Rumunsko na bicykli | deň V

2017-11-18

Bozioru - Nucu - Aluniș (odhadom 23km)

Ráno bola stále príšerná kosa. V miestnom mini-markete sme kúpili, čo bolo a začali sa štverať hore po úchvatnej šutrovej ceste. To nám samozrejme trvalo veky. Cesta bola strmá a špatná a na bicykloch sa prejazd rovnal tlačeniu fúrika do schodov. Ale my sme známi svojou tvrdohlavosťou a niekedy poobede po úmorných hodinách tlačenia a odfukovania sme sa polomŕtvi dotrepali na akési lazy. Po ceste behali kozy a morky. Boli sme v Nucu, čo bola zatiaľ len polovica úspechu.







Hory v okolí Buzau, najmä oblasť Bozioru a pár susedných dedín hore v kopcoch skrýva zaujímavé a trochu záhadné pamiatky. Sú to skalné kláštory a pustovne, ktoré sa datujú (podľa dosť pochybných zdrojov) až k prvým kresťanom a ku Kristovi. Internet je plný všelijakých ufokryptoiluminátskych špekulácií, isté ale je, že roztrúsené v horách stoja tieto staré kaplnky/obydlia/svätyne alebo čo to presne bolo a schovávajú rôzne staré nápisy, ikony a podobne. Ďalej sa píše, že vláda región nepropaguje a tieto cenné historické pamiatky zostávajú širokej verejnosti neznáme a preto v skutočnosti len málokto zablúdi do tých končín, aby ich videl na vlastné oči. Je v tom kus konšpirácie a je to celé fakt zaujímavé, takže keď som nato úplne náhodne narazila na internete, hneď som sa namotala. A preto sme teraz boli tu, v nejakej úplnej rumunskej riti.

Málo známe lokality v odľahlých končinách sú zárukou, že sa tam nenatlačí každý Hans na dovolenke. Znamená to ale aj, že je fakt ťažké ich nájsť, keď už ich človek hľadá. Odtiaľto som mala už len veľmi kusé informácie o tom, ako sa dostaneme ďalej a ako tie staré chrámy v okolitých lesoch vôbec nájdeme. Väčšina anglicky hovoriacich článkov venujúca sa "Tara Luanei" odporúčala zohnať si local guida, takže fuckt dík. Google maps má náhodou uložené súradnice k jednému miestu, takže na začiatok sme sa chceli riadiť tým. V dedine sme našli začiatok turistickej trasy, ktorá by nás tam mohla doviesť, aj keď nebolo tak úplne jednoznačné, kam vlastne ide.

Za dedinou začínali nejaké sady a lúky. Nechali sme tam bicykle a začali náš hike. Takmer okamžite sa nám cesta stratila pod nohami a nebolo ani trochu zjavné, kadiaľ akože pokračuje. Naša najlepšia šanca bola pokračovať krížom cez lúky smerom ku kopcom. Nebolo to ľahké, lebo sme sa museli dostať cez nepokosenú lúku, jarok, kríky a plot. Asi 3-krát sme sa museli vracať prakticky tam, kde sme začali a už nás to pekne sralo. Trvalo nám minimálne 2 hodiny, kým sme sa prekľúčkovali k horám. Keď už sme sa priblížili k lesu, narazili sme na dvoch turistov s hovädskými ruksakmi, dvoma veľkými psami, igelitkou plnou chrumiek a niečím, čo vyzeralo ako detektor kovov. Sedeli v tráve a vyjedali obrovský melón. Jeden z chalanov bol ingliš spíkink!, prvá osoba v Rumunsku okrem toho SBS-kára v parlamente, ktorý po mne kričal, že Your bike can't be here. Takže sme mali šťastie ešte aj na lokálneho gajda, lebo chalan tieto hory dobre poznal. Ukázali nám, že len kúsok obďaleč je značená cesta (asi tá čo sme ju stratili v nepokosenej tráve) a tá už naozaj vedie do hôr a k Fundăture, Agatonulu Vechi, Agatonul Nou a ešte niekoľkým ďalším skalným miestam.

Výstup bol pekný zaberák. Cesta k chrámom je vraj novo značená... Značky sme videli, ale občas tam chýbala tá cesta. Nie za dlho sme sa dostali k Fundăture. Vyzeralo to dosť odveci: les a uprostred stromov zrazu z ničoho nič obrovský balvan a v ňom jaskyňa so svätými obrázkami.


Fundătura



Potom sme pokračovali k vrcholu kopca a pri jazierku sme sa rozdelili. Jazierko sa volá Diviačie, lebo nemá žiaden prívod vody po povrchu a napriek tomu nikdy nevysychá, takže k nemu chodia piť diviaky. Oni dvaja išli hľadať nejaké železo so svojím detektorom (vraj je tam v horách zakopaný poklad) a my že máme ísť naspäť po modrej. To bolo ľahšie povedať, ako urobiť, lebo opäť: značka tam bola a cesta ani veľmi nie. Tam, kam ukazovala značka, bol akurát strmý zráz a roklina. Do toho sa nám veľmi nechcelo. Skusmo sme teda pokračovali ďalej po červenej a vyštverali sa až na vrchol kopca, ale nikde žiadne kamenné stavby. Aj na červenej, ktorá chvíľu ide paralelne s modrou, sme mali vidieť dva ďalšie kláštory, ale hovno, hovno, zlatá rybka. Štyri hodiny sme lozili po horách a okrem Fundătury a Diviačej bačoriny nenašli nič. Po rovnakom chodníku sme sa vrátili naspäť, aby sme sa v tých blbých horách náhodou ešte nestratili (aj to bolo tesné, miestami chodník proste mizol). Keby som to mala niekedy skúšať druhýkrát, nájdem ďalej v dedine začiatok modrej turistickej trasy, ktorá vedie druhou stranou hory a údajne prechádza okolo všetkých 3 kameňov, ktoré som chcela vidieť. To som sa samozrejme dozvedela až neskôr a je možné, že z opačného smeru je modrá rovnako neprístupná ako z vrcholu, len rumunský bôžik škodoradosti vie, ako je to naozaj. My sme skončili uchodení a frustrovaní, lebo sme boli tak blízko a po celodennej námahe videli veľké hovno.

Rumunská wikipédia to komentuje nasledovne: "Oblasť je rozľahlá a divoká, mapy a značky sa často ukážu byť nepoužiteľné. Osady sú prístupné pešo alebo na koni."


Diviačie jazierko

Pri jazde dole sme skoro uvarili brzdy. Rumuni nám povedali, že najkratšia cesta do Alunișu vedie cez lazy, tak sme sa nato dali. Prirodzene, že po šutrovej ceste. Ale druhá možnosť by bola zísť dole a po pravdepodobne ešte horšej šutrovej ceste šlapať zase hore z druhej strany hory. 1. možnosť sa nám zdala elegantnejšia vo svojej podstate, ale aj tak bola cesta príšerná (a výhľady úžasné).







Podvečer sme sa konečne dotrepali na asfaltovú cestu a po chvíli sa zakempili pri potôčiku. Keď sme si neskôr všimli bobky v tráve, M. to okomentoval, že sa mu vlastne uľavilo, lebo už sa mu zdalo divné, že by tu na okolí žiadne neboli.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 10 plus 6 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou