Rumunsko na bicykli | deň IX

2017-12-05

Bran - Campulung (odhadom 50 km)

Ráno začalo chčať a prognóza na internete sľubovala na celý deň silné dažde. Zostali sme polapení v našom nakrivo postavenom zvažujúcom sa stane, ale aspoň tam bolo sucho. S blížiacim sa poludním našťastie začalo pripekať, takže sme konečne mohli vyliezť a opäť vyraziť.

Vtedy začala tá pravá paráda. Vrchy, kopce, hory! Najprv sme sa vytrepali sakra vysoko, po čom nás čakal bohovský zjazd. Potom ďalší výšľap... a vtedy nás zastihla sľubovaná lejavica, rovno uprosted stúpania. Vliezli sme pod najbližšie stromy pri ceste, ale o pár minút to už bolo jedno. Zo stromov lialo zrovna tak, ako keby sme stáli vonku rovno na daždi. O pár minút sme boli premočení do poslednej nitky na trenkách a čakali, kedy to skončí. Zakiaľ lialo, nemalo zmysel prezliekať sa do suchého. Trvalo to možno hodinu, ale čakanie v zime a vlhku bolo otupné. Stojíte strnulo v mokrom oblečení, lebo čoskoro prídete nato, že najlepšie je nehýbať sa vôbec, pretože mokré veci studia. Chvíľu to vyzeralo, že sa nebo konečne vyjasňuje, potom ale prišiel ďalší mrak a čerstvá prietrž. Okoloidúci šoféri valili oči, ako tam stojíme v prívale dažďa a trasieme sa v mokrom oblečení a pre istotu na nás vytrubovali. Ak si mysleli, že nám tým pomôžu, tak nepomohli.

Konečne bolo po búrke, prezliekli sme sa a pokračovali. Stále pršalo, ale už len tak decentne. O chvíľu sme sa vynorili na druhej strane kopca. Zdvihla sa biela, vatovitá, načechraná hmla. Vyzeralo to, že sa na nás valia ďalšie mračná, tak sme radšej vliezli do autobusovej zastávky a prečkali tam nový príliv dažďa. Rovnaký nápad ale mala aj tlupa cigáňov. Z ničoho nič sa dovalila rozheganá dodávka, zastavila v tom najhlbšom blate pred zastávkou a vyskákala z nej banda džámórov. Z nejakého dôvodu sa rozhodli nezostať v aute, keď prší. Možno im doňho zatekalo. Jeden sa snažil zabuchnúť zadné dvere, to sa mu ale nedarilo, lebo z nich dobrých niekoľko centi vytŕčali nejaké brvná. Ešte párkrát si schuti treskol vetchými dverami do polien a potom došiel nato, že to nepude. Z neďalekých stánkov sa zliezli ďalší dyk móre a všetci sa snažili natentovať k nám. Začali posúvať naše bicykle, ktoré sme mali tiež v zastávke pod strechou a celý priestor zahulili svojimi cigárami, podľa smradu ušúľanými asi zo starých ponožiek. Najprv po sebe pokrikovali, potom sa snažili pokrikovať aj po nás. My sme sa snažili tváriť, že tam nie sme. Našťastie o chvíľu zase naskákali do dodávky, rozprsklo sa blato spod kolies a s posledným razantným tresknutím dverí odrázovali.

Ešte o nejaký ten čas neskôr dopršalo úplne. Nebo naším smerom bolo jasné, ešte sa plížilo pár obláčikov, ale z tých snáď už nič nebude. Pri tom, ako sme sa rozhodovali, či už máme pokračovať, sme si všimli hnedú značku priamo pred zastávkou, ktorá odkazovala na nejakú pamätihodnosť. Z predchodzieho sightseeingu po Rumunsku už sme vedeli, čo znamená "manastirea rupestra" a spontánne sme sa rozhodli ísť sa tam pozrieť, lebo to nebolo ďaleko. O existencii rumunských kamenných kláštorov už som mala niečo načítané a podaktoré sme aj videli, o tomto som ale nepočula a bola som zvedavá.

Kostol v Nămăești je ešte úplne iný typ skalného chrámu ako Aluniș a Şinca Veche. Jeho priestory sa čiastočne nachádzajú v skale, zakiaľ zvonku skalný masív plynule prechádza do murovaného zvyšku, čiže je to akýsi mačko-pes. Navyše sa práve keď som tam bola dovalil nejaký pútnicky zájazd, tak sme sa nezdržali dlho a opäť pokračovali. Vrátili sme sa na našu cestu, prešli cez kopec a zviezli sa dole do mestečka. Tam sme nakúpili a zaliezli na pole do stanu, kde sme očakávali prečkať búrku, ktorá sa na nás mala v noci dovaliť.

Počas klesania vznikli tzv. "numa-numa-iei" fotky.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 16 plus 5 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou