little things: #20 Los Angeles

#20 Los Angeles

2024-11-22

Šmárja, to bol zase týždeň... Ale pekne po poriadku.

K našim hostiteľom v L.A. sme sa opäť dostali takou trochu náhodou. Pozvali nás pred niekoľkými mesiacmi, načo sme samozrejme odvtedy zabudli a teraz neúspešne hľadali niekoho v oblasti. Nie že by sme tak hrozne chceli ísť do Hollywoodu, ale verejná doprava v tomto kúte sveta je tak strašne mizerná, že existuje vlastne len jediná možná trasa po zemi. A tá ide cez Los Andelos. Každopádne, na hentých som opäť narazila, keď mi náhodou napadlo upratovať "rozrobené" emaily. Síce si medzi tým stihli zrušiť profil a poslali nás vlakom na stanicu, ktorú zavreli pred 50 rokmi, ale rozhodli sme sa dať im šancu.

Keď sme k nim konečne dorazili, ako prvé nás privítal smrad zo skunka a ako druhé bábuška, ktorá nám oznámila: Ľudia si o mne myslia, že som šialená, ale ja nie som šialená. Veľmi skoro sa ukázalo, že babka je hluchá a senilná a hlavná náplň našej výmeny má byť počúvať jej rozprávky, lebo nikto iný z rodiny už nie je ochotný to robiť. Skunk vliezol do základov pod domom a asi tam zdochol alebo čo, lebo napriek každodennému sprejovaniu smrad za ten týždeň úplne neprešiel.

Neskôr sme spoznali jej dcéru, ktorá je cestovateľka. Robí však niečo úplne iné, ako ostatní: navštevuje cestovateľov, ktorí boli niekedy u nich hosťami. Teraz má sieť kamošov po celom svete. Počas nášho pobytu jej zavolal kamarát z Izraelu, že jeho priateľke sa blízko L.A. pokazilo auto, či by mohla prespať. A ona že jasnačka, keby bol niekto z nás v podobnej situácii, tiež by chcel, aby mu ľudia pomohli. Vlastne ona v takej situácii už bola a teraz spláca dlh.

Jej život sa okrem štyroch džobov točil okolo artritického koňa vo výslužbe. Jej matka si neodpustila štipľavú poznámku, že je to jej manžel. Takže si predstavte, že sme uprostred Los Angeles kydali hnoj. Okrem toho je dcéra inštruktorka jógy a chodili sme na jej hodiny. Po zmene času na zimný sa jej lekcia v parku o šiestej zrazu konala v zime a tme. Ľudia prišli naobliekaní v čapicách a termooblečení a priniesli si so sebou deky. Okrem rôznych iných sránd sme cvičili jógu prstov na nohách.

Sprchovanie koňa

Banánovník

V štvrti, kde sme bývali, tvoria cez 90% obyvateľstva Hispánci. Na trhu, v autobuse, na ulici, všade vás najprv oslovia po španielsky.

Los Angeles je inak úplne hlúpe mesto plné sociek. Keď si to porovnáme so San Franciscom, je to úplná diera. Pár boháčov v Beverly Hills a tona bezďákov, povaľačov a špekulantov, z ktorých sa raz samozrejme zo všetkých stanú hviezdy. Naši hostitelia nás brávali na rôzne výjazdy a výlety a každý raz to bola šaškáreň, lebo sme sedeli v aute v nejakej dopravnej zápche. Počas celej cesty nadávali, aké je to strašné a aké je mesto stále nepriechodné. Keď sme sa konečne dotrtkošili na miesto, začala sa ďalšia odysea - parkovanie. Tieto dve tety sa úplne vážne začali v aute modliť k Panenke Márii, aby im dožičila parkovacie miesto. Dcéra povedala, že je pre ňu úplne normálne, keď polhodinu krúži a hľadá parkovanie.

Sväté drevo

Skutočný Los Angeles

Mali sme aj to potešenie vyskúšať si verejnú dopravu, čo znamenalo len ďalšiu dávku semrákov. V každej jednej súprave sa nachádzal aspoň jeden totálne megnutý element, ktorý buď robil DJ-a, kázal, spieval alebo pobehoval hore-dole po vagóne. Okrem toho každý jeden dopravný prostriedok, na ktorý sme išli, meškal alebo sa pokazil. Raz v metre vedľa nás sedeli dvaja výrastkovia, ktorí si veselo hulili a ja som len čakala, kedy sa spustí požiarny alarm a budeme stáť ďalších 20 minút. To sa nestalo, takže sa natíska otázka, či tam vôbec nejaké požiarne alarmy sú.

Radnica

Tesne pod radnicou

Ale najväčším prípadom zo všetkých bola naša hostiteľka. Táto excentrická teta má príliš veľa času a príliš málo kamáratov na telefóne, tak sa väčšinou rozpráva sama so sebou. Celé dni obvoláva kamošky a preváža sa autom po meste. Teraz mala našťastie mňa, takže si mohla celý týždeň vylievať srdce. Nikdy sa nedostala cez to, že ju pred 30 rokmi opustil muž a že ju neberú vážne v jej babskom spolku. Pre vás ale vyberám samozrejme len to najlepšie. Jej osudným zážitkom sú časy, keď ako misionárka pôsobila v Kamerune. Keď tam dorazila, jedna z prvých osôb, ktoré stretla, ju poslala do akéhosi domu za istým doktorom, volajme ho Dr. Pončo. Keď prišla na spomínanú adresu a zaklopala, škaredá protivná černoška ju poslala preč a povedala, že jej muž nie je doma. To sa opakovalo až dokým ju konečne nepustili dnu a nepredstavili doktorovi Pončovi. Chvíľu sa rozprávali a pozval ju, nech príde o týždeň znova. Takto chodila pravidelne na pokec, až sa dozvedela, že Pončo je bývalý premiér krajiny. Keď nastal jej posledný týždeň v Kamerune, pozvali ju na slávnostnú večeru. Premiérova žena, čo na ňu najprv nakričala a poslala ju domov, teraz trvala na tom, že ju posadí za vrch stola do vyrezávaného trónu. Bola z toho úplne bez seba, lebo s ňou zaobchádzali ako s kráľovnou, hoci doma v Amerike bola ženou v domácnosti.

Jej životným projektom sa stal "most mieru". Hlavnou myšlienkou je, že sa na moste stretnú dvaja náhodní ľudia, padnú si do náručia a na svete zavládne mier (skrátená verzia).

Prvým podujatím, na ktoré nás zobrala, boli oslavy Dňa veteránov. Bola to veľmi vlastenecká udalosť plná búchania sa do hrude, boha žehnajúceho Emeriku a uslzených prejavov. Jediný veterán, ktorého sa im za mestečko podarilo vyhrabať, bola veľmi mladá žena. V armáde strávila ledva 4 roky a nikdy nebola v naozajstnom strete. Jej najväčším zážitkom bola srmť veliaceho dôstojníka spôsobená dopravnou nehodou. V publiku okrem nás, babky a mestského zastupiteľstva sedalo tri a pol človeka. Bolo to trochu ako v kostole, lebo ľudia sa po stojačky modlili a prisahali na americkú vlajku. Ceremónia sa konala v mestskom parku a počas hymny sa neďaleko pristavovali s rukou na srdiečku bežci v zapotených kraťasoch. Najzvrátenejšie bolo, keď na pódium poslali detičky predčítať slohy, 100% vlastná práca. Veteráni sú naši hrdinovia, lebo vďaka nim máme slobodu, bezpečnosť a práva.

Babka sa nám pochválila, že tu každého pozná. Je dlhoročnou členkou miestneho ženského klubu a rada sa ukazuje na každom mestskom podujatí. Kým sme odtiaľ mohli vypadnúť, musela sa so všetkými pozdraviť. Ani sme sa nenazdali a už sme si potriasali rukami so starostom.

China town

Múzeum moderného umenia - Andiho plechovky

V priebehu týždňa ma zobrala na jedno zo stretnutí ich spolku a to teda bola šou. Krúžok starých ježibáb sa hašteril ako škôlkari na pieskovisku. Napredu miestnosti stál dlhý stôl s členkami rady, ktoré viedli schôdzu. Keď chcela niektorá niečo povedať, najprv sa prihlásila a postavila. Prvým bodom agendy (predpokladám, že sa to opakuje pri každom jednom stretnutí) bolo, že nemáme žiadnych členov a čo s tým budeme robiť. Môžeme inzerovať na tom onom, instagrame. Oukej, oukej, niekto musí zistiť, že ako by sme mohli inzerovať na tom instagrame. Do toho sa polovica babiek otáčala, že Čo? Čo povedala? Ja som nepočula. Potom nastala scéna, lebo jedna z bosoriek si začala šuškať s inou a prezidentka musela poklepať kladivkom, aby si vynútila ticho. Nato držala niekoľkominútovú prednášku, že keď niektorá z nich hovorí, ostatné sa majú slušne chovať a nebaviť. Ďalší bol incident s ľadom do malinovky a potom s tlačiarňou. Veľkou drámou tiež bolo to, či sa budú z klubových peňazí kupovať kvety chorým alebo zosnulým členom. Zastupujúca prezidentka pri každej poznámke vykrikovala: Robili ste to tak v minulosti? Je to v knihe? "Kniha" je akýsi ~~posvätný~~ interný zborník pravidiel. Po skončení rokovania sa mal konať slávnostný obed ku Dňu vďakyvzdania. Pretože sa veľa členiek neukázalo, bolo veľmi rýchlo jasné, že sa nevrátili náklady za objednaný obed. Niekto navrhol, že čo keby pravidelní najaktívnejší členovia mali aicky rezervované miesta na všetkých podujatiach. Ak svoju účasť včas nezrušia, musia stále zacálovať vstupné. Po ďalšej krátkej prestrelke sa ukázalo, že také pravidlo už v Knihe je, len naň posledných pár rokov všetci zabudli. Ľudia sa prekrikovali: "Na ktorej strane to je?". Po obede samozrejme zostala hora nezjedeného jedla a vypukla hádka, či sa bude platiť 5 dolárov, ak si ľudia zoberú domov ďalšiu porciu. Väčšina zúčastnených sa rozčuľovala, že niektorú časť menu priniesli z domu a nebudú platiť za jedlo, ktoré sami doniesli. Nakoniec bolo rozhodnuté, že sa spraví kasička s dobrovoľnými príspevkami. Ale najväčšie číslo prišlo, keď sa riešilo, kto bude zväz reprezentovať v plánovanom sprievode. Jedna zo zúčastnených dám sa postavila s tým, že len chcem povedať, že mi o tom nepovedali minulý rok, takže ani tento rok nepôjdem, len aby ste vedeli. Celé to zhrnuli dve babky, ktoré si vedľa mňa šuškali, že ľudia sa tu stavajú a rozprávajú iba preto, aby sa ocitli v centre pozornosti. Naša hostiteľka už niekoľko rokov hovorí, že zo spolku vystúpi, ale stále to nespravila.

Inak je síce šibnutá, ale je to stará machinátorka. Z nejakého dôvodu ju zaujala tá teta vojačka, ktorá mala príhovor na Dni veteránov. Najprv sme sa s ňou chvíľu rozprávali po jej prejave, babka sa predstavila ako členka ženského klubu a pozvala ju, aby sa k nim pripojila. Dohodli si, že možno príde na nasledujúce stretnutie (to veľké fiasko s obedom), lebo sídlo ich organizácie sa nachádza hneď vedľa. Bolo úplne jasné, že to bolo len také tliachanie a nechystá sa naozaj prísť. To ale netušila, aká je babka vychcaná. Cestou na stretnutie sme sa zastavili v ich agentúre a babke sa podarilo votrieť bez termínu rovno do jej kancelárie. Hoci veteránka nemala čas ísť na ženský sabat, dala babke svoje telefónne číslo. Som si istá, že teraz už sa starej manipulátorky nezbaví. Tá sa mi priznala, že nikdy nedúfala, že sa jej podarí dostať ju do ženského klubu. V skutočnosti s ňou má úplne iné zámery, chce ju dosadiť za predsedníčku inej organizácie, v ktorej má prsty.

Dcéra si spomenula, že má kamošku, ktorá má frajera zo Slovenska a že nás teda zoznámi. Kamoška má okrem toho jachtu a čln, takže to bola dobrá príležitosť ísť smažkovať na loď. Zo Slováka sa vykľul pekný chrapúň, naozaj najnižšia krčmová úroveň. Nezabudol sa pochváliť tým, ako sa mu dobre žije, lebo pracuje ako trenér vodného póla pár mesiacov z roka a potom sa chodí lyžovať a prevážať na jachte. Načo zabudol je fakt, že ho živí priateľka, ktorú stále okríkal a mrzko o nej hovoril. Druhým veľkým výlevom boli biele stopy po lietadlách na oblohe, ktoré podľa neho nemiznú a spôsobujú mu astmu. Všetci dobre vieme, že americká vláda kontroluje počasie v Kalifornii, lebo veď tam ho najviac treba kontrolovať a že na nás všetkých sprejuje chemikálie, len na seba nejakým spôsobom nie. Samozrejme sa opil a ako mu hladina stúpala, nedalo sa to už ďalej počúvať. Takže mu prajeme pekný život, kedy sa môže ďalej povaľovať na lodi, piť pivo a kukať na chemtrails.

Pohodka u jachtárov

No proste, celé L.A. je neuveriteľná sockáreň. A už teraz vám môžem sľúbiť: ďalšie miesto - ďalší magori.

#20 Los Angeles

Komentáre k článku