Poľsko na bicykli IV

2017-08-20

Na ďalší deň sme si pozreli opustený palác v Belczi Wielkom. Bez väčších ťažkostí sme ho našli na kraji dediny. Brána k pozemku chýba a vchodové dvere sú pozývajúco otvorené, takže prístup je úplne bezproblémový. Časť strechy tiež chýba a na jej mieste trčia len sčernalé holé trámy. Neskôr pri prehľadávaní internetu sme sa dozvedeli, že strechu minulý rok poškodil požiar, pravdepodobne keď nejakí vandali robili hovadiny.

Palác fungoval ako škola, v tomto prípade hnojárska, potom ako ústav pre mentálne postihnutých a potom ešte aj ako nápravno-výchovné zariadenie a to až do roku 1997. O tom svedčia napríklad relatívne nové záchody, miestnosť čo vyzerá ako telocvičňa, nápisy na dverách a podobne. Najzaujímavejšia je ale vstupná sieň s dvojitým schodiskom, ktoré je v dnešných dňoch bohužiaľ v zúfalom stave. Zábradlie a hocijaké dekoračné prvky chýbajú a väčšina dreveného obloženia tiež, takže pozostalo len holé schodisko. Všade sa povaľuje bordel a črepy z vybitých okien a dverí. Je tam ešte jedna veľkolepá sála s ozdobnými stropmi a orlicou nad krbom a zvyšok sú učebne a kancelárske miestnosti. Fotky

Z Belcza sme chceli prejsť rieku Odru a pokračovať rovno do Glogowa, ale pri podrobnejšej inšpekcii sme zistili problém. Aj tuto je realitou gajarsko-dürnkrutská situácia, že po rieku vedie z oboch strán asfaltová cesta, ale aby sa dalo dostať na druhú stranu, nemohol by tam chýbať most.

Chyba v matrixu

Alternatívna cesta k najbližšiemu mostu nám pridala 20 kilometrov, kde okrem toho boli nejaké blbé obchádzky cez kadejaké lazy, takže sme sa hodne, ale hodne dlho nedostali do obchodu. Boli sme už vyhladovaní a frustrovaní, lebo sme dnes ešte nemali svoje 4 nanuky. Nakoniec sme sa dorútili do Glogowa, doplnili hladinu cukru v prvom markete a išli hľadať nejaký slušný Carrefour. Tam sme nakúpili "zásoby na tri dni", ktoré určite zase zožerieme do rána. Ešte krátky pobyt v meste a odporúčali sme sa, aby sme si našli nocovisko. Pri rozkladaní stanu sme skoro zomreli, lebo nás obklopilo také hejno komárov, že sa až zotmelo. Toľko tých malých kuriew som ešte naraz nevidela, nie je normálne aby sa toho toľko naliahlo. Tak rýchlo som ešte stan postavený nemala. Keď sme sa schovali dnuká, okolo stanu sa v momente zhromaždila armáda krvisajov a bzučala na nás cez sieťku. Zostali sme uväznení v stane, ale to radšej budem zadržiavať šťanie, než sa nechať zožrať. Okrem toho sem z blízkeho kanála vanul žumpový smrad, no úchvatné. Potom sa zdvihol vietor, pršalo a fučalo. Samozrejme sfúklo bicykle, uvoľnila sa plachta a napršalo do stanu. Ale aspoň zaliezli komáre!

Ráno bola kosa ako v chladničke, my nemáme čo jesť, pred nami kopce a rozosratý plán, lebo včera sme prešli málo kvôli blbým obchádzkam. Cez deň je zima a fučí, na ceste samozrejme ďalšia obchádzka, potom sme sa stratili... Zase sme pozadu.

Na programe bol Wroblin Glogowski, bývala obec, ktorá sa nachádza v blízkosti medenej huty. Kvôli zamoreniu životného prostredia ťažbou bolo obyvateľstvo vysťahované, zostala len jedna rodina, ktorá tam stále žije. Obec oficiálne neexistuje. Stavby boli zrovnané so zemou, pretrvala len malá kaplnka z roku 1810. Kostolík stojí opustený uprostred lúk a pomaly sa rozpadá. Foto

V Chocianowe sme videli ďalší pekný zámoček s vežou. Strechu mal novú a boli pri ňom pristavené lešenia, ale z balkóna vyrastali stromy, takže ťažko povedať, v akom štádiu rozkladu alebo nebodaj rekonštrukcie sa nachádza.

Chocianow

Keď sme neskôr pri obede bilancovali, došli sme nato, že nám to zase raz nevychádza a máme príliš veľa kilometrov na počet zostávajúcich dní. Vymysleli sme program, s ktorým by sa nám to mohlo podariť, ale to by sme si nemohli váľať šunky ako doteraz. Musíme skôr vstávať, spraviť za deň viac kilometrov, proste to čo vždy a čo nám nikdy nevyjde. Ako sme pred troma rokmi dávali okolo 100 km za deň??

Na noc sme skončili v nejakej maličkej dedinke. Oproti domom bola taká krytá čistinka medzi stromami s nízkou trávou, kde sme sa rozložili. Samozrejme nás čoskoro vymákli. Počuli sme psov a za chvíľu sa nedalo poprieť, že sa brechot približuje. Vysúkali sme sa zo stanu, aby sme to vybavili s miestnymi. Všetko sme im vysvetlili a oni sa čudovali, že sa nebojíme zostať tam na noc. Chlapec z domu oproti si všimol stan a bol zvedavý, tak ukecal babku, aby sa išli pozrieť. Chvíľu sme sa rozprávali a potom Kasper s babkou odišli. Netrvalo ale dlho a vrátili sa aj s Kasperovým tatkom, ktorý býva pár domov ďalej. Zase sme sa chvíľu bavili, ujko sa ešte viac divil, že sa nebojíme stanovať vonku a spomínal ďalších diviakov. Ach. Potom nám ponúkal teplý čaj, lebo začínalo byť chladno. Keď sa zase vrátili s veľkou termoskou, doniesli plnú igelitku jedla. Bola tam nemecká čokoláda, nejaká saláma, jablká a kartón vajec. Čo budeme robiť s 10 vajcami? Ale to ľuďom nevysvetlíš. Poslušne sme si darčeky zobrali a poďakovali sa. Dostali sme plnú termosku s čajom na ráno a dali si čau, lebo Kasper musel vstávať ráno do školy.

Prinútili sme sa vstať skôr a vyrazili ráno pred deviatou. Začali kopčeky a potom už aj normálne kopce. Ignorujúc ďalší zákaz a obchádzku sme sa dostali do Żeliszówa k peknému, ale znivočenému evanjelickému kostolu. Okrúhla stavba z roku 1796 sa prestala používať v roku 1945 a odvtedy chátrala. Kostol má parádny vnútrajšok, na internete sú fotky, ale my sme zase došli neskoro. Nedávno sa začala rekonštrukcia a kostol je dobre zabezpečený pred vnikom. Tak sme aspoň uvarili vajcia, v ešuse sa to v pohode dá ako sme zistili.

Żeliszów

Už sme chceli ísť do rite, keď sa objavil na obzore problém. M.-ovi niekde odletel šrób, ktorý drží nosič a nosič bez šróba veľmi nedržal, lebo na ňom bola pripevnená 15-kilová batožina. Tak sme chvíľu špekulovali a najjednoduchšie sa zdalo zobrať šrób z inokade, kde by chýbal menej - napríklad z držiaka na fľašu a ten neskôr dokúpiť, až sa dostaneme zase do civilizácie. Medzitým sa zjavil dedo na traktore, ktorý sa pýtal, aký máme problém, dokonca dobrou nemčinou. Chvíľu sme mu vysvetľovali, v čom je chyba a potom ešte, že nicht Deutschland, Slowakei. Potom sme ešte riešili, čo je to za šrób a nakoniec sa dohodli, že asi päťka. Dedo zaliezol do traktoru a šmátral vo vercajchu, ale päťku šrób tam nemal, tak sa išiel opýtať susedov. Tí tiež išli hľadať a prišli s kopou šróbov, ale všetky boli moc hrubé. Tak zase odišli hľadať, cestou sa pýtali ďalších susedov, ktorí tiež išli hľadať a my sme mali pocit, že celá dedina okolo nás je zaangažovaná do zháňania šróbu. Nakoniec sused prišiel s krabičkou, v ktorej sa našiel aj šrób správnej veľkosti. Úspešne sme ho nainštalovali na chýbajúce miesto a začali sa chystať opäť na cestu. Za pár minút dobehol druhý sused, ktorý medzitým tiež našiel správny šrób. Poďakovali sme, zamávali a uháňali ďalej.

Pred nami začínal zvlnený terén a pomaly nás čakali kopce, ale nakoniec sme aj tak prešli asi 90km. Po ceste sme videli ďalší pekný (asi) opustený zámoček. Vyzeral veľmi, veľmi lákavo, dvere boli pootvorené... Nechceli sme ale strácať čas a odradilo nás, že na dvore sa pásli kozy. Sme omáčky a na naozajstný urbex nemáme.

Wojczieszów



Kempovali sme oproti nejakému cintorínu za hranicou mesta, lebo nám to už bolo jedno a boli sme unavení. Dúfajme, že nás ráno o piatej nezobudí správa cintorína, či nám náhodou nehrabe.

Deň 14! Dostali sme sa do Walbrzycha, ktorý už je čoby kameňom dohodil od českej hranice. Tam sme chceli tunel. Výlet bez poriadneho tunela, to by nebolo tak úplne ono, ibaže v takom Poľsku na tunely veľmi nie sú predpoklady. Ale jeden taký opustený vlakový je. Po dostupných cestách sme sa bez väčších ťažkostí dostali až k trati a popri nej k Tunelom pod Małym Wołowcem. Sú to dva jednokoľajové železničné tunely, z ktorých jeden prestali používať a zmizli aj koľaje a druhým naďalej normálne premávajú vlaky. Cez tunel sa dá prejsť v podstate suchou nohou. Našli sme tiež priechody, ktoré ho spájajú s vedľajším používaným tunelom. Na wikipédii sa spomína aj nejaký vetrací komín, ale také nič sme si nevšimli. Na druhej strane pokračuje bývalá trať ako poľná cesta k pár sto metrov vzdialenej stanici. Ošarpaná, zatlčená staničná budova tomu veľmi nenasvedčuje, ale stanica naozaj funguje.

Tunel

Susedný funkčný tunel

Funkčná stanica

Podarilo sa nám hacknúť kopec cez tunel, takže sme si ušetrili tak zo desať kilometrov okolo hory. Ďalej nás čakal zjazd do Jedliny, a odtiaľ na Jugowice k podzemným štôlňam Włodarz.

Vladár je súčasťou Hitlerovho smelého projektu s krycím názvom Riese, ktorého cieľom mali byť obrovské podzemné priestory slúžiace ako hlavný stan, protiletecký bunker pre 20 000 ľudí, fabrika na stíhačky alebo ktovie čo ešte. Samozrejme to bolo nákladné a časom zapojili do prác väzňov z okolitých koncentračných táborov. V 45., keď do Poľska vstúpila Červená armáda, Nemci začali odvážať stroje, materiál a vybavenie a zastierať za sebou stopy. Výsledok je taký, že nikto poriadne nevie, čo tam Nemci vybudovali, čo tam potom robili Rusi a koľko toho stihli po sebe zničiť alebo ukryť. Doteraz bolo v horách objavených niekoľko väčších či menších podzemných objektov, ale nejaké neskôr zverejnené spisy naznačujú, že to možno nie je všetko. Vraj sa tam hovorí o číslach, podľa ktorých sa vykopalo oveľa viac horniny a minulo oveľa viac betónu, než koľko by zodpovedalo dĺžke známych tunelov, ale nikto nevie. Je okolo toho samozrejme veľa konšpirácií, napríklad oficiálne nemecké zdroje uvádzajú, že budovať sa začalo v 43., ale vraj existujú svedectvá baníkov z okolitých dedín, ktorých do hôr vozili už niekedy v 1937, aby po podpísaní mlčanlivosti pracovali na razení tunelov.1 Sprievodca hovoril, že predpokladajú nejaké ďalšie priestory za jednou z hál, aj tam začali s nejakým skúšobným vrtom, ale im to zamietli zhora. To pre veľa ľudí implikuje, že tam je možno niečo, čo niekto nechce, aby bolo odkryté.

Samotné múzeum je ďalší vztýčený prostredník do ksichtu zahraničnému turistovi. Hneď prvá vec vnútri labyrintu, ktorú návštevníkovi ukážu, je premietacia miestnosť s nejakým poľským filmom, samozrejme bez tituliek. Neviem, načo sú dobré tieto blbé filmy, keď aj tak platia sprievodcu aby robil výklad. Keby som chcela ísť do kina, idem do kina a nie do podzemia. Výklad ponúkajú samozrejme iba v poľskom jazyku, pritom polovica našej skupiny boli nemeckí motorkári. Hlavne že webstránku majú v češtine aj v angličtine. Chudáci Nemci mohli len obzerať, inak z toho mali hrubé gówno. Jedinou snahou bolo, keď sprievodca vysvetľoval, ako na horných etážach dolovali kameň, vyhĺbili diery, cez ktoré potom zhadzovali horninu o poschodie nižšie do vozíkov a odsúvali ju von z tunela, čo preložil ako: "Steine bum bum". Hlavne, že majú pekné tričká s logom Wlodarza.

Väčšina chodieb je zatopená, lebo vchody ukryli a zasypali a voda nemohla odtekať. Cez jeden taký úsek sme sa plavili na loďkách a skupina sa samozrejme podelila na germánsku a na slovanskú loďku. Poliaci, s ktorými sme boli v člnku, si celú cestu robili z Nemčúrov prdel, ako to sem prišli dokončiť. Niekto hovoril, ako sa všetci Nemci tvária, že ich rodiny sú nevinné a ich dedovia boli všetci traktoristi. Asi nie je žiadne prekvapenie, že Poliaci sú ešte stále urazení. Tak ako sa stále ešte väčšina dnešných Slovákov cítia byť ublížení Maďarmi, tak sa Poliaci cítia byť ublížení Nemcami.

Potom sme furt išli do kopca, potom zas furt z kopca, až bol večer, kúpili sme zásoby a išli spať.

Kopce

To be continued...

1

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 17 plus 7 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou