Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Zápisky z Kuopia
2014-09-29
Asi to nebude nič nové pod slnkom, ale ponúkam zadarmo zbytočnú radu: ak niekedy budete mať možnosť ísť na študijný program do zahraničia, tak sa jej preboha chopte ako novorodenča cicíka! Neoľutujete. Je úplne jedno, kde svoj pobyt strávite, celkom určite si odtiaľ odnesiete úžasné zážitky, na ktoré budete spomínať po zvyšok života.
Mňa a moju kolegyňu zo štúdií Mary severný vietor zavial do Škandinávie. To už viete. Rozhodnutie bolo náhodné - dve voľné miesta na partnerskej univerzite v Kuopiu? Good enough. Teraz sme tu už mesiac a všetko je klíďanko píďanko polahodička. Ďaleko od domu a v štvrti plnej študentov? Čo by nie. Nudiť sa nie je kedy, vždy je v meste nejaká párty, alebo u niekoho nejaká párty. A ak nie je párty, tak nejaký výlet a ak nie výlet, tak aspoň hry alebo movie night.
Nie že by sme nemuseli aj študovať, teda v našom prípade praxovať, ale nikto to našťastie neberie prehnane vážne. No veď úprimne, kedy budem nabudúce 4 mesiace vo Fínsku? Ja som si sem prišla užívať, dovolenkovať a nie makať. To Mary si berie cezčasy a chodí na mítingy vo fínštine! (na ktorých ani nedávajú žiadne snacky).
Práca nie je náročná, aj keď fajn, priznávam, že sa veľmi nejdem pretrhnúť. Skoro celý deň si kávičkujem a po zvyšok času sa tvárim, že robím niečo užitočné. Osem- až desaťhodinové služby vrátane poobedných a nočných, za ktoré ani nie som platená? Jasné, baví ma to a viem, že toto chcem raz robiť, ale pretrhnúť sa predsa nemusím.
Univerzita. Oni sú blázni a jazdia na bicykloch aj v zime, ako keby sa nechumelilo (a ono sa chumelí). Samozrejme, potrebujete dobré zimné pneumatiky. Zimné gumy na kolo.
Obzvlášť mám rada obedné pauzy, z ktorých som si spravila taký malý šišnutý rituál. Nemocničná cafeteria je pre mňa veľmi čarovné miesto, kde trávim každý deň nehorázne dlhý čas a úchylne špehujem, čo majú iní ľudia na tanieri. V cene obeda ja šalát, jedno hlavné jedlo, nápoje a strašne výborný chleba, ešte teplý z pekáča. Všetko samoobsluha, prídete s táckou a nakydáte si na tanier, čo vám gágor ráči. A ja vždy musím tajne obdivovať, aké kreácie si okolo sediaci stravníci na tanieri vykúzlili. Všetko to vyzerá tak esteticky, ako z obrázkovej kuchárskej knihy. Ja bohužiaľ neviem takto rozmýšľať. Na tanier si nahádžem zo všetkého trošku, takže skončím proste s jednou chaotickou kopou jedla. Na obed si doprajem asi tak hodinovú prestávku, pretože môžem, pomaly to všetko hlcem a obdivujem umelecké výtvory na tanieroch ostatných spolustolovníkov. Obedové pauzy sú proste moje. A popri tom si môžem čmárať na servítku, tak ako teraz píšuc toto (odvtedy som to už prepísala do počítača pochopiteľne).
V čom je to tu iné? Ťažko povedať, možno sú to maličkosti, ktoré dokopy utvárajú celkom iný dojem. Kam si sadne človek, ak je pri stole viacero voľných stoličiek a nikoho zo sediacich nepozná? Ďalej od ostatných alebo aspoň ob-stoličku. Kam si sadajú ľudia tu? Hneď vedľa vás alebo priamo oproti. Najprv som bola zmätená, či nemám náhodou diery v pamäti a osobu proti sebe by som vlastne mala poznať. Oni sa proste nekašlú a usádzajú sa rad za radom. Nenechávajú medzery. Raz som sedela uprostred nejakej skupinky, jeden po mojej ľavej a druhý po pravej strane sa rozprávajú cezo mňa. Problém?
Keď sme sem uprostred augusta prišli, ľudia nosili kabáty a zimné boty. Potom prišlo babie leto, mali sme dva týždne teplo a krásne slnečné počasie, aké Fíni nepamätajú roky. Z domu hlásili búrky a dažde, my sme sa rochnili a samoľúbo usmievali popod fúzy. Až kým nezačalo minulý týždeň z ničoho nič snežiť. Ráno o pol šiestej som rozlepila oči, vykotúľala sa z bytu a skoro dostala zrádnika. Na zemi napadaný sneh. Podľa kalendára bolo ešte leto.
Naši sa mi vysmievali, že som si doma nakúpila zásoby potravín na cestu. Všetci si ťukali prstom do čela, že balím kartóny mlieka, múky a vrece zemiakov. A ja si tu teraz nažívam ako pán kráľ. Ostatní majú prázdne špajzy, žijú na pizzách zo supermarketu, zakiaľ náš byt vyvára znamenité hostiny. Všetci závidia, ako som to s tým autom super vychytala (a chodia nás vyžierať samozrejme). Mala som toho zobrať ešte viac! Ach, prečo sa vždy nechám ovplyvniť manipulatívnou spoločnosťou?!
Som prevelice zvedavá na kurz fínštiny budúci týždeň. Pamätáte si, ako sme sa v škole učili jazykové rodiny v Európe? Fíni sú niekde tam kde Číňania približne. Alebo mimozemšťania. Jedna moja supervízorka na mňa rozpráva celý čas po fínsky, úplne bez výčitiek. A potom mi niečo vrazí do ruky a voľačo zadrmolí v tom marťanskom jazyku. Očakáva sa odo mňa, že porozumiem? Keď ona sa na mňa tak vyčkávavo díva, ako by mi chcela vnuknúť odpoveď telepatickou cestou, lenže moje senzory sú beznádejne hluché. Moja ďalšia tútorka hovorí po Rusky, čo je už o stupeň lepšie, ale stále... Kámon.
No nič, zatiaľ čaute a pokúsim sa dokopať k ďalšiemu článku čo najskôr. Ťepéro.
Komentáre k článku