Škandinávsky výlet IV | Oslo
2014-11-05
Odkedy sme opustili Kuopio, bola som očarená. Helsinki...no,
Helsinki sú Helsinki. Ale Štokholm - nádhera. Amsterdám -
fantázia. A do ktorej krajiny som sa vždy chcela ísť
pozrieť, už ako malá o tom toľko bájila? Oslo, Nórsko, raj na zemi! Nuž a moje vysnívané Oslo je...škaredé. Neviem nájsť žiadny eufemizmus, pretože mesto je naozaj nepekné a nesympatické.
Prileteli sme o polnoci. Posledný vlak do centra sme tesne nestíhali a túlať sa ulicami do rána sa nám aj tak veľmi nechcelo. Očividné riešenie - dáme si na pár hodín šlofíka. Tieto kožené sedadlá vyzerajú pohodlne a zmestia sa na ne ležmo štyria ľudia s batohmi! Tak sme to tam uprostred odbavovacej haly zalomili. Až kým nás po pár hodinách neprišli zobudiť zamestnanci letiska a nevykázali nás.
Odšúrali sme sa do čakacej haly, kde už niekoľko
ospalcov podrichmávalo, vlastne všetky lavičky boli obsadené pochrapkávajúcimi ľuďmi, dokonca kresielka v
zatvorených reštauráciách. Nakoniec sme si našli
pekné miestečko na polstrovaných sedačkách v
Starbuckse, ktoré boli napodiv dosť pohodlné. Bundu cez ramená a hajáme. Perfišne som sa prespala, stokrát lepšie
ako v terigajúcom sa autobuse do Helsiniek.
Začínajú jazdiť prvé vlaky a my vstávame,
aspoň o jeden stupeň čerstvejší. Prehliadku mesta
opäť raz začíname za tmy. Videli sme také skvosty
ako vysvietený palác Stortinget - sídlo nórskeho
parlamentu, nórske národne divadlo, či katedrálu Domkirke. Je
ale príšerná kosa, takže keď sa dostávame na
hlavnú stanicu a vyfasujeme do ruky jogurty od hnutia za zdravé
raňajky, rozhodneme sa posedieť vnútri v teple.
Dievčatá majú traumu z desivých záchodov, ktoré sú podľa počutia na úrovni verejných
toaliet na Miletičke (čítaj: nebezpečenstvo ohrozenia života, bez protiradiačného obleku radšej nevstupovať), za ktoré ešte museli platiť kreditkou, lebo nemali nórske mince. No ktoré záchody už len majú na
dverách terminál na platenie kartou? Vraj tam rôzni ľudia
vykonávali rôzne činnosti, od strihania vlasov až po
drvenie tabletiek. Niekto prišiel so zaujímavou teóriu, že akosť celej krajiny sa odráža v jej záchodoch. Ak
si chcete spraviť obrázok o nejakom mieste, stačí
nadzídznuť na najbližšie verejné hajzle.
Bolo sychravo, mrazivo a mrzuto. Každý pohľad špatia žeriavy, konštrukcie a ohyzdné stavby. Ocitli sme sa na nábreží pred budovou opery, ktorá vyzerá ako
stroskotaná marťanská loď. Asi to má byť úžasný výdobytok architektúry, podobne ako opera v
Sydney, ale ja na nej nevidím nič nádherné. Asi len
nerozumiem umeniu.
Po jej šikmých plochách sa dá vyšplhať až na strechu, odkiaľ sa otvára výhľad na
široké okolie. Lenže nič také super odtiaľ zhora
nevidno, panorámu tvoria výškové budovy Barcode projectu,
ktoré nie sú veľmi príťažlivé a za nimi ďalší zhluk žeriavov.
Na kopci nad prístavom sa rozprestierajú múry pevnosti
Akershus, pekného miesta so starobylým nádychom. Pohľad
dolu na zátoku je opäť len smutný.
Výhľad zo strechy Opery.
Det kongelige slott - kráľovský palác, sídlo kráľovskej rodiny.
Nórska kráľovská rodina si očividne nežije v
takom luxuse ako švédsky monarcha.
Budova radnice je tiež škaredá, kúsok obďaleč stojí Centrum Nobelovej ceny za mier. Obedujeme v toľko
ospevanom Vapiane, ktoré je stráviteľné, ale sú to len
nudle a ani najedená nie som poriadne za tie peniaze.
Kropilo celý čas, ten drobný otravný dážď pripomínajúci skôr hmlu, tak že neprší naozaj, ale aj tak máte všetko mokré. Pomaly sme sa
teda vydali do prístavu, lebo sme už viac nemali chuť sa
terigať mestom s naloženými ruksakmi. V čakacej hale sme
povypisovali pohľadnice, podaktorí si trošku pospali a
čakali na trajekt do Kodane. Naša nálada v tom momente odrážala toto melancholické mesto s iritujúcim počasím.
Zakrátko už sa lúčime so škaredkom Oslom, ktoré nás neohúrilo, ale aj tak sme radi, že sme ho
videli. Usúdili sme, že ak chce človek spoznať krásu Nórska, mal by sa vyhnúť hlavnému mestu a vydať sa
do neprebádaných končín divokej prírody.
Ostrovy Oslofjordu
Komentáre k článku