Rumunsko na bicykli | deň XI

2017-12-09

Curtea de Argeș - Ciofrângeni - Curtea de Argeș (odhadom 36 km)

V noci asi trochu primrzlo. September pritvrdzuje. Zase nám chvíľu trvá, kým relatívne suchí môžeme vyraziť. Zmena plánu - pred highlightom našej cesty, Transfăgărășanom, si chceme dať ešte nejaké tunely. M. si na mape všimol jednu zrušenú trať, ktorá sľubuje aj zaujímavé stavebné diela ako viadukt a tunely. Ideme preto k dedine pod traťou a už z diaľky vidíme obrovský viadukt prekonávajúci celé údolie. Je to ohyzdná betónová opacha podľa socialistického vzoru, škoda. Keď sa priblížime, pýtam sa M.-a, či si je istý, že nás tam hore nič nezrazí. Podľa neho nato existuje taký spoľahlivý indikátor: keď tam rastú stromy, je dosť pravdepodobné, že tade nič nejazdí.



Dorazili sme až k viaduktu a zamierili sme popri trati po štrkovej ceste medzi domy a von do polí. Za chvíľu je cesta moc strmá, zamykáme bicykle a ďalej šlapeme po vlastných. Snažíme sa dostať k trati, ale cesta sa odkláňa mimo. Trať v krajine vôbec nie je vidno, riadime sa len podľa GPS. Prediereme sa cez pole, kopec, lúku, lesík, až vyjdeme na ďalšej lúke. Zbadám viadukt a ideme smerom k nemu. Pritom narazíme na niečo betónové - stena vedľa tunelu a tam je aj portál! Bingo! Je obrovský, asi dvojkoľajový, alebo bola možno druhá koľaj plánovaná. 2,2 km priamym smerom, takže vidíme aj svetlo na konci tunela. Baterku sme si zabudli pri bicykloch, takže sa prepotkýname na druhú stranu po tme. Portál na druhej strane je krásny budovateľský, nechýbajú veselé obrázky a veselá básnička.







Celá trať je relatívna nová, dostavali ju 1989 a vraj kvôli častým zosuvom pôdy ju zrušili už v 98. Odvtedy plánuju obnovenie úsekov trati, ale akurát čo odstránili koľaje a cesta z Aradu do Bukurešti stále trvá 11 hodín.




Ideme tunelom naspäť a pokračujeme po telese trati k viaduktu. M. mal pravdu, vlak tadiaľto nešiel už dlho. Našli sme akurát zvyšky novoročných rakiet, ktoré sa odtiaľto určite dobre odpaľujú. Je očividné, že viadukt mal v budúcnosti slúžiť aj druhej koľaji, ktorú nikdy nepostavili. Komunistická architektúra nás ale až tak nevrzušuje, k druhému tunelu za viaduktom už sa nám preto ísť nechce. Musíme sa vrátiť naspäť do Curtea de Argeș. Po ceste sa zastavujeme pri potôčiku, aby sme konečne oprali. Pri tom zisťujeme, že naša výbava je čím ďalej, tým viac nekompletná a najnovšie sme niekde prišli aj o jar. Na zozname figuruje zatiaľ tachometer (doma "na stole"), moje 2 tričká (asi niekde doma), moje jedny legíny (stratené po ceste alebo stále doma... bohvie), M. -ove okuliare (odložené a ukradnuté v Brasove) a možno ešte niečo ďalšie, čo sme si doteraz nevšimli.

Počas našej pauzičky pri potôčiku sa v polovici prania samozrejme dovalilo búrkové mračno. Narýchlo sme postavili improvizovaný prístrešok z plachty a prečkali pod ním jednu či dve krátke spŕšky. Bolo to práve keď sa M. v potoku holil, keď išiel okolo nejaký miestny a pustil sa s nami do reči. Keďže ujko si mlel svoje a my svoje, rozhovorom sa to nazvať nedalo, jedine ak medzi retardovanými. Síce sa chválil, že rozumie taliansky a španielsky, to mu ale nikto neveril. Stavím sa, že by nám to bolo prd platné aj keby sme niektorou z tých rečí hovorili. Nakoniec sme pochopili, že voda v potoku je zlá a serú do nej zvieratá. A nemáme sa v nej kúpať, lebo sa vyhádžeme. Zbytočne by sme dedovi vysvetľovali, že sa v rumunských potokoch kúpeme už týždeň a nie sú ani zďaleka najšpinavšie, v akých sme sa čvachtali. A aj tak by nám nato nestačila slovná zásoba. Ešte chvíľu sme pokračovali bezcieľny rozhovor, z ktorého sme sa nikto nevedeli vysomáriť a v pochopení sa nedostali nikam ďalej.

Už nám to pomaly liezlo na nervy, lebo sme chceli doprať a doumývať sa v sračkovej vode, ale on sa vždy vrátil a opakoval nám, že voda je fuj a budeme mať vyrážku. Nakoniec ujek vytiahol iPhone a vypýtal si na nás telefónne číslo. Lebo kokso keď figu rozumieme z toho, čo hovorí naživo, po telefóne si fasa pokecáme. Napísali sme mu svoje číslo, on nás prezvonil, aby sme aj my mali neho a dal mi asi polkilový kusisko čerstvého ovčieho syra zo svojej tašky. Bol to najlepší syr, aký som v živote jedla. Neskôr sme mu ešte napísali sms-ku s poďakovaním, ktorú sme preložili v internetovom prekladači a tým to skončilo. On sa nám vzápätí nato snažil dovolať, ale ani jeden z nás sa necítil na rumunský telefonát, takže to naozaj bolo všetko.

My sme pri potoku doprali a doumývali, zas sa zaliezli schovať pred ďalšou dávkou dažďa a potom konečne vyrazili. V Kauflande (tom istom čo včera) sme nakúpili zásoby na 3 dni a bol večer. Zamierili sme von z mesta, našli nejakú odbočku do poľa a špinavý, ale aspoň rovný trávnatý plácok na stan pri akejsi plynovej stanici. Než sme sa stihli rozložiť, zastavil sa pri nás nejaký dedko na traktore a posunkovou rečou sa nás opýtal, či tam chceme spať. Prikývli sme, on že nech chvíľu počkáme, vytiahol mobil a niekam telefonoval. M. tvrdí, že synovi, aj keď nechápem, kde k takej informácii prišiel. No a o chvíľu teda že máme ísť stanovať k nim na pašu za najbližším domom, že tam je bezpečno. Nebránili sme sa tomu, lúka bola pekná a radšej tam ako pri plyne. Zajtra nás čaká Transfăgărășan!

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 18 plus 8 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou