Hejter na cestách

2018-08-31

Cestovatelia radi hovoria a píšu, ako je na cestovaní úžasné, že človek neustále stretá skvelých ľudí, učí sa od nich, spoznáva nové názory, blablableee. Takto je to veľmi pekne povedané a znie to silno pozitívne, ale spomeňme si, koľko ľudí postretáme len tak bežne vo vlastne krajine a koľkí z nich sú dementi. Takže na ceste to nie je o nič inakšie, väčšina ľudského pokolenia sú trolovia a ešte trolovia z kadejakých prdelí. Presne tak, dnes sa budem naplno venovať svojej obľúbenej téme a síce ľudskej pridrbanosti. Ako človek, ktorý deň keď neskritizuje všetko okolo považuje za stratený, si samozrejme rada všímam tie zlé veci a ak niečo neodpúšťam, tak je to blbosť a ignorancia (vlastnej blbosti). Takže si povedzme niečo o ľudských nešvároch, ktoré v tejto časti sveta zvlášť vytŕčajú.

V jednom kuse dostávame odporúčania od domácich a naučili sme sa, že sa nimi nehodno riadiť. V prvom rade asi nezdieľame vkus priemerného turistu a nezaujíma nás ďalšie mesto, kde je pekne lebo tam majú bulvár, kostol a žrádelne. Možno je to hajlajt oblasti, ale už som tých oblastí navštívila zopár (už teraz to bude viac ako priemerný Čileánec za celý život) a dosť pravdepodobne som v podobnom meste bola niekde inde. Možno v tomto vašom okrese je to najväčšia zaujímavosť, ale v rámci nášho výletu určite nie. A pretože pri podobných "atrakciách" je veľká pravdepodobnosť dovolenkárov, ktorí nám dokážu návštevu otráviť, nie sú pre nás tieto miesta ani zaujímavé, ani lákavé, ďakujeme.

Ďalšia vec, ktorá je pre nás dosť útrpná, sú výlety autom. Tieto motovýlety na nejaké jedno konkrétne vzdialené miesto (samozrejme rovnaké ako aj všetci ostatní), kde sa pekne odfoťkáme a odvezieme sa milión kilometrov autom naspäť, sú nudné a zbytočné. V poslednej dobe sme také výlety mali dva a o nič by som neprišla, keby som sa ich nezúčastnila. Jedno bola úplne nezmyselná naháňačka okolo jazera s ľuďmi čo boli schopní šesťkrát za deň sa pýtať tie isté veci, čítať nahlas každý nápis a komentovať také cocociny ako "teraz odbáčame doprava". Skutočné zlo je ale skutočnosť, že sa vozíme okolo celého jazera celý boží deň, pričom najazdíme nenormálnych 200 km, aby sme si spravili pár fotozastávok. Druhé bol výlet k 2 hodiny vzdialenému veľmi priemernému vodopádu, kam sa dotrtkošíme autom až k nemu, aby sme si opäť spravili fotku a nastúpili do smradľavej, hlučnej kopy plechu, M. pre to má výraz nezmyselné pálenie mŕtvych dinosaurov. Nebaví ma celý deň sedieť zavretá v dymiacej, rachotiacej plechovke. Nie len že je to neekologické, ale aj nudné, lebo z celého výletu nemám nič okrem fotky pri jednom zabudnuteľnom vodopáde. Chcem bikovať, byť vonku, kukať sa na hory, lesy a kravy.

O rôznych lokálnych, väčšinou nezmyselných zvyklostiach týkajúcich sa bývania a hospodárenia už som toho popísala dosť v iných článkoch. Rovnako o podnikaní v oblasti služieb. Asi sa im zdá vhodná a rozumná taktika nasrať, ale hlavne nechať si zaplatiť, čo tam po reklame. O úplne vadných spôsoboch šetrenia na tých najnelogickejších miestach vám zase napísal M. Je pravda, že situácia ja na veľa miestach všelijaká, ale možno keby sa občania nesprávali ako hotentóti a prasatá, tak to tu vyzerá trochu inak.

Jav, na ktorý sme veľmi často narazili v jednej nemenovanej krajine ktorá začína na Či- a končí na -le, je niečo čo by som nazvala regionálna obmedzenosť. Ľudia očividne majú veľmi mlhavé vedomosti o tom, že existuje svet na východ za horami a že ho je docela dosť. Aby sme boli presní často aj ich povedomie o vlastnej krajine je dosť mlhavé... Spomenúť nejaké ich mesto, ktoré sme si dali za cieľ a dostať otázku, či je to v Čile, to je len také zrnko piesku v púšti čilskej neinformovanosti. Také Čile sa predsa rozprestiera skoro cez štvrťku zemskej šírky a existuje tam snáď každé klimatické pásmo, aké je na tejto planéte možné. Preto si neviem celkom vysvetliť, prečo tu ľudia žijú v ilúzii že zima znamená 20°C a každý druhý sa ma dokáže s plnou vážnosťou pýtať dokola tú istú jebnutú otázku, či mi nie je chladno. Ale najradšej mám inteligentov, ktorý hneď z fleku a bez krištáľovej gule idú hádať moju národnosť, takže namiesto aspoň trochu súdnej otázky odkiaľ sme sa pýtajú ste z Nemecka?. Dala by sa za tým nájsť trocha povrchného, pomýleného zamyslenia sa, lebo áno, blonďák a ryšavá môžu byť niekde zo strednej alebo severnej Európy... alebo z Austrálie alebo z USA, čo je fakt dostatočne malý priestor na manévrovanie, takže poďme strieľať na istotu. Pripusťme aj, že Nemcov je 80 miliónov, takže áno, je veľká šanca nejakého stretnúť... rovnako ako napríklad Austrálčana alebo Američana. Takže úplne dáva zmysel trepať do blba a strápňovať sa. Keď sa mi to stalo desiatykrát, prestala som trpezlivo odpovedať a vysvetlovať a začala som sa pýtať prečo (predpokladám, že to je jediná európska krajina, ktorú poznajú po mene). Lebo som svetlá. Gratulujem dotyčnému k jeho úžasným pozorovacím schopnostiam. Jediná adekvátna reakcia je podľa mňa opýtať sa ho či je zo Zimbabwe, lebo šak keď je tmavý.

Vôbec, mám taký pocit, že ľudia radi otvárajú dieru na prijímanie potravy bez toho, aby sa aspoň trochu zamysleli. Pri niektorých vyhláseniach a otázkach mám pocit, ako keby som hovorila s niekým kto práve spadol z Gurunu alebo strávil celý život zavretý v zápalkovej krabičke a nechápe, ako veci fungujú. Nič nenasvedčujeme tomu, že by ľudia čítali, používali internet na získavanie informácií, chodili niekam alebo spoznávali a rozprávali sa s inými ľuďmi ako svojich obvyklých 20 kontaktov... Proste že by si nejakým spôsobom rozširovali obzory. M. si myslí, že tiež nemajú žiadne záľuby. Okrem toho majú ľudia očividne problém aj s počúvaním. Príliš veľakrát som sa ocitla v situácii, keď som musela minimálne tretíkrát opakovať tú istú informáciu. Možno majú z toho množstva nových informácií zahltenú pamäť, lebo toľko nového sa nenaučili za celý svoj doterajší život, každopádne sú schopní každý deň odznovu pokladať tie isté otázky, ako keby sa im cez noc premazal disk. Často sa nám veľa osôb snaží radiť a dávať odporúčania za tú cenu, že zo seba spravia akurát dilina, lebo evidentne nevedia o čo kráča. Exemplárny príklad sú odhady časov a vzdialeností. Keď niekto povie, že niečo je vzdialené 5 km, môže to znamenať hocičo od 10 do 20 km (nie menej). To je veľmi, ale veľmi nápomocné, pretože prebicyklovať 20 km je presne také isté ako 5, iba o 15 viac. Rovnako rôzne domnienky, ako napríklad že bicyklom prejdete 100 km za dve hodiny. Kto už v živote videl živé kolo alebo na ňom nebodaj aj sedel, nemôže predsa zadrieť takú slonovinu ani keby... keby spadol z Gurunu v zápalkovej krabičke. Nemôžem nikoho obviňovať, že nevie kde sa nachádza Slovensko (najnovšie sa ma niekto opýtal, či je to bývalé Chorvátsko) alebo vôbec o jeho existencii, lebo až takí páni nie sme (aj keď nie som si istá či existuje krajina, o ktorej by som nemala aspoň mlhavú predstavu kde sa nachádza), ale väčšina ľudí pri konverzácii nájde nejaký iný spôsob ako dokázať, že sa im v hlave ozýva. Napríklad keď poviete že Eslovaquia a tetka zareaguje: Eco-fuckia? To je výborné že ste z Eco-fuckie!. Asi sa chcela tváriť že vie, o čom je reč, ale moc jej to nevyšlo. Tiež sa radi pýtajú, či sme prišli na bycikli až z našej krajiny. Minule som pred predavačkou v obchode ironicky nadhodila, že jasnačka, prebicyklovali sme oceán. Lenže nej sa na tom bohužiaľ nezdalo nič divné a vôbec nepochopila, že to mala byť prdel.

Spomínané "dobré rady" prichádzajú aj bez toho, aby si ich človek pýtal. Veľa ľudí v pozícii domácich sa cíti obligovaných poskytnúť nám informácie o cestách, o smeroch alebo proste random informácie, ktoré čisto náhodou o svojom okolí za tých 40 rokov čo tu žijú, zachytili. Ja za seba by som bola oveľa radšej, keby mi povedali že nevedia, ako ma zásobovať všelijakými svojimi gurunskými odhadmi a fantáziami, ktoré maju s realitou spoločné akurát písmeno a. Možno chcú, aby som si ich zapamätala ako ochotných a nápomocných, ale bohužiaľ si ich nakoniec zapamätám len ako nevzdelaných trotlov. V jednom penzióne som spomenula pred domácou, že M. je chorý. Tuším mi ponúkla aspirín (v Čile sa lieky predávajú ako cukríky pomaly v každom stánku). S poďakovaním som odmietla, že máme vitamín C a to nám zatiaľ stačí. Nato nám tetuška poradila kúpiť si pomarančovú šťavu, tá určite pomôže. Brilantný nápad, lebo v tej šťave je magická prísada, ktorá je zodpovedná za účinok. Opäť to nie je ojedinelý prípad, samozrejme. Keď sme boli u jedného farmakológa, áno to je človek ktorý to študoval, chcela som ho ubezpečiť že si dám jeden paralen, vitamín a zapijem to čiernym čajom a zajtra som fit. On si myslel, že to nestačí a dal mi niečo niečo lepšie, čo 100% zaberie, niečo podobné ako u nás coldrex. Zloženie: paracetamol, kyselina askorbová a kofeín. Fakt ľudia, je vidieť, že sa snažíte, ešte keby ste sa snažili na správnych miestach, možno to tu fakt vyzerá inak.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 17 plus 3 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou