Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Z denníka výmenného študenta
2014-10-21
Ahojte, poslušne sa vám hlási vaša vzorná študentka. Tým myslím seba, samozrejme. Počas týždňa si usilovne odrábame hodiny, svedomite sa vzdelávame a ešte aj na fínske kurzy chodíme. A...tu by ste mali prestať čítať, mami a tati. :D Ale nie, len srandujem.
Poznáte ma, aká som občas trubka. Nech robím, čo robím, vždy sa mi podarí niečo dôležité stratiť, zapatrošiť, zniesť z povrchu zemského. Neviem, ako sa to deje, naozaj naozaj sa snažím vyhýbať takýmto incidentom, ale oni ma stále prenasledujú ako tínedžerky Roberta Patizóna. Zabuchla som si v izbe kľúč. Bolo ráno, ja v zombie stave som vstala z mŕtvych z postele, išla na záchod a veľmi elegantne za sebou zabuchla dvere. Ešte tak opatrne, pomaličky, aby to netreslo a nezobudilo spolubývajúcich. V poslednej stotine sekundy, kým zámka docvakla, stihlo ma osvietiť a tiež mi docvaklo. Ale už bolo neskoro. Bez kľúča dvere zvonka neotvoríte ani keby ste mali čarodejný prútik a diplom z Rockfortu. Ešte môžete skúsiť sekeru, ale potom vám Kuopas náučtuje 250-eurovú kauciu. Takže nie, to nie je riešenie. Štandardná procedúra obnáša telefonát do kancelárie, po ktorom ujo v monterkách dobehne s náhradným kľúčikom za poplatok 70€, počas pracovných hodín "len" 35. To som však ešte nevedela, iba som tušila, že to bude koštovať, pretože lokálna spoločnosť prenajímajúca byty sú úžernícki zdierači.
Bola sobota ráno. Čo by som si tak začala? Všetky moje veci zostali zabuchnuté za dverami, okrem pyžamových nohavíc a trička a... to bolo pomerne všetko. Takže som si uvarila čajík, rozhodla sa nestresovať a počkať až sa zobudia spolubývajúce. Môžem si medzičasom čítať, ach, počkať, knihu mám v izbe na stole. Alebo čo takto napísať konečne článok na blog? Aha, mobil aj laptop mám hádajte kde? No viete si predstaviť.
Človek si uvedomí hodnotu obyčajných vecí až keď ich nemá a zúfalo potrebuje. Ako napríklad spodné prádlo. Alebo aspoň ponožky. Alebo hocičo okrem fialových pyžamových gatí s tučniakmi? Víkend som prežila vo veľmi zúfalom stave a v Maryiných rifliach, ktoré v kombinácii s mojím England tričkom na spanie vyzerali ako zo 70-tych rokov. Ochotní susedia mi poskytli masážnu podložku a perinu na spanie, takže som strávila dve noci pomerne komfortne u kamarátky na podlahe.
Niekedy v tom čase bola v Kuopiu Beach Party v prístave. Vidíte tie dve slová "Kuopio" a "Beach" pohromade? Tomu sa hovorí oxymorón, aspoň myslím. Bol prostriedok septembra, 10°C a pláž vyzerala skôr ako kus arktickej tundry. V týchto končinách sú veľmi prísni a opatrní ohľadne etanolu a jeho dostupnosti a pred vstupom na každú akciu sa treba preukázať dokladom totožnosti. Trúfa si niekto tipnúť, čo sa stalo tomu môjmu? Správne, stále bol zatvorený v mojej blbej izbe. Žiadne ID, žiadne žúrky. Každému musí byť jasné, že na pláž som sa predsa len dostala. To preto, že som vyzerala tak dospelo a zrelo. Alebo v tom bol požičaný občiansky, pričom na osobu na fotke by som sa možno podobala po pár plastických operáciach. Moje nové ja bolo španielskej národnosti a čo natom, že som nevedela správne vysloviť ani svoje údajné priezvisko. Ešte pokus rýchlo sa nabifľovať dátum narodenia a so svojím nevinným kukučom a pyžamovým tričkom som išla nato, dúfajúc, že SBS-kár nejakou zvrátenou náhodou nehovorí po špenielsky.
Samozrejme som špekulovala, ako sa dostať cez zabarikádované dvere do izby. Moja izba je na druhom poschodí, zo zadnej strany budovy je však terén vyvýšený do svahu, takže s dostatočne dlhým rebríkom... No zháňajte v Kuopiu rebrík medzi študentmi. Nad dverami sa nachádza ešte jedno malé okienko so sklenenou výplňou, ktoré by sa teoreticky dalo vypáčiť, aspoň sa rozprávajú povesti o niekom, kto to dokázal. Moje sklo však je krivé ako cigánske zuby, akurát čo som urvala drevenú lištu, v ktorej je posadené. Dlhý drát, z ktorého by som si spravila šperhák, prestrčila ho popod dvere a pokúsila sa dočiahnuť kľúče na stole, sa mi tiež nepodarilo zohnať. Už-už som plánovala rozbiť malú tabuľku skla nad dverami a objednať nové sklo, čo sa vraj stále oplatí viac než platiť bytovej správe za vyslobodzovaciu akciu, keď ma chytili. Príliš som sa motala okolo a narazila na nesprávnych ľudí. Údržbárom sa nepáčilo, že sa niekto pokúša o nelegálny horolezecký kúsok a pekne povedané ma zdrbali a odomkli mi dvere náhradným kľúčom, samozrejme za poplatok. Tak sa skončila moja fuck the system rebélia. Bola som tak blízko! Moje okno bolo celú dobu odchýlené, stačilo by len jemné pošťuchnutie... A odvtedy ma ľudia poznajú ako tú babu, čo si zabuchla dvere. Nasledujúce týždne vždy, keď som sa s niekým zoznámila, prvá otázka znela: To si bola ty s tými kľúčmi?
Jedného dňa sme boli na párty v Puikkari, kde z ničoho nič vypukol požiarny poplach. Ale ozajstný, nie ako vo filmoch. Museli sme vybehnúť von do chladnej noci a čakať na hasičov. Trvalo to asi hodinu alebo koľko, dokonca zatiaľ všetci stihli vytriezvieť. Nedozvedeli sme sa, čo horelo, ale párty potom pokračovala, iba bez pary a svetelných efektov.
Rozpoviem vám, ako som si splnila ďalší sen. Snom priemerného Stredoeurópana je uzrieť aspoň raz v živote polárnu žiaru. Aspoň to tak vyzerá. Záclony mihotavého svetla vlniace sa na nočnej oblohe a meniace farby ako vianočná girlanda. Strhujúce svetelné divadlo. Tak také to nebolo. Nebola som sklamaná, ale ani uchvátená. Po svete koluje príliš veľa photoshopových obrázkov dotlačených do dokonalosti. Moja polárna žiara bola jemná, takmer nenápadná a bielej farby. Žiadne dramatické farebné prechody, len ľahká hra prízračného svetla. Predpoveď hlásila zvýšenú slnečnú aktivitu a dobrú viditeľnosť, vyviezli sme sa asi 10 km von z Kuopia do polí, kde je svetelné znečistenie minimálne a v chlade vyčkali na svoju chvíľku. A aj tak to bol úžasný zážitok.
Komentáre k článku