Pampíme

2018-05-13

Ak sme v Ohňovej zemi nadobudli dojmu, že pampa bude psycho, tak ten dojem bol veľmi správny. Máme za sebou už asi 2000 km tohoto krajinného typu a pomaly sa pre nás táto kapitola končí. Takže si môžeme zhrnúť pár pojmov a dojmov a trochu vám priblížiť naše pampastické (© by M@trixX) dobrodružstvo.

Náš cyklovýlet sa zatiaľ uberal z veľkej časti argentínskou provinciou Santa Cruz a niekoľko stovák kilometrov slávnou Rutou 40. Už sme vedeli, že v pampe je veľmi, veeeľmi veterno, ale občas aj nemusí byť a keď to vyzerá, že dnes možno nebude, zájde človek za kopec a odfúkne mu bicykel spod rite. Alebo ste uprostred fakticky pekného slnečného dňa, do toho si len tak dojde snehová fujavica a po hodine pekný hrejivý deň pokračuje akoby nič. Už sme sa prestali čudovať. Ako sa posúvame stále severnejšie, zdá sa nám, že počasie sa predsa len trochu umravňuje a ustáľuje. Posledné týždne sme mali teplé slnečné dni a čistú jasnú oblohu bez poškvrnky od jedného obzoru až po druhý, čo ako možno správne hádate, zvestuje mrazivé noci. Vydýchaná vodná para, ktorá sa obyčajne vyzráža na vnútornej stene stanu sa začala meniť na vrstvičku ľadu a bicykle sme ráno nachádzali pokryté inovaťkou. Ale to sa tiež všetko zmení, lebo prechádzame na opačnú stranu hôr, kde nás očakáva iná klíma a iné problémy.

Ako pomaly postupujeme rozľahlou stepnou krajinou, pozorujeme rôzne detaily a jemné ňuansy. Pampa je viac farebná. Hrá samými farbami od žltej cez okrovú, hnedú a čiernu až po šedozelenú. Niekde sú len žlté trsy suchej, tvrdej trávy a inde polguľovité kôpky odolných rastlín, ktoré vytvárajú malé farebné kopčeky. Alebo rastú okolo malé tmavozelené kríky a zem je fľakatá skromnou vegetáciou. Jeden druh nejakej byliny vyludzuje výraznú, medovú vôňu a pampa úžasne voní. Po kopcoch sa preháňajú stáda guanacov, hopkajú a kikíkajú (kikiki: citoslovce vyjadrujúce, ako robí guanaco). Sem-tam zazrieť aj iného zvera, napríklad krpatého pštrosa nandú, pásovca, líšku, vyskoču. Okolitá krajina je úplne iná ako u nás a celá fauna a flóra je pre nás úžasný zážitok, lebo také doma proste nemáme. Milujeme pampu! V diaľke sa črtajú horské masívy, zvrásnené ako pokrčený papier alebo ako chrbát nejakého pravekého zvera. Občas je ťažké uveriť, že sa nepozerám len na nejakú maľbu a kopce v pozadí sú skutočné.

Lenže potom je otrasné počasie, celý deň bojujeme s vetrom a napriek veľkému úsiliu, ktoré vynakladáme, urobíme minimálny progres. Naša priemerná rýchlosť dosahuje okolo 7 km/h (!), to hovorí za všetko. Trvá nám hodiny, kým pokryjeme krátke vzdialenosti, ktoré by sme normálne prešli bez námahy za hodinu. Ani v noci nemáme pokoja od neprestajného fijúkania vetra a musíme si dávať sluchátka do uší namiesto štuplov, aby sme vôbec v tom kraváli vedeli zaspať. Nenávidíme pampu! Dáva nám zabrať a je to jedno veľké psycho. A potom sa stane zázrak a nastane deň, keď nám fúka do chrbta a vietor nás nesie a nesie, až mám pocit že odletím. A keby sa mi podarilo zaradiť ten posledný prevod, ktorý nepoužívam lebo škŕka a nechce sa mi s tým babrať, lebo ho aj tak nikdy nepotrebujem... tak sa asi vznesiem. Keď prestanem šlapať do kopca, aby som zastavila, nemám na výber a vietor ma ďalej postrkuje a vytlačí až hore. Je to proste mega. Je to pampa.

Obyčajne musíme od mestečka k mestečku prekonať okolo 200-300 km ničoho a na to potrebujeme tak 4 až 7 dní, takže sa musíme dobre zásobiť jedlom a vodou. To je pre nás úplne nová skúsenosť, lebo tento problém sme v Európe vôbec nemuseli riešiť. V každej balkánskej dzedzine sa dal kúpiť chleba a než sme začali byť hladní, niekde poblíž sa vždy našiel obchod. Nepotrebovali sme zásoby dopredu a nosili so sebou jedlo maximálne na nadchádzajúci deň. Teraz sme museli vymyslieť spôsob ako odviezť asi 6 litrov vody a 8 kg jedla. Vodu ďalej dopĺňame cestou, keď naďabíme na rieku alebo potok a uvaríme si z nej čaj alebo polievku.

Po horibilnom omyle počas prvej noci v pampe, keď sme sa o polnoci museli presúvať niekam, kde nám snáď neodfúkne stan nad hlavou, si miesto na kemp vyberáme starostlivejšie. Vyhľadávame jamy alebo priehlbiny v teréne, ktoré nám, aspoň dúfame, poskytnú ochranu pred vetrom.

Keď sa potom po niekoľkých dňoch dostaneme opäť medzi ľudí, začína úplne iná rozprávka. Pár dní zostávame na hosteli a našou úlohou je oddýchnuť si, opraviť čo sa pokazilo, odservisovať bicykle, všetko oprať, vyčistiť a pekne sa dokŕmiť. Po niekoľkých dňoch suchej stravy využívame limitované možnosti hostelových kuchyní čo to ide a vyvárame ako na svadbu. Isteže, sme v Argentíne, takže sa veľa vecí, ktoré chceme nedá, lebo napríklad miestne zdroje nemajú čo potrebujeme (cyklotašky alebo nejaké pokročilejšie príslušenstvo ani po 2000 km stále nemáme). M.-ovi by sa pomaly hodila nová bunda, ale v Argentíne buď ste zbohatlík alebo máte smolu a také fajnovosti ako športová bunda nie sú pre vás. Už skôr sme si všimli, že v týchto končinách v obchodoch chýba lacný číňanský tovar pre masy. Zoberiem príklad so spomínanou bundou: v Európe si môžem kúpiť bundu špičkovej kvality, môžem si kúpiť bundu dobrej kvality od nejakej menej vychytenej značky a môžem si niečo podobné otáznej kvality kúpiť napríklad v Lidli alebo Hoferi za ľudové ceny. Tu predávajú výhradne bundy z prvej kategórie, najdrahšie značky ktoré začínajú na 300€. Miestni to asi riešia tak, že nakupujú v Čile. Alebo možno z internetových obchodov. Nám nezostáva iné než počkať do iného štátu a dostať sa viac na sever, kde nie sú sídla tak izolované a nevznikajú len obchody pre zazobaných turistov.

V ubytovacích zariadeniach, ktorými sme prešli, nás pravidelne prekvapovali až zarážali stále ďalšie na hlavu postavené pravidlá, ktoré si boli schopní vymyslieť. Pomaly by z toho vyšlo aj na článok, ktorý možno raz napíšem, ak pekne poprosíte.

Okrem pampy sme po ceste trochu lízli aj hory. Po rozprávaniach iných cestovateľov sme obišli najobľúbenejšiu čilskú destináciu, národný park Torres del Paine. Nie že by nám ho každý silno neodporúčal, ale asi to ako o ňom básnia úplne všetci a každý tam má namierené nás odradilo. Okrem toho by s tým bolo spojených toľko komplikácií, že sa nám to nechcelo ani keby sme sa tam nemuseli potkýňať o hordy Izraelcov. Namiesto toho sme išli do národného parku Los Glaciares v Argentíne, ktorý bol na náš vkus stále až moc prepchatý turistami, aj keď je dávno po sezóne! Prístup k ľadovcu Perito Moreno zabezpečujú autobusy, ktoré odvezú turistov až na miesto k vyhliadkovým platformám a keď si tí porobia fotky, opäť ich odvezú preč. Nuda. My sme mali aspoň to potešenie prejsť parkom až po vyhliadku na bicykloch, takže sme si mohli poriadne vychutnať aj okolité hory a jazerá, nie len samotnú kopu ľadu. Znamenalo to, že musíme stihnúť asi 70- kilometrovú otočku od vstupu do parku po ľadovec a naspäť, lebo lístok platí len na jeden deň a preto dvakrát stanovať prakticky vo vjazde do parku. Ale bolo to výborné a ľadovec bol len taká čerešnička na torte. V ľade to stále puká a duní a každú chvíľu sa odlomí kus, ktorý sa s ohromným rachotom a šplechotom zrúti do jazera. Dokým boli postavené vyhliadkové platformy, ktoré obmedzujú pohyb návštevníkov, lietajúce kusy ľadu zabili v priemere jedného človeka ročne.

Ďalšou vstupnou bránou do parku je osada El Chalten. Tá je známa tým, že je tam zima a veľa prší. Mali sme šťastie, lebo zo 6 dní, ktoré sme sa zdržali, len štyri prepršalo a dva dni sa dalo ísť na túru. Vtedy samozrejme vyrazili všetci, ktorí už týždeň čakali na hosteloch kým doprší, takže v horách sa to zase hemžilo. Monte Fitz Roy, kvôli ktorému sa sem všetci tí ľudia trtošia, bol zahalený v hustom opare a z výhľadov nebolo nič. Posledný kilometer Sendery Fitz Roy, ktorá končí pri lagúne de Los Tres, je strmý chodník po svahu kopca po uvoľnených šutroch. Skĺzavania po sypkom kameni sme boli ušetrení, lebo kopec bol zakydaný vrstvou snehu a ľadu. Výhľad na zasnežené jazero za tú námahu až tak nestál. Ale pohľad Američanky, ktorú sme predbiehali na začiatku chodníka a ktorá nám zdelila, že v hentakých botách (bežecké tenisky z Tesca) nemáme šancu a bez vodeodolných nohavíc sa tam nedostaneme, a ktorú sme stretali na spiatočnej ceste opäť a obdarili ju širokánskym úsmevom, ten bol dobrý. Asi by sme vyhrali cenu za najhoršie oblečených turistov na svahu, ale všetci ostatní s horskými bagancami a palicami išli dole po riti práve tak ako my.

Obe mestá, El Calafate a El Chalten, sú veľmi upravené, čisté, jeden by povedal že až neargentínske. Je vidieť, že majú peniaze z turistov a že všetko je tam pripravené pre priemerného rozmaznaného Západoeuropána alebo Američana. Chalten je malá dedina na vstupe do hôr, ktorá existuje len kvôli turistike. Pozostáva vlastne len z hotelov, reštaurácií, cestovných kancelárií a športových obchodov, všetko turistický ruch. Osada je izolovaná a všetko musia dovážať zvonka. Podľa všetkého raz za týždeň dorazí kamión a zásobuje naftou miestnu elektráreň na výrobu elektriny pre celé mesto. Obchody tiež samozrejme musia komplikovane zásobovať zďaleka, takže ponuka je dosť obmedzená a strávili sme nezdravé množstvo času behaním z jednéhobýva supermarketu do druhého, aby sme dali dokopy všetky suroviny, ktoré potrebujeme na varenie. Dva markety majú v nedeľu zatvorené, tretí v pondelok a okolo dvanástej až piatej poobede majú všetky siestu, práve keď chceme nakupovať. Bol to boj chodiť na nákupy v Chaltene a počas jednej takej výpravy, keď sme chceli robiť hrnkový koláč, sme nakoniec skončili v lekárni, aby sme kúpili 25-gramový sáčok sódy bikarbóny, v laboratórnej kvalite.

A potom nás čakala najväčšia výzva, 650 km pampy vrátane jedného 350-kilometrového úseku po najbližšie väčšie mestečko (2000 obyvateľov) s normálnym obchodom. Zahŕňalo to aj 70 km šutrovej cesty najhoršieho kalibru. Ujazdená hlina bola mokrá, lepila a nabaľovala sa na kolesá tak že sme po prvých pár metroch neboli v stave pokračovať. Na kolesách ulpievala hrubá vrstva mokrého ťažkého blata a bicykle sa dali len s veľkým úsilím tlačiť, pričom sa zabárali ešte viac do mokrej lepkavej hliny. A to sa bavíme o krajnici, pretože samotná "cesta" vyzerala ako špinavé rozbahnené koryto. Prejsť takto 70 km sa zdalo zhola nemožné. Ten chalan, čo sme ho stretali deň dozadu v poslednej dedine ako stopuje s pokazeným bicyklom, mal nakoniec šťastie, že zostal trčať v civilizácii a nie v bačorine. Nakoniec to vypálilo dobre, o kus ďalej už bola cesta suchá a dalo sa vysadnúť na bicykle a jazdiť po vyjazdených stopách po pneumatikách, ale blato z nás opadávalo ešte o týždeň. Ešte sme si museli poradiť s kameňmi veľkosti päste, po ktorých jazdiť je radosť, ale nakoniec sme aj tento úsek zvládli. S vodou to bolo trochu tesné, lebo všetky potoky boli vyschnuté, ale pristavovali sa pri nás šoféri a ponúkali nám trochu vody, takže sme sa nemuseli uchýliť k fľaškám od Difunty. 12 dní sme nevideli posteľ, ale bola to rozprávková cesta. Krajina tu bola viac hornatá a rozmanitá, chvíľu trávnaté kopce, chvíľu holé béžové a červené pieskovce, potom zase sopečné kamene, v jednom kuse nové a krajšie výhľady. Stále je medzi nami a krajinou plot, ktorý lemuje cestu celé tie kilometre. Všetka pôda je súkromná, takže niekto vlastní hory, rieky a jazerá, čo je pre mňa úplne neuchopiteľná predstava.

Ale teraz už nás čaká niečo kompletne iné a nové, o čom dúfajme napíšem nabudúce.



If we gained impression in Tierra del Fuego that pampa is crazy, the impression was 100 % correct. Now we have around 2000 km and 2 months of this landscape behind us and this chapter is almost over. So what was it like?

Our cycling trip led us so far mainly through Argentinian province of Santa Cruz and we covered some hundreds kilometers of the famous Ruta 40. We knew already that the winds in Patagonia can be mean and unpredictable. You can have a nice day without wind and if it looks like one, you take a turn over the next hill and the bike is blown away from under your butt. Or you are in the middle of a warm sunny day, when a snowstorm emerges, just to disappear in the next hour for the nice sunny day to go on. We already stopped wondering. The last days we had mostly perfect sunny days with flawless sky resulting in chilly freezing nights, when the condense water froze on the inside of the tent.

Slowly moving north, we started to notice more subtle details. The pampa has many colors, from yellow to brown, grey and darkgreen. There are places with dry, stiff grass, with colorful round piles of resistant plants and small bushes. One type of herb produces a sweet, honey-like scent so the pampa smells just delicious. Guanacos jump through grassy hills and every now and then a rhea, pichy or fox can be seen. The surroundings are so much different then back home and the whole fauna and flora is one amazing experience. We love pampa! The mountains in the distance resemble wrinkled paper or backbone of some prehistoric creature. It is hard to believe that I am not looking on some painting and the mountains are real.

Only the weather can get really ugly, we fight the wind and still make no progress the whole fucking day. Our average speed is 7 km/h, that says it all. We need long hours to cover short distances, that would normally take us one hour with little effort. Even in the night the wind does not give us rest and we need ear plugs to be able to fall asleep. We hate pampa! And one day happens a miracle, the wind is in our backs. It carries me forward and I feel like it is going to lift me from the ground. When I stop pedaling uphill, the wind pushes me up anyway and doesn't let me stop.

Usually we need to cross a distance of 200-300 km to the next town. It takes around 4 to 7 days and thus we must carry enough food and water. This is something new, because we never had this problem before. In Europe you can buy bread in every little village and there is always some grocery store around. Here we had to figure out a way how to carry around 6 liters of water and 8 kilograms of food. We still need to resupply fluids in rivers and use the water for soups and tee.

After the terrific mistake during the very first night out in pampa, when we had to pack and move to a another space in the middle of the night not to be blown away from the surface of the planet, we started to choose our camping spot more carefully. We search for pits and depressions of the terrain to put up the tent for at least some wind protection.

When we reach a city after several days of nothing but pampa, a whole new story begins. We stay in hostels for a couple of days, servicing the bikes, repairing everything that had gotten broken, washing clothes and, of course, relaxing and eating a lot. After days of dry food we cook as much as the limited kitchenware in the hostel kitchen allows us. Of course this is still Argentina, so we are not able to get a half of the things we would like to. After 2000 km we still couldn't get saddlebags for the rear wheel. M. needs a new jacket, but in Argentina apparently eater you are stinking rich or luxuries like jackets are not for you. We noticed that in Argentina, the shops lack cheap goods of unknown quality. They sell only expensive brands and jackets for 300 € and up. Argentinians apparently do their shopping in Chile or online. We will have to endure until we get further north.

In different accommodations that we have been through so far, we were regularly confronted by new and even more stupid rules they always managed to come up with. It would make for another article, which I'll maybe write one day.

Besides lots of pampa, we have also had a little bit of mountains as well. After many stories from another travelers we decided to skip Torres del Paine, because it sounded like exactly the type of touristy we don't want. We settled on going to Parque National de los Glaciares, which turned out to be still crowded far too much, although in low season. Access to the Perito Moreno Glacier is provided by buses taking tourists directly to wooden platforms above the glacier and after they take their pictures, the buses bring them back. How incredibly boring. At least we had the pleasure to bike the access road to the glacier, so that we could enjoy not only the big pile of ice, but also the hills and lake along the way. This meant to do 70 km of biking from the park entrance to the glacier and back in one day and sleep two nights in a tent practically in the park's gate, but it was good and the glacier was only a frosting on the cake. The ice makes loud thundering noises and every while a big chunk of ice separates and crushes to the lake with an enormous splash. Until the wooden walkways were built, limiting the movement around the site nowadays, one visitor per year on average was killed by flying peaces of ice.

Another famous entrance gate to the park is small village of El Chaltén. It is known for being cold and rainy. We were lucky, because out of 6 days it rained only 4 and 2 days it was actually possible to go hiking. On those days of course all the tourists streamed out of the hostels after sitting there for a week and the mountains were again crowded. Mount Fitz Roy, the highlight and main reason why all the people come, was constantly cowered in mist and there were no views. The last kilometer of the Sendera Fitz Roy is a steep trail on the side of a hill with slippery loose gravel. How lucky that at the time we went there, there was no gravel for us because the hill was covered in thick snow and ice. I slided down on my butt and felt just a little prickle of hystery. The view of the lake was absolutely not worth it. But the look on one women's face who told us earlier that day that in
those shoes we're not going to make it, made up for it. I suppose we won the competition for the worst dressed tourists on the slope, but everybody else slid down just like that anyway.

Both cities, El Calafate and El Chaltén are clean, tidy and in all means very non-argentinian. It is apparent that they have money from tourists and everything is prepared just to meat the wishes of an average spoiled tourist on vacation. Chalten is a little village at the foot of the mountains that exists only because of tourists. In fact it consists only of hotels, restaurants, souvenir shops, etc. The settlement is isolated and everything needs to be imported from far. Apparently once a week arrives a big truck and provides diesel fuel to produce electricity for the whole town. The shops also take a while to supplement, so the shopping for groceries was quite a task. We spent ridiculous amount of time in El Chalten hunting for groceries because we never found all we needed for cooking under one roof and had to visit several stores to put everything together. On top of it all, we very often found ourselves in front of a closed doors, because some shops were closed on Sundays, other on Mondays and all of them different hours between 11 and 18 o clock siesta. During one such mission, when we wanted to bake a cake, after visiting all the shops in the town I ended up in the pharmacy buying a small plastic bag of sodium bicarbonate powder for laboratory uses.

Afterwards we found ourselves in front of the biggest challenge so far - 650 km of pampa to the nearest bigger town ( 2000 inhabitants) with a normal grocery store, including 70 km of the worst possible rípio. The dirt was wet and heavy, sticking on the wheels and growing thicker and thicker, so that in no time, moving was impossible. with extreme effort we were able to push the bicycles forward inch for inch. To cross 70 km like this seamed unthinkable. That guy we met in the previous village with a broken bike a day ago was lucky after all, because he got stuck in a civilization and not in morass. In the end the road got better after several hundreds meters and we were able to mount the bikes and continue, but the mud was still falling of us for another week. Besides we had to ride on rocks the size of a fist, but in the end we successfully managed to cross also this section of the road. It got a bit tight with water, because all the creeks were dried out, but some drivers offered us water and we were not forced to take bottles from Difunta Correa. We haven't seen a proper bed for 12 days, but the journey was incredible. The landscape became more hilly and colorful, offering all the time new and breathtaking views. Most of the time, there is a fence between the road and the surrounding country. All of the land is private and somebody owns mountains, rivers and lakes, which is a very strange thought.

But now it is almost over and something completely different is about to begin. You will learn about it the next time.


And finally...the pictures!













The city of El Calafate


A dog in a trash bin



El Chalten - the gate to the national park Los Glaciares


The surroundings of El Chalten




Modlitebničky Gauchitovi a spol.


















Rheas




Guanacos


Estancia

Čítajte M@trixXa, ktorý píše častejšie a poriadne.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 9 plus 3 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou



Ctení čitatelia, toto je INTERNET. Čo sa tu píše, môže byť fikcia, polopravda, holá pravda alebo neexistovať. Akákoľvek podobnosť s čímkoľvek je možno výplod vašej fantázie. Ak s hocičím nesúhlasíte, máte právo opustiť stránku a zdržať sa komentára. Komentáre môžu byť zmazané. Za podporu webu patrí vďaka M@trixXovi. Blog bol presťahovaný a od 2017 funguje výhradne na tejto adrese. Všetky práva vyhradené.

Dear readers, this is Internet. Don't accuse me of truths or halftruths. Everything you read can be fiction or result of your imagination. If you don't agree with anything, it's your problem. You have right to leave and not comment. Comments can be deleted. Special thanks for support goes to M@trixX. All rights reserved.