Jazerá a rieky

2018-07-13

Možno ste si všimli, že sa medzičasom nachádzame v inom regióne, čo je všade hmatať a cítiť. Ostrovom Chiloé začína región Los Lagos a končí oblasť, ktorej sa nadáva extrémny juh. Z ostrova sme sa dostali späť na pevninu, čo bolo oveľa oveľa jednoduchšie ako cesta tam. Došli sme do prístavu k prvému trajektu, opýtali sa či ide na kontinent, zaplatili prevozníkovi a o pár minút už sa plavili do Ameriky. A teraz vám porozprávam o našich zážitkoch, tentokrát z regiónov Los Lagos a Los Ríos. A pravda je, že sme mali aj jazerá aj rieky a to veru viac než dosť.

Najprv sa ukázalo, že priamočiara cesta na sever je v skutočnosti diaľnica, čo môže v Južnej Amerike znamenať čokoľvek, keďže na ňu ústia poľné cesty so stopkou. Iná cesta aj tak nie je, takže nemáme veľmi na výber. Asi "ist nicht so streng verboten". Neskôr večer dokonca stanujeme len kúsok od krajnice, lebo aj tak je na tej ich diaľnici premávka ako v Malackách na Štedrý deň.

Potom sme si vyskúšali naše prvé AirBnB, aj keď sú prehnane doterní a zhromažďujú naše osobné údaje, aby nás mohli sledovať a očipovať! Samozrejme je to len ďalší odrb a majú absurdné podmienky. A väčšina inzerátov sú aj tak odrbávači, ktorí si reklamujú svoj pololegálny hotel. Ale nakoniec sme našli ponuku, ktorá sa aspoň oplatila a zaplatili trochu menej než za komerčné ubytovanie. To čo sme ušetrili na bývaní sme sa rozhodli investovať do oprania bielizne. Po veľmi dlhej dobe sme si dali oprať všetko oblečenie v práčke u našej domácej, lebo teta mala aj sušičku a nebude zase niekde týždeň hniť pod zatekajúcou strechou. Zaplatili sme zato nehoráznych 15€, čo je celkom fajn cena na tunajšie pomery, z prania a sušenia bielizne tu robia nejakú mágiu. Ale bolo super zažiť svoje handry opäť raz voňajúce po pracom prášku a ešte teplé zo sušičky po mesiaci, keď sme ich sušili nad všelijakými netesnými šporákmi a nasmradli dymom. Každopádne sme mali veľmi milú rodinu, ktorá ma vždy niečím nakŕmila a bola to pekná skúsenosť. Tri dni pršalo bez prestania, potom sme mohli pokračovať ďalej. Od tejto chvíle už predpoveď počasia začala ukazovať aspoň pár dní za sebou bez dažďa. Fuf, sme vonku z najvlhšej zóny.

Cestovanie začalo byť veľmi pohodové, teploty okolo 15° cez deň a 5° v noci, žúžo. Keď neprší, svieti slnko a bikovanie je úžasné. Vôbec nechápem, ako sa nás úplne každý dokáže pýtať, či nám nie je chladno. Vonku je 15 stupňov, ľudia! Pastviny sa zelenajú, v skleníku dozrievajú rajčiny a oni sa tvária akú majú zimu. Pri tom celý rok je tu rovnaké počasie, len v lete čo je pár týždňov o nejakých 5 stupňov teplejšie. Na 16 hodín sme boli v Argentíne na opačnej strane hôr (aj k tomu sa hneď dostanem), kde momentálne leží sneh a teploty sa obšmietajú okolo nuly. To sa aspoň naozaj dá nazvať zimou. Je teda jasné, že zostávame v Chile a na sever pokračujeme po pobreží.

Náš pôvodný plán predpokladal, že neskôr prejdeme horami do Argentíny, napríklad zo Santiago de Chile do Mendozy. Pretože sme celé plánovanie brali dosť uvoľnene, vždy sa nám podarilo niekde sa zdržať a tak ďalej, museli by sme si veľmi švihnúť, aby sme v Santiagu boli v priebehu mesiaca, teda dokým nám nevyprší vízum. Niekde v neoverených hlbinách internetu písali, že pokuta za prekročenie dĺžky pobytu nie je nijaká závratná, dokonca má byť lacnejšia ako zaplatiť za predĺženie víza, ale radšej sme nechceli nič riskovať a dali sa hľadať možnosti, kde by sme sa do Argentíny mohli dostať bližšie, keby sa nám náhodou míňal čas. Vec sa má tak, že Andské priesmyky medzi Chile a Argentínou ležia v nadmorskej výške 1300 až cez 3000 metrov a my sme náhodou prišli nato, že sú práve teraz všetky zavreté kvôli nepriaznivému počasiu, vrátane dôležitého hraničného prechodu Santiago de Chile - Mendoza. Cez dva priesmyky tu na juhu sa stále dá prejsť, severnejšie už všetko leží pod snehom. Rozhodli sme sa preto pre obvyklú fintu, prejsť do Argentíny zakiaľ to ešte ide, na druhý deň sa vrátiť späť a získať tak čerstvé nové čilské vízum. Zhodou náhod sme práve boli v meste, odkiaľ existuje priame autobusové spojenie do argentínskej dediny hneď za hranicou. A náhodou sme boli práve u couchsurferky-hostiteľky, ktorá nám zatiaľ postrážila bicykle. Celkom neobvykle sme sa teda vydali na malý vyletík len s ľahkými batôžkami. Najprv sme chceli stopovať naspäť, ale keď sme videli, že hore vedľa cesty leží cez meter snehu z ktorého trčia len vrcholky značiek a na ceste sme stretli akurát dva kamióny a autobus, vykašľali sme sa nato a išli naspäť busom. Pozemnú cestu do Argentíny máme asi odrezanú, takže budeme pokračovať v ceste na sever po chilskej strane. Čo je logické aj kvôli spomínanej klíme.


Dostať sa do Argentíny teraz vôbec nie je jednoduché


Villa La Angostura, Argentína

Tu sme v oblasti nemeckých prisťahovalcov a veru to cítiť. Cez Warmshowers sme sa náhodou dostali k jednému Slovincovi, ktorý bol kamoš našej hostiteľky, u ktorej sme mali stanovať. Bolo to úplne super, pretože doteraz sme museli skoro všade komunikovať po španielsky, čo je pre nás veľmi namáhavé a aj tak to stojí za starú bačkoru. A zrazu sme sa ocitli na mieste, kde ľudia hovoria plynule po anglicky, nemecky a ktovie ako ešte, takže máme minimálne dva jazyky, v ktorých sa dohovoríme úplne bez námahy. Čilsko-nemecká rodinka tu začala podnikať a založila biofarmu s reštauráciou. Bol to veľmi príjemný závan nemeckej mentality v tejto čilskej divočine. Niečo, čo funguje na jednotku, kde za svoje peniaze dostanete výborné služby, kde prozákaznícky prístup je samozrejmosťou a proste to čo robia, robia poriadne. Bolo veľmi lákavé zostať ako dobrovoľník na farme s bohovským výhľadom, jesť výbornú stravu v nemeckej reštaurácii (s úplne úžasnými dezertmi!) namiesto chleba a keksov na ceste, ale predsa len sme sa chceli pohnúť a ísť ďalej do teplejša a suchša. A tak pokračujeme.


Dokonalý výhľad na jazero a sopky v pozadí


Sopka Osorno


Úžasná vidiecka krajina, vždy sú na dohľad nejaké zvieratká


Silné dažde po sebe zanechali spúšť, tu rozvodnená rieka strhla most


Osorno, hlavné námestie s kostolom v pozadí



Po tom, čo sme si odskočili do Argentíny, sme si za ďalší krátkodoby cieľ stanovili tichomorské pobrežie, lebo tam žijú...lachtani! Už celú večnosť básnime o tom, ako sa musíme ísť pozrieť na lachtanov. Troška plánungu a povedali sme, že diaľnici sa teda vyhneme, lebo je strašne o ničom a z dvoch zostávajúcich alternatív si vyberieme tú kratšiu a máličko komplikovanejšiu. Na jednej z máp totiž bola nakreslená kompa cez rieku, zakiaľ na druhej k rieke nebola ani cesta. Naša hostiteľka D. niekde zistila informáciu, že starodávna kompa naozaj funguje, takže sme sa rozhodli ušetriť si asi 30 km cesty. Ako správne šípite, brutálne sa to "oplatilo".

"Stará cesta" bola veľmi pekná a skoro až do dediny z našej strany rieky asfaltová. Z dediny do prístavu sú to 2 km, to sa predsa nemôže nič stať. No ne? Tak to hovno, zlatá rybka. Rieka bola rozliata a rozbačorená doširoka doďaleka a na poľnej ceste stálo polmetra vody! Usúdila som, že najlepšie bude skúsiť to prejsť na bicykli. Cez prvú takú mláku sa mi to podarilo. V druhej, este hlbšej už som si aj počas pedálovania namočila nohy až po členky. Nakoniec som sa dostala po mláku, ktorá vyzerala celkom plytko, takže som sa do nej s vervou vrhla. A zistila, že to čo som považovala za dno je špina plávajúca na hladine. A samozrejme sa zaborila do pol kolesa do nejakého bahna na dne. Už som to chcela vzdať, lebo kompa im určite nefunguje a ešte sa budem musieť prebojovávať močiarom naspäť, aby som po kolená mokrá musela ísť hľadať cestu na diaľnicu. Keď došla nejaká babka vo vysokých gumákoch, prešla stredom bariny ako keby normálne išla na prechádzku jak vždycky a povedala, že kompa chodí. Už sme si nemohli veľmi vyberať, lebo M.-ovi sa pri prechode bažinou skrivil prehadzovač. Prišla tá chvíľa, keď sme pokazili bicykel takým spôsobom, že sa na ňom nedalo jazdiť... Tak si teda vykašme nohavice a odtlačme to tých posledných 500 metrov. Z druhého brehu rieky je to len 10 km do najbližšieho mesta. Nakoniec sme sa celí špinaví a mokrí prebrodili s bicyklami až do prístavišťa. Spomedzi sliepok vybehol dedko, naskočil do drevenej bárky, ktorú mal vylepšenú motorom a o slabých pár minút sme naozaj boli na druhom brehu. Vyzula som boty, z ktorých kvapkalo, M. roztlačil kolo a išli sme. Ušetrili sme 30 km. Smiali sme sa, že keď už je bicyklovanie ľahké, my si musíme vymyslieť nejakú chobotinu, ako si to skomplikovať.


Starodávna kompa, teraz doplnená o motorový pohon


Rozvodnená rieka Río Bueno


M.-a napadol moriak

Stopli sme si odvoz do mesta, kúpili nový prehadzovač a rozložili sa v parku opravovať M.-ov bicykel. Do večera sme boli hotoví a že ideme teda nahnať nejaké kilometre, lebo sme chceli zajtra konečne dojsť do Valdivie, kde už nás čakali. Do zotmenia sme prešli ešte nejakých 15 km, takže na zajtra by nám zostala rozumná vzdialenosť a mali by sme to stihnúť. Z lenivosti sme sa rozkempili na tráve vedľa cesty, lebo to bolo len taká bezvýznamná malá hradská so slabou premávkou. Práve keď sme mali hotové táborisko, teda postavený stan, rozložené spanie a nasťahované veci vnútri, zastavil pri nás džíp s nejakou babkou a dedkom, ktorí začali starú známu rozprávku, aké je nebezpečné stanovať tu a oni nás teda pozývajú k nim do mesta, odkiaľ sme práve prišli. Veľmi sa nám to nepáčilo, ale nejako nás ukecali, tak sme naložili bicykle a išli naspäť. Ach, práve sme prišli o 15 km. Potom nás pozvali na ďalší deň na výlet, nad čím sme tiež váhali a veľmi nám to nepasovalo, lebo sme už chceli ísť do Valdivie a museli náš príchod u našich hostiteľov tam zase odkladať. Dôchodci nakoniec zorganizovali celodňový výlet, počas ktorého sme sa vozili okolo jazera. Strašne nám chceli ukázať blízke jazero, takže sme sa naň celý deň kukali z auta, namiesto toho aby sme išli na jedno miesto a strávili tam trochu času. Veľmi sme z toho neboli nadšení, lebo keď už sme boli niekde na pláži, tak nás po 5-tich minútach hnali späť do auta. Nakoniec sa to zvrhlo na úplnú šaškáreň, že sa nám stále snažili vnútiť nejaké darčeky alebo jedlo na cestu a nedalo sa im vysvetliť, že to nepotrebujeme a nechceme. Oni boli spokojní, ako nám pomáhajú a nechceli pochopiť, že je nám to viac na škodu ako na úžitok. Možno to malo do činenia s tým, že boli dobrí kresťania a Señor bude spokojní, že urobili dobrý skutok. Do všetkého ťahali Señora, keď sme prešli cez most, tak ďakovali Señorovi, že sa most pod nami neprepadol a tak ďalej a nakoniec sme Señorovi ďakovali aj my, že to máme za sebou. Ráno už sme chceli len vypadnúť a dúfali, že sa nám nebudú snažiť dať nič ďalšie, čo podľa nich potrebujeme a zbytočne nám bude zaberať miesto.


Lago Ranco



Večer sme napokon konečne šťastlivo došli do Valdivie a na druhý deň sa išli pozrieť na lachtanov! Valdívska kolónia lachtanov sa nasťahovala k promenáde, kde je rybí trh a predavači im hádžu odrezky z rýb. Sú to obrovské, vypasené, lenivé prasnice, celý čas sa vyvaľujú na plávajúcich mólach, ktoré im nato postavili alebo čakajú rozkysnutí medzi stolmi na pitvanie rýb, kým im ľudia hodia žranicu rovno do gágora. Podľa M.-a sú to zlatučkí lachtaníci, aj keď vyzerajú ako veľké tlsté červy. Celí fascinovaní sme si ich fotili a natáčali, až za nami došiel chalan z nejakého rádia a spravil s nami rozhovor, čo tu robíme, ako sa nám páči v Chile a obvyklé žvásty, že tu podľa nás vôbec nie je zima a podobne. Takže nakoniec sme sa ešte dostali do čilského rádia! Že sme prví živí Slováci, ktorých stretli sme sa tiež už napočúvali dosť (a väčšina o nejakom Slovensku samozrejme v živote nepočula).


Lachtani vo Valdívii



Stále zelená krajina, šťavnaté pasienky a stáda zvierat. Mohla by som takto cestovať na bicykli donekonečna, kukať sa na kravy a ovce a vychutnávať si krajinu ubiehajúcu okolo. Ale my už sa pomaly dostávame do ďalšieho regiónu predstavte si! No o tom poreferujem zase nabudúce, ak Señor dá. Zatiaľ čusbuste a nežerte!


Samé ťuťu zvieratká

M. si vždy nájde nejakú mačku na hranie









You might have noticed that meanwhile we found ourselves in a different region of Chile and one can really see and feel it. With the island of Chiloé, the area known as extreme south ends and starts the region of Los Lagos. From the island we returned to the mainland what was far easier then the way there. Once in the port, we approached the very first ferry, we asked if it goes to the continent, paid for the crossing and a few minutes later we were already sailing to America! Now I will tell you about our experiences afterwards, from the regions Los Lagos and Los Ríos. And the truth is that we had both lakes and rivers and that more then enough.

Firstly we discovered that the road straight to the north is an expressway, which in South America can really mean anything, because there are forest paths joining it with the STOP sign. There is no other road anyway, so we didn't have much choice. "It's not forbidden very strict" I guess, how they told us once in Slovenia when there was a no entry sign for cyclists on the only road there. Later in the evening we even camped close at the side of the road, because on that highway of theirs there was very little traffic.

We have tried our very first Airbnb, although they are too nosy for my taste and collect our personal data to watch us and implant chips! Of course it is another sham and their conditions are absurd. And most of the offers are some swindlers who advertise their half-legal hotel. Anyways, we found an offer eventually, that looked better then those in the usual lodging services. The money we had saved on the lodging we decided to invest in the laundry. After a very long time our clothes were going to be washed in a proper washing machine and our landlord had a drier as well so they won't turn moldy hanging somewhere under a leaking roof for a week. We paid unbelievable 15€ for this and that's a reasonable price in this country, because they do like washing and drying laundry was some kind of magic. But it was good to experience our clothes smelling of washing powder and still warm from the drier once again, after we had dried them above all kinds of untight wood stoves and they smelled of fume all the time. Anyway we had a nice family and they always fed me with something yummy so it was nice. It rained for three days without breaks, afterwards we could continue biking. From now on the weather forecast started promising at least a few days in a row with no rain. Pfuf, we have made it out of the zone with the most precipitations.

The travelling became very relaxed with temperatures around 15°C during the day and 5°C at night. When it stops raining, the sun is shining and the biking is amazing. I absolutely don't get, how every single person can ask the question if we are not cold. It's 15°C, folks! The grasslands are green, tomatoes are ripening in the greenhouse and you are talking about cold! Besides, the weather is exactly the same the whole year round, except for a few weeks in the summer when it's 5 degrees warmer. We were in Argentina on the other side of the mountains for approximately 16 hours (I will get to that in one moment), where there lies snow and temperatures are below zero. That at least you can call winter. So it's obvious that we will be staying in Chile and continue north along the coast. The original plan was to cross to Argentina at some point later, for example from Santiago de Chile to Mendoza. Because we were quiet relaxed about the whole planning thing, we always managed to get hold up and so on, we would have to really move our asses to get to Santiago within a month, that means until our tourist visa expires. Somewhere in the unreliable depths of the internet is written that the fine for exceeding the length of stay is equal or less then the cost of actually prolonging the visa. Anyways, we didn't want to risk anything and started to look for possibilities how to get to Argentina earlier if we should be running out of time at some point. The thing is, that the mountain passes between Chile and Argentina lay in 1300 to over 3000 m altitude and we discovered by chance that all of them are being closed for the moment due to bad weather conditions, including the important border crossing Santiago - Mendoza. Wow. Two borders close by are still open, but in the north everything lies under the snow. We ended up doing the common trick - crossing to Argentina right away, only to return the following day and obtain a brand new visa for Chile. Luckily we were just in a city at the moment which has a direct bus connection to the Argentinian village right after the border. And luckily we were just at a couchsurfing host who kept our bikes until we returned. Quite unusually, we set on a journey only with two tiny light backpacks. Originally we wanted to hitchhike on the way back, but when we saw that there is one meter of snow next to the road up there, only the tops of the traffic signs sticking out and the only vehicles passing in the opposite direction were two trucks and a bus, we quickly abandoned the idea and took the bus. It looks like the land road to Argentina is cut off for us now, so we will continue to the north on the Chilean side. What makes sense also because of the climate.

Were are in a region of German immigrants here and it is soo apparent. Through Warmshowers we somehow met a guy from Slovenia, who is a friend of our host at whom we should have camped originally. It was great because until that moment, almost in every place we had to communicate in Spanish, which is very exhausting for us and it sucks anyway. And suddenly we found ourselves in a place where everybody speaks English, German and who knows what other language fluently, so just like that we have at least two languages in which we can communicate effortlessly. The Chilean-German family run an organic farm with a restaurant here. And it was a very pleasant fresh air of German influence in this Chilean jungle. Something that is flawless, where you get excelent services worth your money and where client-oriented approach you can take for granted. It was so tempting to stay as volunteer at the farm with an amazing view of the volcanos, eat the outstanding food in the German restaurant (with the best deserts ever!) instead of bread and cookies on the road, but despite all we wanted to move to farther and warmer places. So we continue again.

After we nipped to Argentina for a day, we set up as our next short-term plan to go to the Pacific coast because... the sea lions are there! We have been raving about the sea lions for ages now and we had to see them finally! After some planning we said that we avoid the highway, because it is extremely boring and from the two options left we choose the shorter and a bit more complicated one. One of the maps showed a ferry route across the river, meanwhile another one didn't even have a road to the river. Our host discovered the information that the ancient ferry really exists and operates, so we decided to go for it and save us some 30 km. As you maybe suspect, it was not what we call worth it. The "old road" was very pretty and paved almost all the way to the village. From the village to the port are 2 km, nothing bad can happen anymore, right? The river spilled from its bank wide and far and there was half a meter of water and mud on the road! I assumed that it would be the best to pass the pool of water on the bicycle. The first puddle I passed. In the second one I soaked my feet ankle-high while
pedaling. Eventually I reached a big puddle that looked quite shallow, so I burst in with enthusiasm. And found out that what I took for the bottom of the pool was dirt floating on the surface. And of course I sank in the mud, as deep as the middle of the wheels and got stuck there. I was ready to give up because I was almost convinced that the ferry will not work and I will have to fight my way back through the swamp to go looking for the highway eventually with the feet wet up to my knees. When an old lady in high rubber shoes appeared, crossing the big dirty puddle like she was walking the park on a Sunday afternoon and said, that the ferry was working. A while later M. appeared and announced that his bike has broken on the march through the swamps, so we had no choice. The moment has come, when one of the bikes was in a state when it was not rideable at all. Let's tuck up our trousers then and push the bikes the last 500 m. From the other side of the river it's only 10 km to the next town. We waded with the bikes to the port, all wet and muddy. From among the hens an old man sprang to feet and boarded a little wooden boat for one vehicle, improved with an engine and after a couple of minutes we were on the other side of the river. I took of my dripping shoes, M. began to push his bike and we went. We saved 30 km. We laughed, because when the biking finally becomes easy, we have to come up with some stupidity to make the things more complicated.

We hitched a ride in a pick-up to the city, bought a new derailleur and sat down in the park to repair the bike. We were finished until the evening and planned to make some good kilometers before the dark, to finally reach Valdivia tomorrow. We managed to cover 15 km until the sunset, so we were satisfied that there is a reasonable distance left for tomorrow. Lazily we put up the tent right next to the road, because it was some small meaningless road with no traffic anyway. Just when we finished setting up the camp, that means erecting the tent, moving all our stuff in and preparing the sleeping space, a jeep pulled up next to us with an elderly couple, who began the same old story how dangerous it was to camp on this spot and they were inviting us to their place back in the city we had just came from. We were not very happy about going back, but they talked us round, we loaded the bikes on the car's bed, packed our things and went to their house. We have just lost 15 km. The next day they invited us for a trip, what again didn't exactly conform to our planes and we were hesitant to accept, because we really wanted to go to Valdivia already and would have to postpone with our hosts there again. The pensioners organised a full-day tour around a lake and we spent the whole day shut in a car. We didn't really enjoy that kind of a trip, because once we were finally somewhere out on a beach, they urged us back to the car after 5 minutes to continue the driving. In the end the whole thing became completely ridiculous. They thrust gifts and food for our trip on us and they couldn't be explained that we don't need and don't want it. They were happy, because they were convinced about their good doing and didn't want to understand that they were not really helping. Maybe it has something to do with the matter that they were good Christians and the Lord will be content with them. They brought the Señor into everything, thanked him for every meal, for passing a bridge without falling of it and so on and in the end we thanked the Lord for getting finally over it. The next morning we only wanted do get out at last and hoped that they wouldn't try to force more presents on us that would occupy even more of our limited luggage space.

In that evening we arrived to Valdivia at last and the next day we went to see the sea lions! The Valdivian colony of sea lions lives at the city's seafront with the fish market, where the fishmongers throw them fish pieces directly into the jaws. They look like big, fat, lazy slugs and do nothing the whole day except lounging on the floating platforms built just for that or waiting next to the fish cutting boards to get a grub. We were in raptures to see them anyway and shot photos enthusiastically when some guy from a radio came and interviewed us about the usual stuff like what were we doing here, how do we like Chile and that it is not really cold here in our opinion. So we were on a Chilean radio apparently. That we were the first Slovaks they had ever met have we also heard like zillion times by now (needless to say that rarely somebody knows about a country called Slovakia).

I could travel with my bike like this forever, watching the cows and sheep and enjoying the passing landscape. And slowly we are reaching the next region, imagine that! But I will report about that in another article, if Señor permits.

Komentáre k článku

ujko Štefan ♂
26.Jul 2018 07:00
čaute dzeci!!!po čase sem sa dostal ku čítaní Mirkiných komentárú a jak vždycky sú super!!!!!akorát sa tetuš vyláhla s postele a už upratuje takže v rýchlosci držte sa a pozdravujem ps:zdraví vás aj Marienka!!!
Akrim
14.Aug 2018 19:24
[ujko Štefan] Ďakujeme a pozdravujeme naspäť!
Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 13 plus 4 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou



Ctení čitatelia, toto je INTERNET. Čo sa tu píše, môže byť fikcia, polopravda, holá pravda alebo neexistovať. Akákoľvek podobnosť s čímkoľvek je možno výplod vašej fantázie. Ak s hocičím nesúhlasíte, máte právo opustiť stránku a zdržať sa komentára. Komentáre môžu byť zmazané. Za podporu webu patrí vďaka M@trixXovi. Blog bol presťahovaný a od 2017 funguje výhradne na tejto adrese. Všetky práva vyhradené.

Dear readers, this is Internet. Don't accuse me of truths or halftruths. Everything you read can be fiction or result of your imagination. If you don't agree with anything, it's your problem. You have right to leave and not comment. Comments can be deleted. Special thanks for support goes to M@trixX. All rights reserved.