raz. Smutná pravda je a som o tom naozaj presvedčená, že títo ľudia si to neuvedomujú. Ono im to vôbec, ale vôbec v tom ich malom svetíku nedochádza. Našťastie už som vo veku, kedy sa môžem obklopovať ľuďmi, ktorými chcem.

Za posledné mesiace nebolo veľa času, ale pár drobností som stvorila. Mám namaľovaného prvého čínskeho draka, z ktorých by som jedného pekného dňa rada mala sériu. To je ale podmienené tým, že mi ďalšia vetva rodiny nasľubovala čínské kalendáre a samozrejme na mňa pozabudla. Tak ako s inými vecami, ktoré mi ochotne sľubovali a kinda to bolo súrne. Tak díky, obrovské díky tým, čo sa na mňa vysrali. Možno si môžem napríklad zapchať dieru v zube slovíčkami ako keď budeš niečo potrebovať, kľudne sa ozvi. Myslím, že neozvem.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 13 plus 4 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou



Ctení čitatelia, toto je INTERNET. Čo sa tu píše, môže byť fikcia, polopravda, holá pravda alebo neexistovať. Akákoľvek podobnosť s čímkoľvek je možno výplod vašej fantázie. Ak s hocičím nesúhlasíte, máte právo opustiť stránku a zdržať sa komentára. Komentáre môžu byť zmazané. Za podporu webu patrí vďaka M@trixXovi. Blog bol presťahovaný a od 2017 funguje výhradne na tejto adrese. Všetky práva vyhradené.

Dear readers, this is Internet. Don't accuse me of truths or halftruths. Everything you read can be fiction or result of your imagination. If you don't agree with anything, it's your problem. You have right to leave and not comment. Comments can be deleted. Special thanks for support goes to M@trixX. All rights reserved.