Surviving Paso Jama

2018-10-27

Tak nejako sme sa našli na severe Argentíny a opäť sa rozhodovali o ďalšom možnom scenári. Prešli sme viac ako 6000 kilometrov, môžeme ísť domov. Alebo môžeme posledný krát navštíviť Čile, alebo nebodaj ísť hore do Bolívie. A pretože...no asi len tak sme si vybrali tú najpsychopatickejšiu možnosť. Prejsť horami a púšťou do San Pedra, oázy uprostred Atacamy.

Najprv som fantazírovala, že pôjdeme cez Paso Sico, lebo aj to cyklisti dali. Potom sme si ale predsa len a asi aj našťastie zvolili ľahšiu alternatívu, Paso Jama, ktoré je hlavným ťahom medzi severnou Argentínou a Čile. Zádrhel je v tom, že v tejto časti sveta sú 5-tisícové kopce, takže dostať sa na druhú stranu nie je len také kroksumkrok, ale hardcore adventúra cez pustatinu a v riedkej atmosfére.

Existujú tu 4 hraničné prechody, prekonávajúc Kordiléry, z čoho na prepravu osôb a tovaru sa využíva takmer výlučne Jama, ktorý ako jediný aj naozaj udržiavajú. Ostatné 3 sú nejaké horské cestičky pre lamy, z ktorých jeden vraj vôbec nepriznávajú a keď sa naň ľudia pýtajú, tvária sa že neexistuje. Každopádne Jama bola najbezpečnejšia voľba, lebo tam je aspoň naozajstná cesta, premávka a teda aj pomoc na dosah, keby nastal nejaký problém. Predsa len to bola naša premiéra vo vysokých nadmorských výškach.

Vyrazili sme z Purmamarcy a hneď vzápätí začali sprudka stúpať. Naobed sme mali dnešnú porciu cesty za sebou. Prešli sme len 17 dĺžkových kilometrov, ale nabrali pritom asi 1000 výškových metrov. Pretože sme sa obaja obávali choroby z nadmorskej výšky, boli sme rozhodnutí napredovať opatrne. Túto noc budeme spať v 3200 m.n.m. Už teraz sme cítili nekomfortné veterno, ale aj keď nás vietor spomaľoval, mohli sme napredovať. Pohybujeme sa z východu na západ, takže prevládajúci severozápadný vietor budeme mať opäť celý čas v ksichtoch.

Na druhý deň sme pokračovali vo výstupe. Neskôr sme dosiahli prvý priesmyk okolo 4200 m.n.m. (nadobudnutých ďalších 1000 metrov výšky). V ten večer začala veterná smršť. Stanovali sme krytí za ruinou nejakej búdy, ale hocikam sme postavili stan, silný premenlivý vietor ním kmásal. Za silného plieskania stanovej látky a svišťania vetra sa nedalo spať. Opäť nastal čas dávať si na noc sluchátka do uší.

Deň nato a všetky ostatné dni sme vstali ešte pred svitaním, za brieždenia sa zbalili a začali jazdu spolu s vychádzajúcim slnkom. Ranné teploty s narastajúcou výškou klesali k -5°C (jedno ráno teplomer ukazoval -10°C) ale vietor bol v túto časť dňa pokojnejší a bolo nám dopriatych pár hodín naozajstného, aj keď náročného bicyklovania. Okolo obeda so železnou pravidelnosťou prišiel uragán. Za takých podmienok sme s veľkým vypätím dokázali prejsť asi 5 km za hodinu. Keď sa naskytla prvá dobrá príležitosť, rozbili sme tábor a dúfali v lepší zajtrajšok.

Po počiatočnom výšlape bol terén viac-menej rovný, hlavnú časť stúpanie sme si odbyli hneď na začiatku. Teraz sme pokračovali po náhornej plošine okrajom soľnej pláne. To ale neznamená, že by to bolo hocijakým spôsobom jednoduché, pretože vietor vedel udrieť každú chvíľu a nikdy naozaj neutíchol. Poobede sme dorazili do Susquesu, posledného civilizovaného miesta pred asi 100-kilometrovým úsekom po hranicu. Podarilo sa nám kúpiť nejaký proviant na cestu, ale nebola to žiadna sláva a väčšina z toho bol nechutný argentínsky chleba ktorý vyzerá ako obrovský pagáč. Mali sme normálne jedlo (šnicel), keď už nič iné, lebo miesta v hoteli boli obsadené. Opäť sme kempovali za nejakou kopou piesku. Stan to prežil, ale nebola to vôbec sranda.

Ďalší deň bol opäť náročný, vietor začal príliš skoro a keď sa to stalo, boli sme uprostred suchej, rovnej planiny. 10 km medzi kopce pred nami nám trvalo niekoľko hodín. Vietor bol úplne šialený, vytrhával mi riadidlá z rúk a prevracal bicykel. Tlačiť bicykel v predklone ma stálo všetky sily. Po nekonečnej dobe sme sa dopotácali k ruine domu, v ktorej sme mohli postaviť stan. Boli sme chránení dvoma vysokými múrmi, ale vietor aj tak hrozil odniesť alebo roztrhať stan. Nebo nad chýbajúcou strechou prekrylo mračno poletujúceho piesku.

Ďalší deň a ďalší vietor. Začali sme opäť skoro a po celkom úspešnej jazde sa nám naobed podarilo dosiahnuť dedinu Jama. Práve keď sme si na čerpacej stanici rozbalili bufet, začalo to. Lietali plastové sáčky, rastliny a motorky. Ale nie, motorky asi nie ale bolo to opäť šialené. Boli sme hyperšťastní, že sme si dokázali zaplatiť izbu v moteli na benzínovej stanici. Za zvyšok hotovosti sme sa dvakrát prejedli v reštaurácii oproti. A na další deň začíname odznovu.

Deň sme začali trochu neskôr, lebo hranicu otvárajú až o 8, čo znamená že keď tam dojdeme o štvrť na 9, tak sa všetci ešte len navzájom zdravia a pusinkujú. Každá naša hraničná kontrola doposiaľ vyzerala inak a zdá sa, že nemajú žiadnu štandardnú procedúru. Väčšinou treba pobehať niekoľko okienok, kde sú úradnícki príslušníci z rôznych inštitúcií. Na začiatok pri vstupe do hraničného pásma dostaneme papierik s kolónkami na asi 5 razítok, ktorý potom pri výstupe vyplnený odovzdáme ďalšiemu pohraničníkovi a môžeme ísť. Zabralo to len asi hodinu a po deviatej sme konečne mohli vypadnúť. Vyšplhali sme do ďalšieho priesmyku na argentínsko-čilskej hranici. Okolo obeda nás (opäť) zastihol vietor a posledných pár kilometrov po krytú vyhliadku, kde sme si mohli v relatívnom zákryte postaviť stan, bolo zase raz utrpenie.

Ďalšie ráno, ďalší deň a my sme pokračovali ako obvykle, až nato že vietor fičal už od samého rána a nedal nám ani chvíľku pokoja. Boli sme unavení a nasratí, lebo sme za celý deň nedostali šancu normálne nasadnúť na bike a pedálovať. Rozhodli sme sa dostať aspoň po nasledujúcu vyhliadku o 22 km, ale aj tak to bolo krajne vyčerpávajúce. V tento deň sme stretli dvoch cyklistov, ktorí mali toľko rozumu že išli opačným smerom, teda po vetre. Nemecký cyklista nám nechal nejaké keksy, ktoré už nezje, lebo sa nám povážne tenčili zásoby.

Nakoniec nám cesta trvala ďalšie dva dni sústavného fučania a hučania. Pokoriť najvyšší bod prechodu v 4836 m.n.m. bol takmer nadľudský výkon. Následný zostup bol tiež skoro nemožný, čoskoro sme museli tlačiť proti vetru z kopca! Vietor bol neznesiteľný, plazili sme sa vpred slimačím tempom, 5 km nám trvalo niekoľko hodín! Lenže nebolo kde spraviť tábor, na otvorenom priestranstve by nám odfúklo alebo zničilo stan a ďalšia oplotená vyhliadka bola ešte aspoň 7 km ďaleko. Nakoniec sme sa nechali odviezť jedným pickupom po odpočívadlo, bolo to len 7 km, ale ušetrilo nám to možno poldňa obrovskej námahy. V tento deň nás tiež predbiehal jeden džíp s naloženým bicyklom, niekto to vzdal. Na odpočívadle sa pri nás pristavila jedna exkurzia a sprievodca s turistami nám nechali ovocie a empanády. Po mizernej strave posledných dní to bola úžasná pochúťka.

Boli sme odhodlaní dojsť do San Pedra nasledujúci deň, nech to stojí čo to stojí. Bolo to ešte skoro 80 km, ale motivovala nás vidina finálneho zjazdu. Ten bol nakoniec len asi posledných 35 km, predtým sme vyšplhali ďalší priesmyk nad 4800 m.n.m., ja ani neviem ako sme to spravili. Posledné kilometre striedavého stúpania a klesania po záverečný vrchol si neviem vybaviť, vždy po dosiahnutí kopca sa za ním objavil ďalší a ďalší. Boli to jemné stúpania, ale v nekončiacom vetre sme ťažko zaberali aj na rovnom alebo zvažujúcom sa teréne. Keď sme sa dostali hore a pod sebou videli už iba klesajúcu cestu, skoro som sa rozrevala. Posledných 35 km prudkého zjazdu sme spravili za niečo viac než hodinu a do večera sme to naozaj zvládli do dediny.

Bolo to niečo, to vám teda poviem. Bola to tá najťažšia vec, akú som v živote spravila. Okrem spomínaných 6 km v džípe sme to celé prebicyklovali proti nenormálnemu vetru. Stúpania neboli nijaké závratné, ale toľká vzdialenosť bez sídiel a proti megavetru z tejto cesty robí hardcore level. M. zvládal výšku dobre, ja som na sebe pozorovala, že funím ako nosorožec. Každá, aj jednoduchá činnosť ma neprimerane vyčerpala, keď som si chcela vyzliecť mikinu zostala som pár minút bez dychu. Raz večer som nemohla zaspať, lebo vždy keď som sa pohrúžila do polospánku, nedostávalo sa mi vzduchu a precitla som nato, že mi chýba kyslík. Bez vetra by to bolo vlastne celkom jednoduché, ale vietor je to, čo robí rozdiel.










Vikune




Soľ


Dedina!






Soľné jazero






Púšť


Sopky

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 8 plus 6 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou