#13 Uprostred lesa

2024-09-30

Keď sa obzrieme dozadu, mali sme už všelijaké možné pobyty, čo poviete. Zažili sme nejedno prekvapenie a niektoré veci sme si predtým nepredstavovali ani v najdivokejších snoch. Naše ďalšie miesto bolo napriek tomu kapánek nezvyčajné. Že čo sme tu ešte nemali? Ha, napríklad tieto 2 veci:

1. Bývali sme v "drsných" podmienkach uprostred prírody, takmer bez moderných vymožeností... fakticky sme boli týždeň a pol na čundri (boli aj gitary a dokonca ústna harmonika).
2. Náš hostiteľ bol Čech!

Takže ako to celé vyzeralo? Som rada, že sa pýtate! Tento chlapík si kúpil pozemok v horách uprostred lesa. Na niekoľko mesiacov si tu uskutočnil svoju predstavu skromného a nekomplikovaného života bez hriechov a negatívnych dôsledkov modernej spoločnosti. Jeho "búda" je obklopená prírodou a nájdu sa v nej len základné nutnosti. Svojpomocne prerobil a zateplil starý zanedbaný “tiny house”, ktorý sa na pozemku nachádzal. Je to typická americká konštrukcia z dreva na betónových stĺpikoch. O teplo počas chladnejších septembrových nocí sa stará aj piecka na drevo a páperová perina. Veľkou vecou je pripojenie na elektrickú sieť, takže toto miesto nie je naozaj off-grid, aj keď veľmi pripomína kempingový zážitok. Najväčším pokrokom však bolo čerpadielko, ktoré ťahá vodu zo studne, takže tu je momentálne vonkajšie umývadlo so studenou tečúcou vodou a zakopanou odpadovou rúrou. Predtým sa všetka voda musela vyťahovať zo studne ručnou kladkou a nosiť! Keď sme chceli sprchu, najprv sa ohrial veľký hrniec s vodou. Potom sa človek polieval krčahom vodou z lavóra a pritom sa kochal okolitými lesmi. Kuchyňa je tiež vonkajšia pod prístreškom a tvorí ju dvojplatnička, plynový gril a pracovný stôl. Sranda je, že všetko to bolo veľmi dobre premyslené a vyskúšané, takže "používateľský zážitok" bol vlastne lepší ako v takom normálnom americkom dome, kde veci riadne nefungujú a pri používaní všetkého človeku stoja v ceste prekážky (ako napríklad debilné americké sprchy, kde sa nedá nastaviť voda príjemnej teploty, len buď príliš horúca alebo príliš studená a človek tam stojí ako taký dilino, stále točí oboma kohútikmi a želá si, aby to už bolo za ním; alebo debilné americké záchody, ktoré niekedy nie sú schopné spláchnuť ani rozmočený kúsok toaletného papiera a človek čaká, kedy sa tretíkrát napustí nádrž a modlí sa k bohom kanalizácie, aby dokelu tá nálož už zmizla; alebo debilné americké práčky, ktoré majú v prostriedku taký vrták, ktorý sa točí, ale samotný bubon sa netočí a používajú len studenú vodu, takže veci z nich vylezú rovnako špinavé, ako išli dnu...no asi chápete pointu).


Búda

Fuška vyzerala úplne štandardne, lebo sme normálne používali elektrické nástroje. Navyše tento človek mal aspoň poriadny vercajch, narozdiel od veľa našich ostatných hostiteľov, ktorí sú schopní dať nám polorozpadnuté nefunkčné nástroje a tváriť sa pritom, ako keby to boli božie milosti. Jedným naším projektíkom bol napríklad červený drevený obklad kadibúdky.


Kadibúda

Pretože sme sa nachádzali priamo uprostred národného parku, samozrejme že sme chodili na túry. Park je známy predovšetkým svojimi vodopádmi, ale na zahodenie nie sú ani jazerá a dažďové lesy s majestátnymi cédrami a borovicami douglaskami. Doširoka-doďaleka sa rozprestierajú neprerušené kilometre lesa, kde by človek vedel ísť dni a ešte stále nedošiel na koniec.


Miestny ikonický vodopádik


"Pokojné" jazero


Dažďový les


Vodopád, za ktorý sa dalo ísť


Pohľad spoza vodopádu

To okrem iného znamená aj nebezpečenstvo lesných požiarov. Tie tu majú každú chvíľu. Každý, u koho sme boli, si pamätá v nedávnej histórii nejaký požiar v okolí, kedy sa ľudia museli vysťahovať. Našim predchádzajúcim hostiteľom zhorel rodičovský dom. Už tam roky nikto nežil, ale chodievali tam na chatu. Domy sú tu samozrejme drevené, takže keď sme sa tam s nimi boli pozrieť, pár rokov po požiari, museli sme to miesto hľadať, lebo po dome nezostalo ani pamiatky. Z nového domu, kde žijú, sa museli kvôli ohňu na niekoľko mesiacov vysťahovať do karavanu, kým údolie nebolo opäť bezpečné. Tento náš hostiteľ bol zase pomáhať kamarátom na severe v horách, keď tam horelo. Najbližšia požiarna hliadka je veľmi ďaleko, takže susedia si pomáhajú, ako vedia. Hovorí, že to bol strašný chaos, cestu blokovali vystrašení ľudia, takže aj keď viezol cisternu s vodou a vedel pomôcť, nemohol sa dostať tam, kde ho bolo treba. V jednom šialenom momente sa priamo skrz plot vedľa neho vyrútil buldozér, keď iný sused pomáhal zváľať stromy. Hrozilo, že by mohli chytiť oheň a rozšíriť ho aj na blízko stojace domy a také detaily ako zvalené ploty vtedy nikto neriešil.









Jedným pamätným výletom boli spomínaní susedia na severe, ktorí sa prisťahovali z rakúskych hôr a postavili si tu alpskú chatu. Ich veľká rodina spolu žije s pár inými ľuďmi a robotníkmi v jednom veľkom dvore a tvorí takú menšiu komunitu. Ako veľa iných ľudí, s ktorými sme hovorili, vraj sa sem presťahovali z Európy aby mali väčšiu slobodu. Na jednu stranu je to smiešne tvrdenie, pretože žiť na samote uprostred hôr v drevenej búde s kadibúdkou, pestovať vlastné obylie a do mesta dochádzať dlhé kilometre autom sa dá aj v Európe, len to nikto robiť nechce. (A na rozdiel od Kanady, existuje aj tá druhá možnosť, nemusieť to tak robiť.) Na druhej strane, je to tu naozaj divočina, do 90. rokov tu vraj vôbec neexistovalo nič také ako stavebné predpisy a kolaudácie (a my máme stavebné povolenie k nášmu domu z roku 1907!), deti nemusia chodiť do školy, osoby vlastne nepotrebujú žiadny úradný identifikačný dokument, takže keď sa rozhodnú "zmiznúť", je to oveľa ľahšie ako u nás. Takže áno, niektoré veci tu sú, alebo aspoň bývali iné. Rakúšania povedali, že Chrumkáč vyzerá ako Reinhard Fendrich (1:32). A mali sme u nich zážitok, ktorý nám doteraz na našej ceste zúfalo chýbal a až teraz môžeme byť naozaj spokojní:





Svoj čas tu sme si veľmi užili a načerpali veľa inšpirácie. Boli sme splavovať riečku Clearwater a to veru nie je ako lenivá plavba dole Moravou. Aj takéto (podľa miestnych vodákov) jednoduché splavovanie malo grády a prvýkrát sme zažili naozajstné pereje. Videli sme zatiaľ najkrajšiu polárnu žiaru. Naozaj hrala farbami a pableskovala, vyzeralo to ako trblietavý dóm nad našimi hlavami. A našli sme v hore toľko lesných čučoriedok a bobulí, že sa ešte teraz zalizujeme. Bol to taký malý úlet, únik z normálneho života, ak sa súčastný stav vôbec dá nazvať normálnym životom. Nabudúce si dáme zase zmenu prostredia a budeme na ostrovoch. Tak zatiaľ ťepéro a nesežer to!


Aurora

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 17 plus 5 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou