Poľsko na bicykli III

2017-08-15

Deň 8. Fučí nám oproti jak šaľené. Zišli sme z hlavného ťahu do nejakých dediniek, kde neboli žiadne sklepy a my sme zase nemali čo hltať. Naša ďalšia zastávka je nejaká pidi dedina kdesi odveci s opusteným kostolom. Evanjelický kostol v Starych Prażuchoch je z roku 1833, po II. svetovej vojny ale zostal opustený a dnes sa nachádza v dezolátnom stave. Vo vnútri sa zachovali zvyšky oltáru, lavice a časť organu z roku 1879. Prístup sme si po vyskúšaní niekoľkých zamknutých dverí zaistili cez dosť tesnú dieru v múre. Cez zborenú sakristiu sa dá prejsť do lode a po dosť vratkých schodoch aj na chórus so spomínaným starodávnym organom. Fotky

Opäť vcelku spokojní sme nasadli na kone a ponáhľali sa niekam, kde sa môžeme najesť. Na zahnanie najväčšieho hladu sme sa museli znížiť k podradným minimarketom ako Żabka, nad ktorými sme doteraz ohŕňali nosom, ale v týchto kopaniciach nič iné nebolo. Neskôr popoludní sme narazili na motorest na výpadovke, kde sme si chceli dať konečne nejakú poriadnu tirácku baštu. Ostali sme trochu omráčení, lebo vnútri to vyzeralo ako v načančanom luxusnom hoteli, boli tam pozlátené sošky, ťažké závesy, akési fresky na strope a obrazy v zlatých rámoch. Podľa cenníka stála dvojlôžková izba 120 złotych, čiže slabých 30€. Na obsluhu sme ale museli čakať štvrť hodinu a potom mi doniesli naraz s polievkou aj hlavnú žranicu, ktorá si zatiaľ pekne chladla predo mnou. Podivné.

Na ten deň sme nemali už žiadne ďalšie ciele po ceste, plánovali sme preto našlapať podľa možnosti čo najviac. Stále nám hnusne fučalo oproti, takže sme unavení zaliezli spať.

Na druhý deň stále dosť fučí a v tom vetre nám je aj zima. Naša podruž pokračuje k loveckému zámočku v Mojej Woli, ktorý je zvonku zaujímavejší než expected. Vonkajšie steny sú totiž obložené kôrou z korkového dubu dovezeného z Portugalska, čo nie je práve bežná prax. Zámoček bol postavený 1852 a svoje meno vraj dostal preto, že architekt preň naplánoval inú lokáciu, ale knieža, pre ktorého bola objednávka, ho chcel hentam a vyhlásil: "Taká je moja vôľa." Opäť rovnaký príbeh, po druhej svetovej znárodnený, komunisti tam spravili lesnícku školu, nakoniec sa po 92. druhom dostal do súkromných rúk a majiteľ naň kašle. Zámok má zabednené okná (až na jedno, obviousne), murovaná veža je vraj na spadnutie a interiér úplne vybrakovaný. Sú tam len holé miestnosti, vylámané podlahy a vytrhané káble. Nezostalo tam nič okrem jednej nástennej maľby s poľovačkou. Fotky

Oproti ostatným objektom, ktoré sme navštívili, má tento ešte jednu zvláštnosť. V neďalekých búdach býva kulhavý dedek, ktorý s cigaretou v hube sedáva na schodoch, hneď vedľa dokonale suchého vzácneho portugalskéku dreva a vodí zvedavcov k deravému oknu, kadiaľ ich vpúšťa dovnútra. Hovoril nám okrem iného aj to, že mal v zámku stužkovú (na dievčenskej lesnícke škole?) a že tam voľakedy pracoval. Nakoniec si nezabudol vypýtať príspevok na cigy. Vidno, že urbexing v týchto končinách prekvitá. Na všetkých miestach je prístup už vytvorený, rovnako zlepšováky, ako sa dostať napríklad cez dieru v schodoch na poschodie. A vo Vôli máte ešte aj sprievodcu, ktorý vám to jedno rozbité okno ukáže. Podnikaví ľudia, títo Poliaci.

Potom sme išli do Goszcza, kde je fakt pôsobivý opustený kostol, až nato, že teraz už tak úplne opustený neni. Okná sú vystužené drevenými latami a tehlami, ktoré tam určite nainštalovali nie dávno tomu. Vzápätí sa dozvedáme aj prečo: reklamný banner ohlasuje revitalizáciu evanjelického kostola a susedného areálu s palácom. Takže tu pre nás nič nie je.

Kostol

Kostol je z roku 1743 a vraj sú v ňom umiestnené sarkofágy nejakých miestnych oligarchov, ktoré ale už ukradli a znesvätili. Kostol úplne opustili v roku 1942 a podľa stránky, ktorú citujem, sa stal miestom alkoholových radovánok mládeže. Aktuálny stav je teda taký, že okná a diery sú zastavané a dobre zaistené pred votrelcami, veža má novú strechu a okolo je rozbitá a uzavretá cesta, ktorú tiež opravujú.

Našu pozornosť upútala aj ruina paláca hneď vedľa kostola. Nezostalo z nej skoro nič, len zvetrané múry skryté za betónovým plotom. Ide o palác rodiny von Reichenbachow z roku 1755, ktorý dokonca prežil vojnu a ľahol až vďaka podpaľačom v 1947. Potom ho ešte dorazili hľadači pokladov, lupiči a zvyšok vraj dal zbúrať poľský pamiatkarský ústav! Pekne. Obišli sme si aj ruinu a našli dokonca otvorenú bránu, kadiaľ sa dá dostať dnu, ale naozaj tam nie je veľa čo obhliadať. Za palácom sú ostatné pridružené budovy v rôznom stave zachovalosti. S palácom tvoria veľký štvorcový dvor s troma bránami. Sranda, že veľa budov má v prízemí vytlčené okná a vyzerá opustene, ale na poschodí úplne očividne niekto býva a má tam plastové okná.

Palác

Jedna z brán

Okay, time to go. Už zase začína byť neskoro, my sme zožrali posledné balenie gumených cukríkov a do najbližšieho mesta je to pekný kúsok. A ak sa nepletiem, tak je nedeľa. Našťastie v nejakej dedine po ceste bol otvorený Dino, kde mali k makarónom okrem chili omáčky ostrej len medovo-horčicovú, ale veď dovolenka je o exotických chutiach.

Už sme boli vyšťavení a vyhladovaní, tak sme nabrali na cintoríne vodu a zaliezli do polí. Okolie nebolo práve malebné a dlho sme hľadali čo najkrajší plácok, kde položíme stan. Lenže aj tak boli všade hrbole a burina a nakoniec už nám to bolo tak jedno, že sme sa položili do trávy na kraji poľa, kde sa kúsok obďaleč váľala hrozná kopa bordelu hneď pod ceduľou "Zákaz vyhadzovať smeti".

Asi o tretej ráno nás zobudilo zbesilé štekanie. Počuli sme, že okolo stanu sa zhlukli najmenej tri alebo štyri psiská a brešú o dušu spasenú. Anciáša, toto je ako v Bosne... Jeden havkáč asi objavil niečo iné, počuli sme ho štekať ďalej od stanu a ostatní odbehli za ním. Podľa všetkého sme ale boli zaujímavejší, lebo za chvíľu nás opäť obklopili a robili nám tesne pri uchu strašný kravál. O chvíľu sa ukázalo svetlo z baterky, och och. Čušali sme, až kým nejaký hlas psiská neodvolal. Zakričal, či nás zobudil. Matko moja, koho by taký bordel nezobudil? Vyliezla som zo stanu, aby som to vybavila. Chlapík nás samozrejme vyspovedal, čo sme zač a na okolnosti našej cesty. Bol to polesný Adam. V noci stráži kukuricové pole pred diviakmi. Hľadačské psi nás vyčmuchali a spustili poplach. Adam nám ukázal zdochlinu kozy, ktorú objavili len niekoľko metrov od nášho stanu, možno zakľanú. Dobre sme vybrali. Nie len že zase kempujeme medzi diviakmi, ešte aj pri mršine. Vartáš sa asi dobre nudil, lebo sa mu chcelo vykecávať. Nakoniec sa nám ešte na chvíľu podarilo zaliezť do spacákov, ale vstávanie bolo ťažké.

Opäť na ceste sme mesto Milicz, kde sme hľadali a našli zmenáreň. Pomaly nám dochádzali peniaze, lebo sme boli pažravejší než sme predpokladali. Vypadli sme čo najskôr, lebo sme chceli pokračovať. Tiež by sme si radi opäť oprali, ale z modrých plôch na mape sa vykľuli nejaké zažaburinované rezerváty. V týchto končinách navyše nemajú ani poriadne obchody. V dedinských mini-marketíkoch predávajú akurát fľaškové pivo, čipsy a nanuky a v menších mestách sú len všelijaké poloprázdne Biedronky a Diná. My chceme poriadne Tesco s medovo-orechovými pletenkami a Lidl s prebalenými Magnum nanukmi...

Aligátor

Ďalšie mesto je Zmigród. Hneď na začiatku nás uvítala ruina zámku, ktorá sľubovala reštauráciu v pivnici. Z toho nám hneď zakručalo v žalúdkoch a dorútili sme sa tam celí nažhavení na dobrý obedík. Vyzeralo to tam podozrivo opustene a vzápätí sme sa dozvedeli prečo. Reštaurácia v pivnici zámku má zatvorené jeden deň v týždni a tým dňom je pondelok.

Na ruine zámku bolo zaujímavé to, že tam už nebola. Miestny zámok sa nezachoval celý, takže postavili konštrukciu vyznačujúcu obrysy už neexistujúcich múrov. Ešte som omrkla mapu okolia, či nie je niekde blízko jazero, kde by sa dalo kúpať a prať. Rozmýšľali sme, či neskúsime rybník Kokot, ale tak ďaleko sa nám ísť nechcelo.

Dochovaná časť zámku

Neexistujúci zámok

Čítaj ako píšu

Nakoniec sme si dali obed v nejakej benzínkovej žrádelni. Úplne neopodstatnene som vyvolala pohoršenie jedného postaršieho páru, keď som si normálne dávala svoju dávku vitamínu C, ktorý si kupujem v drogérii v takom tégliku s práškom. Keď som si nasypala trošku bieleho prášku na dlaň a zlízla ho, dedkovi s babkou skoro vypadli oči.

V Raviczi sme dúfali konečne nájsť poriadny supermarket, ale hovno hovno zlatá rybka, nakoniec sme mali na prežitie len ubohý balíček piškótov z Dina.

A takto vyzerajú cesty

Szedziec

Na ďalší zničený kaštieľ sme narazili v Szedzieci. Tento je na predaj, jedna časť je čiastočne opravená a vyzerá byť využívaná, ale priečelie je napoly zborené. Všetko za železnou bránou a stromami. V tomto regióne je schátraných a polo-opustených kaštieľov a iných budov nespočet. Ďalšia ukážka, zámoček-panelák v Gore:

Pokračujeme nabudúce.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 14 plus 4 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou



Ctení čitatelia, toto je INTERNET. Čo sa tu píše, môže byť fikcia, polopravda, holá pravda alebo neexistovať. Akákoľvek podobnosť s čímkoľvek je možno výplod vašej fantázie. Ak s hocičím nesúhlasíte, máte právo opustiť stránku a zdržať sa komentára. Komentáre môžu byť zmazané. Za podporu webu patrí vďaka M@trixXovi. Blog bol presťahovaný a od 2017 funguje výhradne na tejto adrese. Všetky práva vyhradené.

Dear readers, this is Internet. Don't accuse me of truths or halftruths. Everything you read can be fiction or result of your imagination. If you don't agree with anything, it's your problem. You have right to leave and not comment. Comments can be deleted. Special thanks for support goes to M@trixX. All rights reserved.