Maják na konci sveta

2018-04-01

Máme bicykle a čerstvé príhody, takže pripútajte sa, jazda začína. Nabalili sme jedlo a pitie na 2 dni (aspoň sme dúfali) a na novučičkých bikoch sme vyrazili k Faro San Isidro, najjužnejšiemu majáku na americkom koninente. Zamierili sme do pustatiny, asi 70km po pobreží na juh od Punta Arenas. Okrem rybárskych chatiek tam nič nie je. Najprv skončí asfalt a potom aj šutrová cesta. Koniec, ďalej sa dá ísť už len po vlastných alebo po mori, 4 km k majáku a 30 km ku Cabo Froward, najjužnejšiemu bodu kontinentálnej Ameriky. Na týždňový výlet do divočiny sme vybavení určite neboli, ale samo že sme chceli ísť aspoň po maják.

Pochod od konca cesty sme začali asi o jednej a stretali samých vracavších sa ľudí. Ešte sme si pri tom nič nepomysleli. Bicykle sme po prvom kilometri nechali na pláži, lebo pokračovať už sa dalo len po kamenistom brehu popri oceáne. Zbierali sme mušle a nijako sa nestresovali. Onedlho sme narazili na Chorvátov, ktorí začali chvíľu pred nami, ako to balia a vracajú sa, lebo je to predsa len ďalej než sa zdalo a boja sa, že bude pršať. Na maják vykúkajúci spoza zvlneného pobrežia sme mali pekný výhľad, 4 km to neboli ani vzduchom.

Maják sme dosiahli asi po 2 hodinách. Hore na útese som sa v správnu chvíľu pozrela na správne miesto a videla vymrštiť sa z mora veľrybu. Ten tvor bol obrovský.

Keď sme sa vydali na spiatočnú cestu, po chvíli prišlo uvedomenie, čo sa stalo. Voda zatiaľ viditeľne stúpla a rozdivočelé vlny teraz dôkladne umývali pláž, po ktorej sme prišli. Príliv stúpal a z pláže postupne zostal len úzky pásik suchej zeme. Doslova sme unikali pred nasratými vlnami, ale more neokašleš. Jasné že sme sa skôr či neskôr museli dostať do pasce, voda nám odrezala cestu a nedalo sa ináč než brodiť. Nad plážou na útese je nejaký divoký hustý lesný porast. Vyškriabali sme sa hore a skúšali sa predierať pralesom, ale cez popadané stromy a pichľavé kríky to bolo bez mačety takmer nemožné, museli sme sa vrátiť na pláž a bojovať ďalej. Netrvalo dlho a došlo nám, že bicykle sme nechali na pláži. Na tej, ktorú práve splachuje šialené more. Hm, už ich máme 2 dni. Samozrejme sme zvažovali, či nepočkáme, kým voda opadne, ale to by mohlo trvať hodiny. Niekoľko hodín sedieť hladná na kameni a predstavovať si, ako mi morská voda umýva bike, stan a spacák a ako to všetko pláva hore bruchom s veľrybami sa mi vôbec nechcelo. Nakoniec sme sa s čvachtaním v topánkach dotrepali na začiatok pláže. Nejakí dobrí ľudia nám bicykle presunuli o pár metrov vyššie a čakali tam nás. Muselo sa to veľmi ťažko robiť, lebo bicykle boli zamknuté o seba.

Mokré ponožky a topánky sa na druhý deň uschli. Sme kone, keď nám nenapadla možnosť, že príde príliv a pláž môže zatopiť. Nikto nás na to neupozornil a ani v sprievodcoch sa o tom nepíše. Keď sme sa vtedy už na bicykloch vracali, aby sme si niekde v blízkosti spravili na noc kemp, videli sme že more vyšplechuje vodu až na cestu. Nejakí turisti stáli s autom pred zaplavenou cestou a pýtali sa nás, či sa dostanú ďalej. Bolo mi do smiechu. Nie som si istá, či je to normálny každodenný stav a skôr si myslím že nás zastihlo extrémne počasie, každopádne vždy s rozumom.



We got bicycles and now we have fresh stories for you. We packed food and water for 2 days (so we hoped) and began a journey to Faro San Isidro, the southernmost lighthouse on the American continent. We rode 70 km south from Punta Arenas along the coast and into the wasteland. Except fishing huts there is nothing. First the paving disappears and then the road comes to its end. To get further you need to walk or go by sea, 5 km to the lighthouse and 30 km to Cabo Froward, the southern most point of the American continent. We were in no way equipped for a 5-day trek in the wilderness, but we definetelly wanted to get to the lighthouse.

We began the walk from fin de camino at 1 pm and met only people returning back. We haven't thought to ourselfs anything strange yet. We left the bikes on the beach, because the way now was only a strip of beach along the seashore. We collected sea shells and were not worried at all. After a while of walking we met Croatians, who had started the trip shortly before us. They were returning because the lighthouse, now visible on the cliffs in the distance, was much further then 4 km and they were concerned about the weather. We reached the lighthouse after 2 hours. High up on the cliff I was lucky enough to look in the right moment at the right spot... and saw a whale. It was huge!

We made our way back and in a short time we realized, what had happened. The water has risen and now big waves were washing the beach. The tide was still rising and there was only a thin strip of beach remaining passable. We tried to escape angry waves but we stand no chance. The water eventually cut off our way and we were trapped. We tried to climb the cliff with a very dense forest above us, but it was impossible to move among the trees. Walking in hurry in wet shoes, we realized that we left our bicycles on the beach. On that beach which is being flushed down by crazy ocean right now. So far we have had the bikes for 2 days already. I didn't like very much the possibility of sitting hungry on a stone and waiting until the low tide, imagining how my bicycle, tent and sleeping bag are being swallowed by crazy waters and swimming with the whales. Finally we made it to the beginning, where some good folks had moved our bikes higher up, away from the hungry ocean, even though the bikes were locked together and hard to move.

Back on the road, we saw that the sea water was even there. Some tourists with a car stood in front of the flooded road and asked, if they could pass. I had to laugh. There is no warning in the tour guides and unfortunately we were not smart enough to realize the danger of high tides alone. I think that we had bad luck and the weather was extreme on that day but one can never be too careful.



And some pictures:





















Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 13 plus 8 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou



Ctení čitatelia, toto je INTERNET. Čo sa tu píše, môže byť fikcia, polopravda, holá pravda alebo neexistovať. Akákoľvek podobnosť s čímkoľvek je možno výplod vašej fantázie. Ak s hocičím nesúhlasíte, máte právo opustiť stránku a zdržať sa komentára. Komentáre môžu byť zmazané. Za podporu webu patrí vďaka M@trixXovi. Blog bol presťahovaný a od 2017 funguje výhradne na tejto adrese. Všetky práva vyhradené.

Dear readers, this is Internet. Don't accuse me of truths or halftruths. Everything you read can be fiction or result of your imagination. If you don't agree with anything, it's your problem. You have right to leave and not comment. Comments can be deleted. Special thanks for support goes to M@trixX. All rights reserved.