Rumunsko na bicykli | deň IV

2017-11-14

Vernești - Vulcanii Noroiosi - Bozioru (odhadom 59 km)

Mali sme na programe slávnu rumunskú zaujímavosť - bahenné sopky v Berce. Stočili sme sa do hôr a postupne si to funeli do kopca. Okolitá krajina bola veľmi idylická a naším tempom sme mali čas si ju patrične vychutnať. Dole v dedine som sa pýtala nejakého miestneho frajera s ajfónom, či nám odporúča veľké sopky alebo malé. Najprv sa zľakol anglickej otázky, ale potom povedal, že určite veľké. Tiež som ale čítala, že malé majú byť menej preľudnené a dá sa po nich voľne chodiť. Nakoniec sme sa rozhodli pre Pâclele Mici, čiže malé sopky, lebo zneli menej turisticky.

Došli sme k niečomu, čo vyzeralo ako opustené parkovisko, ale cesta z rozbitých betónových kvádrov pokračovala ďalej a nikde nebol žiadny obrovský banner ako TU STE PRI FASA SOPKÁCH. Tak sme šlapali ďalej (bolo to správne miesto, mohli sme si ušetriť cestu). Nakoniec sme dorazili k nejakej plynovej stanici, odkiaľ už sa dalo pokračovať len pešo po chodníčku na trávnatý kopec. Po ňom sme sa dostali k sopkám z druhej strany, ale hlavne že sme to našli, lebo v Rumunsku je vraj problém nachádzať miesta.

Sopky sú úžasné! A navyše sme tam boli skoro sami, takže sme po nich natešení lozili a preskakovali jazierka bublajúceho blata. Mali sme podozrenie, že je práve suchá sezóna, lebo niektoré krátery sme našli úplne vysušené a blato rozpukané a asi sme mali pravdu. Za mokrejšieho obdobia by bolo určite viac bahna. Aj tak sme ale videli dosť "aktívnych" sopiek, z toho jedna vypľula blato tak zúrivo, že oprskala M.-a pri fotení.

Tečúce bahno a bublajúce plyny ale nie sú všetko. Vyprahnuté kopce pripomínajú mesačnú krajinu, alebo prinajmenšom púšť. Je to až sranda, že naokolo sa zelenajú kopce a uprostred toho všetkého sa nachádza takáto špecialita.

Viac fotiek tu.

A pretože sme boli spokojní (a hladní a dúfali sme, že tam bude reštaurácia), išli sme aj k druhým sopkám Pâclele Mari, aby sme raz a navždy rozriešili dilemu, ktoré sú lepšie. V prvom rade sú veľké sopky viac rušné, presne podľa očakávaní. Špacírujú sa tam rodinky s deťmi, do záberu vám lezú ľudia a všetky tie otravné veci okolo turistov. Obrovský rozdiel k Mici, kde sme boli úplne sami a až keď sme odchádzali, objavili sa tam iní turisti. A hlavne... je tam veľké trt. Areál je oveľa menší, sopky sú tam všeho všudy tuším dve a celkovo nič-moc. Tiež sa po nich dá chodiť, takže táto časť bola fáma, ale inak sa to neoplatí.

Reštauráciu sme našli, menu mali tu (a aj všade inde neskôr) len v rumunčine. Objednala som si náhodne niečo, čo sa ukázali byť nejaké tenké klobásky s hranolkami (nemám rada hranolky). Ďalší šok boli záchody na turecký spôsob a M. sa prišiel posťažovať, že nejaký ujek mu povedal, že voda z umývadla je nepitná. No krása. Asi sme sa tvárili dosť nešťastne, lebo sme ešte dostali palacinky "on house" a išli do preč.

V jednej dedine sme sa zamotali, lebo sme nejako stále nevedeli nájsť našu odbočku. Prešli sme ju, tak sme sa vrátili. Lenže opäť sme ju prešli a obaja by sme prisahali, že sme žiadnu odbočku nevideli. Opäť sme sa vrátili (to už sme upútali pozornosť cigánčat, ktoré sa hrali na ulici) a usúdili, že tá poľná cesta pre traktory bude asi ono. Z najbližšieho dvora vyšiel nejaký ujek a pýtal sa, kam chceme ísť (aspoň sme si to mysleli), tak sme mu povedali názov najbližšej dediny. Prišla záplava slov, z ktorých sme rozumeli len "asfalt". To nás potešilo, lebo sme si mysleli, že cesta bude asfaltová. Bola, po asi 10 kilometroch. Asfalt začal na random mieste niekde v kopcoch uprostred ničoho. Očividne sa nám ujo snažil povedať, že tam asfalt nie je. Problém nastal pri jazde z kopca, kde sme miestami museli zosadať a brzdiť bicykel ručne, lebo doštičkové brzdy by tu boli platné ako posranému toaleťák. Zato sme ale mali krásne výhľady na dolinu pod sebou.

Začalo popŕchať až pršať. Cesty boli rozbité a miestami len šutrové. Večer sme sa dotrepali do Bozioru, to je tam kde tie líšky dávajú dobrú noc. Ďalej už vedie len poľná cesta do kopcov (označená a očíslovaná ako cesta 3. triedy) do 10 km vzdialeného Nucu. Pokúšali sme sa na to mentálne pripraviť, ale nerobili sme si zbytočné ilúzie. 10 km hore po piesku, to bude na celý deň. Na spanie sme nenašli nič lepšie ako breh pri potoku. Asi polhodinu sme porovnávali rôzne kúsky trávy, aby sme si vybrali ten najmenej okadený bobkami, ale prašť jak uhoď. September pritvrdil a v noci bola pekná kosa. Ešte to bude drsné.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 9 plus 6 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou