Zo života v Patagónii

2018-06-01

V dnešnom článku sa pokúsim zhrnúť niektoré aspekty bežného života na juhu Južnej Ameriky, ktoré sme cestou vypozorovali a na ktoré nebol priestor v iných článkoch. Veľa zo spomínaného platí rovnako pre juh Argentíny aj pre juh Chile, ale určite nebude tak úplne charakterizovať celú krajinu, či už jednu alebo druhú. Oba štáty zaberajú rozľahlé územie a jednotlivé oblasti sa výrazne odlišujú.

Patagónia je riedko osídlená a izolovaná. To sa prejavuje hlavne tak, že tovar je veľmi drahý a ponuka skromná. S tým a s prílivom veľkých kvánt turistov súvisia niekedy až absurdne drahé služby. Faktom samozrejme zostáva, že domáci rovnako ako my musia nakupovať kilo chleba, liter mlieka alebo 100g čokolády v prepočte za asi 2,50€. Je mi trochu záhadou, ako to tým ľudom vychádza (hlavne v Argentíne, kde je ekonomická situacia už roky na zaplakanie), lebo potom by mali zarábať lepšie ako priemerný Slovák. Tabuľky nám hovoria, že platy v priemere sú podobné ako slovenské... Takže veľká časť ľudí musí vyžiť z oveľa menej, v relácii k nákladom na živobytie. To samozrejme nie je vôbec žiadna novinka, ale vidieť v obchodoch cenovky ktoré my pociťujeme ako drahé a to v chudobnejšej krajine je trochu brainfuck.

Regionálne rozdiely sú ale také veľké, že jedno spriemerované číslo nemá skoro žiadnu výpovednú hodnotu. Mestá na ďalekom juhu napríklad požívajú daňové úľavy, lebo vláda sa snaží prilákať sem viac obyvateľstva zo severu. Skoro všetok obchod sa točí okolo turistických služieb a skoro všetci turisti sú cudzinci, ktorí tu nechávajú ťažké peniaze. Napríklad za vstupy do národných parkov, ktoré sú najväčším lákadlom regiónu, zaplatí zahraničný turista aj 4-krát viac ako domáci. Okrem turistických miest, kde sa k tovaru a službám dá viac menej bez problému dostať, práve kvôli neustálemu prílevu turistov, sa ocitáme na bicykli aj v osamotených dedinkách. V horách je to náš jediný kontakt s civilizáciou. Izolovanosť regiónu sa prejavuje nie len vzácnosťou tovaru a služieb, ale napríklad aj rozvodov energií. Videli sme kamióny prevážajúce cez hory plynové bomby a veľa domácností používa minimálne plynový bojler, ale mimo to sa stále drží pálenie dreva vo veľkom. Veľa miest a mestečiek v Andách má problémy s dymom a smogom. Ľudia okrem dreva spaľujú všetko čo im dojde pod ruku a produkujú veľa čmudu a všelijakých smradov (čaute v Poľsku). Majú všelijaké polorozpadnuté, netesné pece, drevo im leží mokré na dvore a podobne, takže celé je to jedna veľká, pálčivá otázka.

Kúrenie je vôbec veľmi podnetná téma. Ako som tu už písala, vykurovať taký papundeklový barák s gigantickými stratami do všetkých smerov je úžasne neefektívne. Sú to doslova zdroje vykúrené do vzduchu, čo očividne veľa ľudkov rieši jednoducho tak, že nekúria. Boli sme v jednej čilskej rodine, kde doma sedeli pri televízore v bundách a čapicách. Mali jeden prenosný plynový ohrievač na "horšie časy". Pomaly ma začínalo srať, že v domoch, kde bývame ubytovaní, je rovnaká teplota ako vonku. Začo potom dpč platím a nie až tak málo? Posteľ v obrízganej izbe bez radiátora s jednou zástrčkou visiacou na dengľavom kábli a vlažná sprcha v spoločnej kúpelni zďaleka nie sú hodné takej ceny. A opäť sa dostávame k tomu, aké je tu drahé žiť, ľudia musia vedieť zaplatiť západoeurópske ceny za potraviny, takže nastavujú západoeurópske ceny služieb, ktoré ale prichádzajú v juhoamerickej kvalite. Keď nie sme v posteli pod piatimi vrstvami prikrývok, trávime samozrejme čas nalepení na hocijakom zdroji tepla, k akému sa v dome vieme dostať. Buď pri kamnách na recepcii, kde señora domáca každé 2 hodiny veľkodušne príde prihodiť jedno polienko a ešte sa pri tom tvári, akú nám robí láskavosť (v susediacej izbe, kde s rodinou bývajú, počuť jasne pukotať plamene, ale to v 30€ za izbu asi nie je zarátané), alebo u babky a dedka (ktorí nám prenajímajú ďalšiu studenú izbu) v kuchyni pri rozžeravenom šporáku. Lezie mi na nervy, že si už sto rokov nemôžem oprať oblečenie, lebo v tej kurevskej zime nemá šancu uschnúť. Čilská rodinka, ktorá bola inak veľmi milá a až na zimu som sa u nich cítila dobre, nám všetky veci oprala, ale po dni a pol som ich zvesila zo šnúry ešte viac mokré než z pračky a aj keď nám ich večer babka sušila nad ohrievačom (tým pre špeciálne príležitosti), stále sme ich balili polosuché, čo je ešte horšie ako keby neboli opraté vôbec. Ale stačí si uvedomiť, že to nie sú žiadne naschvály, že tí ľudia v tom žijú, majú v baráku chladno a tiež sa umývajú vo vlažnej vode, takže ani nasratá nemôžem byť. No napriek tomu je úľava prísť do mesta, dať si v prvom hosteli konečne po týždňoch plnohodnú sprchu (pod neprerušeným tokom horúcej vody!) a užívať si výdobytky civilizácie.

O ďalšiu pre mňa zaujímavú tému už som možno na niekoľkých miestach trochu zavadila, ale teraz sa povenujem kultúre bývania podrobnejšie. Aj plechové alebo drevené rýchlodomy samozrejme môžu vyzerať pekne a tiež by sa dali spraviť poriadne, bez závažných nedostatkov ako krivé okná a dvere s medzerami na dva prsty, nezakryté káble a trubky a podobne. Vyzerá to ale, že väčšina ľudí sa takýmito detailami nezaoberá (inak by to tak nenechávali), nechce sa im to riešiť alebo je im to jedno. Veľa domov vyzerá už na prvý pohľad spustnuto a neudržiavane, farba dreva alebo plechu sa odlupuje a náter už dlho nikto neobnovil, ak drevo nie je vyslovene prehnité a plechy zhrdzavené. Predzáhradky alebo malé dvory otočené do ulice sú neupravené, zarastené, povaľujú sa v nich kopy odpadkov a vôbec majitelia dávajú nad všetky pochyby najavo, že im je ten pľac ukradnutý a nepotrebujú doňho investovať energiu preto, aby sa nepovedalo. V interiéry ľudia presadzujú obdobnú politiku. Nedovierajúce alebo naopak skrížené dvere a okná, navlhnutá ošúpaná omietka, predraná podlaha, polofunkčný nábytok (napríklad vylomená drážka na šuplíky, povolené pánty na dvierkach) a tak ďalej skoro so všetkým. Ako u dôchodcov v storočnom baráku, ktorí už nevládzu a prestali dom udržiavať. Stačila by drobná oprava, aby napríklad dvierka na skrinke opäť fungovali, ale nikto sa o to nestará a skriňa sa ďalej používa pravdepodobne dokým sa nerozpadne na prach. V ubytovniach vládne tá istá opotrebovanosť. V hoteli sme mali na izbe upratovaciu službu, každý deň ustlali postele, vymenili uteráky, a nachystali nové mydlo, ale inak sme mali prehrdzavené umývadlo a počmáranú skriňu. Úplne iné to bolo v pár vyslovene turistických rezortoch. Tisíce zahraničných turistov majú za následok, že viac-menej pripomínajú európske dovolenkové letovisko. Ulice sú čisté, je tam zeleň, lavičky, rovné chodníky, obchody majú pekné vývesky, kvetináče, v izbe máme na stene obrázok koňa. Ale stále sme v Južnej Amerike, po cestách jazdia 50-ročné kraksňe s naskrz prehrdzavenou karosériou, pred každým obchodom sa povaľuje chromé psisko so schlpeným kožuchom a opakovane počas dňa na nepredvídateľne dlhú dobu vypadne elektrina v celom meste.

Ďalšia vec, ktorú spomeniem sú niektoré trochu podivné zárobkové činnosti. Supermarkety v mestách zamestnávajú ľudí, ktorí stoja pri odkladacej ploche za kasou, kam sa posúva oskenovaný tovar a ich úlohou je naukladať zákazníkovi tovar do tašky, zakiaľ on platí. Potom sú zvlášť tetky, ktoré stoja pri každej váhe a keď na ňu položíte sáčok s ovocím alebo zeleninou, stlačia vám príslušný gombík. A ešte existujú ďalší ľudia, ktorí vyzdvihujú nákupné vozíky ponechávané hocikde po parkovisku a okolo obchodu a upratujú ich naspäť na miesto. Neviem, či je to nejaká snaha mesta o zamestnanosť, alebo či tam funguje nejaký handel s bezďákmi, ktorý potom dostanú okruštek chleba a téglik čúča (u tých ktorí vracajú nákupné vozíky). Na križovatkách sa zdržiavajú tlupy "umelcov", ktoré počas červenej na semafore predvádzajú pred autami všelijaké cirkusantské čísla s kolkami, chodúlmi a inými somarinami. Potom sa prejdú pomedzi autá a pozbierajú almužnu. Alebo tetka stojí vo vchode do supermarketu s igelitkou plnou obložených žemlí, vykrikuje "kúúúpte si žemle, kúpte!" (aspoň tak som si to vyložila, neviem čo presne vyrevovala), predá svojich 10 žemlí a ide domov.

V Chile sa rozmáha iniciatíva zo strany ministerstva zdravotníctva a cieľom má byť samozrejme zlepšenie zdravia našich detí. Potraviny v obchodoch sú označené symbolmi, ktoré upozorňujú na "vysoký podiel cukrov", "vysoký podiel kalorií" a podobne. Veľa výrobcov aby sa vyhlo týmto označeniam, dosládza produkty sukralózou alebo inou sračkou. Žrať cukor je momentálne out a hentaký symbol je skoro ekvivalent lebky s prekríženými hnátmi. My, ktorí naopak cielene ideme po produktoch s diabolským čiernym symbolom, si môžeme akurát tak trhnúť nohou keď chceme malinovku alebo kompót, kde by vzácne kalórie neboli nahradené nejakým umelým shitom. Zašli až tak ďaleko, že v školách a ich blízkom okolí zakázali predaj sladkostí a cukroviniek, aby deti nemohli prísť do pokušenia a diskutuje sa vraj ďalšie opatrenie, že výrobok s pridaným cukrom bude stáť viac ako rovnaký výrobok s umelinou. Obaly nemôžu byť potlačené veselými postavičkami, ktoré lákajú detskú pozornosť a tým zvyšujú predajnosť (samozrejme sa jednalo o výrobky s vysokým obsahom cukru). Vynucovanie zdravia je presne tá správna cesta za slobodou.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 13 plus 6 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou



Ctení čitatelia, toto je INTERNET. Čo sa tu píše, môže byť fikcia, polopravda, holá pravda alebo neexistovať. Akákoľvek podobnosť s čímkoľvek je možno výplod vašej fantázie. Ak s hocičím nesúhlasíte, máte právo opustiť stránku a zdržať sa komentára. Komentáre môžu byť zmazané. Za podporu webu patrí vďaka M@trixXovi. Blog bol presťahovaný a od 2017 funguje výhradne na tejto adrese. Všetky práva vyhradené.

Dear readers, this is Internet. Don't accuse me of truths or halftruths. Everything you read can be fiction or result of your imagination. If you don't agree with anything, it's your problem. You have right to leave and not comment. Comments can be deleted. Special thanks for support goes to M@trixX. All rights reserved.