Hory, Gandalf

2019-01-09

Sme už v štvrtej krajine nášho výletu! Spomeniem, že tu vzdialenosti fungujú trošku inak, napríklad Ekvádor, najmenšia krajina široko-ďaleko je trikrát väčší ako Slovensko. Bavila som sa s jedným Kolumbijcom, ktorý už je na cestách tri roky a prešiel zatiaľ tri krajiny, čo je ale docela diaľka keď sa tak nadtým človek zamyslí. Takýto nejaký argument sme použili, keď sme sa na bolívijsko-peruánskej hranici snažili colníkov ukecať, aby nám dali dlhšie vízum... Bolo 5 minút pred zatváračkou a pravda je, že sme sa ani veľmi nesnažili. Nakoniec nám odklepli polroka, čo je pre občanov EÚ oficiálne nelegálne, ale kolujú legendy že peruánski policajti to majú hlboko v paži (podľa nás ani sami poriadne nevedia, aké sú pravidlá) a tak nám tam ležérne vrazili pečiatku a poslali nás dokelu.

V Peru to opticky a kultúrne vyzerá podobne ako v Bolívii a s veľa vecami, ktoré poznáme z Bolívie sme sa stretli aj tu. Je ale zelenšie a občas vídame aj stromy! Eukalyptové háje krásne voňajú, ovečky, oslíky, kravy a hlavne zlatučké ňuňu-ťuťu lamy sa šťastne pasú okolo cesty a kukurica a quinoa rastú v 45° kopci...proste idylka.

V ten moment, ako sme vstúpili na peruánsku pôdu, sme boli konfrontovaní s ďalšou miestnou chuťovkou, splašenými tuk-tukmi. Keď vás z pravej strany vedľa krajnice predbieha niečo malé, plechové a vrčiace, tak viete, že je to tuk-tuk. Hovoria tu tomu moto-taxi a aj keď to vyzerá ako barbie-domček na kolesách, okrem šoféra sa tam vedia naskladať dvaja pasažieri (v Peru možno traja). Existujú aj "rozšírené" verzie s vlečkou, ktorým hovoríme nákladné tuk-tuky, kde sa odvezie celá rodina aj s nákupom a hospodárskymi zvieratami. Neskôr sme zistili, že mýto platia vozidlá s dvoma a viac osami, čo vysvetľuje obľúbenosť hentých pojazdných zápalkových krabičiek. Sú aj eko-taxíky, čo je bicykel s privarenou káričkou, na ktorej sú dorobené lavičky. Niektoré sú noblesnejšie, nasprejované na farebno a s plátenou strieškou. Tieto "nákladné bicykle" sú tu veľmi populárne, lebo veď môžu byť upravené do podoby pojazdného stánku a to už je biznis.

Možno nastal čas trochu okomentovať cestnú kultúru, síce sme ešte neboli v Lime, ale nikto negarantuje že to prežijeme aby sme o tom mohli svedčiť. Takže ak sme si mysleli, že vodiči v Bosne veľa trúbia, tak sme pochopili svoju naivitu v Bolívii a ak sme si v Bolívii mysleli, že tam vodiči veľa trúbia... tak sme stále boli veľmi naivní. V Bolívii aspoň existuje niečo ako trúbenie pri rôznych příležitostiach, ako zdraviace trúbenie, nadávajúce trúbenie, odbočujúce trúbenie... V Peru sa k nim ale pridáva trebars všeobecné trúbenie, kukaj-jaký-som-kar trúbenie alebo skrátka trúbenie pre radosť. Proste oni tú paprču z toho klaksónu nezložia a používajú trúbenie namiesto blinkrov, bŕzd a volantu. Na ceste to potom vyzerá tak že nejakému fasovi v aute za nami sa odohráva v hlave niečo takéto: Aha cyklista predo mnou - Tút-tút! Predbieham - Tút-tút! A toť cyklista vedľa mňa - Tút! Ty vaďo, cyklista za mnou - Tu-tu-tút! Svrbí ma riť - tú-tút! Možno to znie ako keby to nedávalo nijaký zmysel a ono to naozaj žiadny zmysel nedáva. Ale na moje počudovanie Peruánci aspoň jazdia pomerne bezpečne a väčšinou sa na ceste cítim celkom komfortne (čo sa nedalo povedať o Argentíne, Čile, Bolívii...hm, Peru je divné :D). Na neuveriteľných cestách ktoré v sériách krkolomných zákrut prekonávajú dlhé reťazce hôr, sú kamionisti aspoň dosť civilizovaní nato aby sa ma nesnažili úplne okato zhodiť z útesu a v pohode sa navzájom vyhneme. Aby sa minuli 2 kamióny, to už je niečo trošku iné, ale šak majú klaksóny - riešenie na každú dopravnú situáciu. Milujú nadchádzať si do zákruty, aj do tej úplne najnepatrnejšej, takže borec ide a do každej zákruty za ktorú nevidí trúbi, aby dal najavo že On ide. Hlavne kamionisti milujú trúbiť správu "predbieham ťa", lebo ja keď idem na bicykli po krajnici a ide ma obiehať 20-tonové revúce monštrum, ktoré si o mňa utiera spätné zrkadlo, tak si to fakt vôbec nevšimnem. Samozrejme že nám to ustavičné vytrubovanie lezie na nervy a už ignorujeme aj čo by sa za iných okolností dalo nazvať priateľským pozdravením alebo povzbudením, pretože každú chvíľu nejaký čurák ide prostriedkom vozovky, v jednej ruke telefón a druhá na trúbe.

Ako to vyzerá v meste na križovatke sa ani netreba rozpisovať. Častokrát tam je aj semafor, ale farby na ňom sú len také nezáväzné odporúčania. V praxi to vyzerá tak, že každý ide a nejako sa prepletie a pretrúbi na druhú stranu. Na začiatku to pôsobí dosť desivo, ale človek sa tam proste musí vrhnúť a ísť si za svojím, až kým nevylezie na druhej strane. Normálne je, že aj na miestach kde majú semafor, stojí pre istotu ešte policajt a usmerňuje dopravu, asi keby náhodou peruánski šoféri nerozpoznali od seba 2 farby. Prípadne sa mu zdá, že semafory to nerobia dosť dobre a diriguje preto autá podľa seba.

Iná juhoamerická obľúbenosť sú jednosmerky. Ulice sú síce 2- alebo 3-prúdové, ale to by nemohli zadrbať 2 pruhy odparkovanými autami, takže len každá približne druhá ulice ide vaším smerom. Tiež je normálne, že v pravom pruhu môže kedykoľvek a prakticky kdekoľvek na ceste vedľa vás alebo rovno pred vami zastaviť mikrobus, z ktorého začnú priamo na vozovku vystupovať ľudia. Zahrešíte, otočíte bicykel a idete toho trtkobusa obísť zľava. On zatiaľ vyložil a naložil ľudí a práve keď ste na jeho ľavom boku, rozhodne sa, že je ten najlepší moment vyraziť a vyblokuje vás druhýkrát. A aby vás nasral tretí raz v priebehu 30 sekúnd, tak si ešte ľahne na klaksón. Mikrobusy s posuvnými dverami sú juhoamerická obdoba verejnej dopravy, ktorá tu ako taká neexistuje alebo len čiastočne v niektorých mestách. Tisíce Peruáncov nakúpilo staré mikrobusy, často sa neobťažujú ani tým aby prestriekali nejaké pôvodné číňanské firemné nápisy a praktikujú dopravu osôb. Autobusy mávajú "vyvolávačov", to je človek ktorý sa vykloní keď autobus pribrzdí (robieva to napríklad keď vidí pri ceste stáť skupinku ľudí) a vykrikuje názvy zastávok. Keď niekto prejaví chuť nastúpiť, autobus zastaví. Hore na "zahrádke" sa potom odvezie kadečo, batôžteky z farebných diek alebo živé ovce. Ovce a lamy sa mimochodom dajú transportovať aj jedným druhom tuk-tuku, ktorému hovoríme splašený fiaker a nazadu má malú plošinku.

Peruviánske odhady časov a vzdialeností nadobúdajú úplne nový obludný rozmer. "80 km" bolo naposledy 150 a "je to celý čas klesanie" znamenalo 80 km a neuveriteľných 1800 výškových metrov do kopca (!). Dobré rady ako že je to 50 km, na bicykli čo ja viem, ale hodina? človek už ani nemôže brať vážne. Oni si tí ľudia nevedia predstaviť, ako by mohol niekto dlhodobo cestovať na bicykli, ak je to také pomalé a namáhavé. Raz sme kempovali v jednom prístrešku pri ceste a prišli tam nejakí farmári s deckami čakať na taxík. Nasrali nás, takže sme im povedali že nerozumieme, lebo si nezaslúžili žiadne zaujímavosti o nás. Dedko mudroval, aby sa decká pozreli, kde majú naše kolá motor, lebo šak musia mať motor keď ideme do Limy nie?

Ale keď sme odbočili z Panamericany, hlavnej diaľnice cez krajinu, zažili sme úplne iný svet. Hory v Peru sú úplne najhorovatejšie, siahajú naozaj až do neba. Sme v úžase z toho, ako uprostred strmej steny stojí dedinka a celý svah je pokrytý roľami. Políčka majú ľudia na každom možnom kúsku a na takej šikmej ploche sa pravdepodobne ani nemusia pri okopávaní zohýbať. Babky nosia úžasné farebné kroje a narozdiel od turistických miest, kde sa vyfintené peruánske malopodnikateľky pretŕčajú s jahniatkom a nechajú sa odfotiť za sol, tu to aspoň vyzerá uveriteľne. Ľudia sú naozaj milí, občas nás niekto niečím malým ponúkne alebo nás zavolá stanovať na dvor. Jedna rodina nás pozvala do domu a na večeru, ďalší deň nám ešte nabalili na cestu a nechceli si zobrať ani tých blbých pár solov za jedlo. Pri tom vieme, že sú to ľudia, ktorí toho veľa nemajú a žijú len z toho, čo si sami dopestujú. Majú skromný domček, zvieratá a polia a sú šťastní. Povedali nám, že oni veria tomu, že im to pánbožko raz keď to budú potrebovať vráti dvojnásobne a ja teda dúfam, že áno. Keď sme od nich odišli, skoro som sa rozrevala, lebo som si spomenula na inú rodinu v inej krajine, ktorej sme platili za ubytovanie a snažili sa vyžobrať od nás naše jedlo a s hlúpymi výhovorkami si od nás pýtali ďalšie peniaze. Pri tom sa mi priznali, že ubytovňa im zarába viac než 1000 eur mesačne. Tento svet je proste vadný.

Nabudúce ešte napíšem trošku o miestach, ktoré sme v Peru navštívili, ale to až v ďalšom článku, lebo teraz pre vás mám ďalšiu tonu fotiek.



Peruánské tuk-tuky


A nákladné bicykle


Veľa miest v okolí Puna má zaujímavé koloniálne kostoly (väčšinou niekde zastrčené), občas s náznakom rekonštrukcie, ale poväčšine v rôznom štádiu rozkladu. Ako tento kostol v jednej dedine.


"Lamie copánky"


Skalné formácie pri Ilave, keď sa vrstvy horniny otočili o 90°




"Stargate" Aramu Muru, brána do inej dimenzie




Peruánska oslava na ulici


Jazero Titicaca


Národné jedlo ceviche z ryby


Medzi Punom a Cuscom sme stretli spolu 9 cyklistov za 3 dni. Dovtedy sme bikera nevideli na ceste mesiace. Dvaja chalani z Japonska, 15. mesiacom na ceste z Aljašky do Ushuaie.


Neuveriteľné hory...







Údolie Apurimac


Zlaté decká z jednej kečuánskej farmárskej rodiny. Spievali nám kečuánske pesničky, ukazovali hod prakom a chceli počuť našu hymnu. Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem spievať slovenskú hymnu niekde na samote v peruánskych horách.


Ki-ki-ki-ki


Circuito de las cuatro lagunas




Ďalší off-road




A neopakovateľné výhľady






Cesta na pobrežie, nenormálnych 4000 m klesania


Pretože sme nestretli pumu vo voľnej prírode, tak sme sa na ňu išli pozrieť aspoň do útulku pre zvieratá

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 14 plus 5 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou