Rumunsko na bicykli | deň XVIII + XIX

2018-01-02

Zas je pršavo, ale už je to fuk, dnes poobede určite plánujeme byť v Temešvári. Zostáva nám totiž posledných 60 km, čo už musíme dať aj s deravými gumami alebo s narazenou buchtou. Počasie je vlastne tiež dosť fpoho, ani horko, ani moc kosa, takže napredujeme bez zvláštnych udalostí. Bez problémov sa dopravíme do Temešváru, nájdeme rozkopanú ulicu a nákupné centrum a tam... fúúf. Je tam! Tá stará šunka tam stále je a nič jej nechýba. Na prednom skle je síce nálepka, takže nevieme, či nám príde poštou nejaká pokuta, alebo sme len niekoho nasrali. Rýchlo všetko skontrolujeme, papuča žiadna, nič odmontované ani rozbité, takže všecko v cajku. Narveme kolá a batožinu do kufra a ideme na poriadny nákup do Auchanu.



A pretože je ešte len streda, čo je úplne ppč, lebo to znamená ešte celé 4 dni dovolenky... zabáva pokračuje! A lebo teraz máme navyše aj auto, stíhame ešte nejakú tú parádu, ako napríklad národný park Cheile Nerei-Beușnița, ktorý by sme na bicykloch za 4 dni nedali, naviac s mojou ehm... indizpozíciou. Takže si to strihneme na juh, zdraví len s psychickými následkami prežijeme 3-prúdové kruháče a jednu rozkopanú balkánsku križovatku (ne)riadenú ožratým rumunským kopáčom, z ktorej sa ešte dlho budeme v noci odkopávať. Je neskoro popoludní a dnes už asi žiadnu turistiku nestihneme, tak sa zakempíme v poli. Na rozdiel od zvyčajnej rutiny, ktorú sme posledné dva týždne zažívali večer čo večer, máme tentokrát so sebou v tábore aj auto. To púta pozornosť o trochu viac než obvykle. Jedno z okolidúch áut sa pristaví a chlapík sa posunkami pýta, či tam ideme spať. Šípim problém, ale týpko nakoniec len mávne rukou a nechá nás na pokoji.

Ráno sme sa zobudili zavčasu, ale tentokrát nám nevadí, že je stále kosa a nemusíme čakať, kým sa vyschne plachta a stan od rosy, lebo všetko len nahádžeme do auta, takže čoskoro opúšťame kempovisko. Kokos, toto stanovanie s autom je nejaké príliš pohodlné! Ako prvé musíme natankovať, lebo rakúsky benzín už sa skoro minul. Samozrejme ako naschvál 50 km nenarazíme na žiadnu civilizovanú čerpaciu stanicu a nakoniec sme nútení uspokojiť sa s nejakým Rompetrolom a dúfať, že nerozožerie motor.

Potom už výražame do hôr, ozajstných hôr. Na tento deň si dávame národný park. Prvý je vodopád Bigar, ktorý je podľa súradníc prakticky na ceste. Je to veľký hit na internete a dokonca rôznymi absurdnými rebríčkami zaraďovaný do najčarovnejších miest na planéte a 50 places you must see befor you die a podobne, aj keď doteraz nechápem prečo. Je to celkom podarené, ale žiaden zázrak. A keby sme vedeli, že je to len taký trt, netrepali by sme sa tam len kvôli nemu. Aby bol taký super, ako sa internet tvári, musel by byť aspoň 10x väčší. Navyše od nás nejakí lesníci skásli po 5 lei za vstup do národného parku, kde nakoniec nič nebolo, len 150 m nového chodníka so zábradliami. Celé to vedie k "jaskyni", čo je len taká ďúra s graffitmi smrdiaca po šťankách. Slávny vodopád je, ako sme tušili, hneď pri ceste úplne mimo areálu národného parku. Takže sa to veľmi neoplatí, ďalší odrb z internetu vyvrátený.



Potom sme išli po nejakých rumunských štvrťotriednych cestách "na jednotku" (tým sa myslí rýchlostný prevod) okolo kopca do Potoca, východiskového bodu k Ochiul Beului. To je ďalší na internete ospevovaný rumunský skvost. Z Potoca vedie nová značená asfaltka do hôr, kde nás skásol iný ujko ochranár. Tento ale bol aspoň prozákaznícky, zrozumiteľne po anglicky nám vysvetlil cestu a dal nám neužitočnú mapu. Podľa inštrukcií sme sa viezli nekonečných 5 km po krivej lesnej ceste, na ktorej stála voda hore do kempu. Po ceste bol vodopádik. Z kempu sme začali túru k tyrkisovému jazierku. Vďaka svojej farbe sa stalo internetovým fenoménom, ale to aj Tunelul Dragostei, takže sme si naň išli posvietiť. V reálnom svete je naozaj nadpozemskej tyrkisovej farby, asi ho dofarbujú potravinárskymi farbivami.



Ešte kúsok vyššie proti prúdu potôčika má byť vodopád, ktorý ale zrovna nefungoval. Videli sme vápencové útvary zarastené machom, ale vodu mali vypnutú. V obdobiach vlhka tam normálne tečie vodopád, no teraz sme počuli vodu hučať iba vnútri, v jaskyniach a v podzemí krasových útvarov. Vedľa rieky sú ešte zaujímavé prírodné tunely, ale už sme boli zničení a mali dosť. Vyrazili sme smer Temešvár. Pred mestom sme si pri odbočke v poli spravili posledný kemp. To už nám bolo všetko jedno, zajtra budeme doma. Na druhý deň sme ešte v Temešvári rozbili valuty, lebo nám zostalo veľa levov a kúpili okrem zásoby batonulov a dosky na žehlenie aj 6 kilo broskýň na zaváranie a vyrazili domov. A to je vlastne koniec rumunskej dovolenky. Necelé tri týždne ubehli ako voda a boli nabité zážitkami, ale aj tak sme sa už tešili na domčúr. Bola to ako vždy veľmi intenzívna a trochu šialená dovolenka, zároveň ale ďalší neopakovateľný zážitok. Viac o samotnom Rumunsku napíšem ešte v samostatnom článku (ak sa podarí) a keď všetko pôjde podľa plánu, budúca dovolenka bude už v Južnej Ameriky!

Pokazený vodopád

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 15 plus 3 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou