Študentské strasti
2014-11-15
Som zlý-zlý študent. Včera som sa dozvedela, že
pred týždňom sme mali odovzdať prezentáciu
konceptov bakalárskych prác (no neznie to desivo...?) Vedela som, že naši spolužiaci doma robia nejaké prezentácie a
tak, ale veď to sa nás outgoings netýka, no nie? Je
ľahké ignorovať takéto problémiky, keď sú 2500
km vzdialené.
Moja spolubývajúca je tak mierne bifľa a radšej
prezentáciu rýchlo spravila a uploadla, zakiaľ lenivé hovädo ako ja si čítalo cestovateľské blogy. S
humorom mne vlastným som to vždy odbila vyhlásením, že
ak aj náhodou i my erazmáci tie prezentácie odovzdávať máme, niekto sa nám časom ozve, alebo nie? Dokonale
logické. Navyše sme my predsa oslobodení od podobných školských nezmyslov, či? No a potom mi z ničoho nič začali chodiť výhražné e-maily, ako že mám láskavo zrýchlene dodať prezentáciu
svojho konceptu a iné hrozivé veci. No to si dovoľ.
Kto je najopovrhnutiahodnejšia duša na tejto planéte?
Stiahla som si niekoľko prezentácií svojich spolužiakov a z
každej ukradla jeden slide, ktorý som prepísala informáciami k svojej téme. Ja viem, mala by som sa smažiť v
pekle. Som taký vykrádač duší, ľudský
dementor. A keď už si konečne s týždenným meškaním sadnem k laptopu odhodlaná tú prezentáciu zbúchať, zrazu zistím, že mám uviesť zoznam
literatúry, z ktorej som čerpala? Ehm...literatúra. Možno
som toho tak trochu ešte moc neprečítala...asi by som
nemala hovoriť nahlas, že len veľmi matne tuším, o čom tá moja bakalárska práca akože bude. Takže čo ťava ako ja urobí? Nájde si nejaké tie
vedecké články na internete, ktoré sú podľa
nadpisu aspoň vzdialene spríbuznené s titulom jej úžasného projektu a uvedie ich ako zoznam prečítanej
literatúry. Aj tak sa stavím, že sa nikto nebude obťažovať vôbec druhýkrát sa na tú moju znôšku lží pozrieť. A teraz som sa dokonca znížila k tomu, že si abstrakty článkov z vedeckých
on-line časopisov prekladám v googli prekladači. Ale keď
Holanďanky v kuchyni sa hlasno vyprávajú a ja sa absolútne neviem sústrediť. A bude horšie. Teraz už si
prekladám dokonca aj tituly článkov a stále
nechápem. Mám chuť otrieskať si hlavu o klávesnicu, ale to by
mi nepomohlo a ešte by ma aj bolela.
Zosmolila som prezentáciu.
Čo ďalšie? Naša univerzita je strašne lamerská, má o ničom párty a každý radšej
chodí na párty Eastern university. Vraj sa tam dali dostať náramky na veľkú "smažbu" do Ilony, ibaže my sme v
tom čase boli na našej menej coolovej univerzite a náramky
sme nedostali. Všetci, úplne všetci sa chystali do Ilony a
nás išlo poraziť, že nemáme tie blbé pásky. Takže čo robiť v takejto zúfalej
situácii?
No napríklad zobrať kamošku za ruku a povedať jej so železnou istotou, nech to nerieši, že ideme na párty.
Odkázala mi, že som niekedy na zabitie, ale išli sme. V
meste boli práve nejaké aktivity pre študentov, pre
študentov cudzej univerzity prirodzene, ale nejakým spôsobom sme sa
pripojili k jednej skupinke a zúčastnili sa aj tak. Každý
mal na ruke peknučký žltý svietivý náramok,
ale tým sa netreba nechať vyviesť z miery. Keď sa všetci moji noví kamaráti pýtali, či ideme na párty do Ilony, bez zaváhania som odpovedala: Jasnačka! Kamoškine námietky, že nemáme náramky, ma nijako
nemohli rozhodiť. Ja som proste v hĺbke duše vedela, že sa
to nejako vyhaluzí.
Povedala som Mary, že teraz ideme do McDonaldu, pretože som mala
pocit, že je to dobrý nápad. Ako keď Harry vypil felix
felicis a presne vedel, čo musí urobiť. V mekáči
sme stretli ďalších ľudí z nášho sídliska s žltými páskami. Všetko bude v pohode, bola
som o tom hlboko presvedčená. K vedľajšiemu stolu si
sadla skupinka fínskych študentov, slovo dalo slovo a už sme
s nimi boli skamarátení. A po chvíľke, verte či
neverte, jeden z nich siahol do vačku a vytiahol za hrsť žltučkých pások, vraj nechce niekto? Tak sme si mimochodom dve
zobrali, aby sa nepovedalo.
Čo z toho vyplýva? To presne neviem, ale funguje to.
Komentáre k článku