Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Príbeh o jednej ceste I
2015-09-03
Toto je príbeh fiktívneho charakteru. Za akúkoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami a osobami autorka nezodpovedá.
Niekedy sa niečo stane, čo zapríčiní, že sa stane niečo ďalšie a tak ďalej. Je zbytočné to rozoberať. Keby bolo keby, boli by sme všetci dávno niekde v prdeli.
Dvaja ľudia sa stretli, náhodou či inou nehodou, prehodili zopár slov, vystrelili do luftu niekoľko vysoko výbušných nápadov. Tie väčšinou zažiaria a zhasnú, zostane po nich len smrad ako po novoročnom ohňostroji a aj ten je hneď v čudu. Avšak niekedy, navzdory všetkým chýbajúcim očakávaniam, bežným naschválom a vrodenej ľudskej nemohúcnosti, sa niektoré veci prosto stanú.
Ona, hovorme jej Ona, bola zo skúsenosti pragmatická, ale pripravená na každú alternatívu. Napríklad aj, že to vyjde. On bol asi príliš zarytý idealista. Ak teraz voľakto z nejakého dôvodu očakáva romantickú story, treba zmieniť, že sa jej na tomto mieste nedočká. On bol pre ňu naozaj výnimočný človek, ale niekde inde bol niekto ešte výnimočnejší, kto ale nie je súčasťou tohoto príbehu.
Keď po vlastnom malom dobrodružstve cez pol Svetadielu konečne dorazila do hlavného mesta S, stále sa celý plán javil ako utópia. Išli sa tam stretnúť po takmer roku. Pretože obaja chceli. Ľudia si vždy vravia, že sa ešte niekedy v budúcnosti stretnú. Ale nikdy to neurobia. Čo jej dávalo istotu, že práve teraz tomu bude inak? Nič. Pravdupovediac nechápala, že sama je nakoniec tam. V Kráľovstve skladacích skriní.
Bolo to zvláštne až markantné, keď jej zasvietila na mobile správa od Neho. Správa, že aj on je tam. Ako v mrákotách bežala k obloku. Vykukájúc z okna Pontusovho domu Ho zbadala prichádzať na jeho bicykli ovešanom veľkou kopou batožiny. Možno vtedy sa to celé začalo javiť aspoň z polovice reálne.
Ich cesta bola ďaleká a neistá. Nemali čas, nemali plán, nemali ani šajn. Ona súhlasila, že sa s ním zúčastní jeho vysnívaného putovania. Chceli dobyť svet, ale čas hral proti. O niekoľko štvrťoluní ju čakala veľká skúška na odľahlom mieste, ktorú sa nateraz rozhodla vytlačiť z mysle. Bola celá rozradostená, euforická a plná elánu. Chceli sa spolu vydať na veľkú výpravu, chceli dobyť svet. Jej naivita sa ale veľmi skoro premenila na horké sústo blenu. Fakticky sa na toto dobrodružstvo tešila. A ten imbecil robil jeden prúser za druhým, permanentne ju nasieral svojím neschopáctvom a nemožným prístupom k plneniu úloh, obkecával každú chujovinu, mudroval a analyzoval, ale tábor si zakaždým musela nakoniec aj tak postaviť sama. Nastal čas zložiť si ružové okuliare a začať sa trénovať v medziľudských vzťahoch. Všetky výmeny názorov viedli do prázdna, len sa čelne zrážali ako dva barany. Ako to tak býva, žena nakoniec ustúpi pre pokoj v dome. Bola to tvrdá skúsenosť v sebaovládaní, trpezlivosti, prehĺtaní pýchy, ale snáď prospešná pre obe zainteresované strany. Prečo o tom básnik hovorí? Pretože je to naozaj iritujúce. A pravdepodobne neodvratné. Na každej veľkej výprave, nech už sa stretnú hocijaké typy hrdinov, sa tí proste dožerú. Fantasy príbehy vám zakaždým klamali, ako sa prežitými dobrodružstvami utužujú priateľstvá na život a na smrť, bratstvá a sesterstvá až na veky vekov. Tento príbeh k vám bude surovo úprimný - oni sa navzájom doje*ú.
V hodine, keď mali opustiť Pontusov dom a so slávou sa vydať na tú veľkú cestu... sa hovno udialo. A hovno sa udialo aj v nasledujúcej hodine. V tej nasledujúcej potom to už čiastočne začínalo vyzerať, že On je nebodaj aj zbalený a prichystaný. Pomaly a bez slávy sa teda konečne vydali na ďalekú cestu, ktorú ale takým tempom v tomto živote asi nedokončia.
Opíšme si nášho hrdinu. Chlapisko ako hora, vysoký, mocný. Svaly ako kamene. Naša maličká a ľahučká hrdinka trošku dúfala, že si váhu vecí, ktoré až do miesta stretnutia pre oboch terigala sama, spravodlivo rozdelia. A hádam si On aj džentlmensky naloží trošku viac. Ale náš gavalier sa obával, že sa mu pod tou ťarchou rozpadne jeho vratký a slabo pripravený dopravný prostriedok. Keep calm and do boom shakalaka.
V Kráľovstve skladacích skriní bola taká obyčaj, že verejné cesty používané bežnými dopravnými prostriedkami nie sú vhodné pre cestovateľov na bicykloch. Pre tie ste mali zvláštnu trasu, ktorá je iba dvakrát dlhšia, hrboľatejšia, krivoľakejšia a navyše pozbavená značiek. Tak putovali cestami-necestami, krajinou-nekrajinou, strácali sa a opäť nachádzali, zabárali kolesami do piesku. Čas i priestor hral proti nim a ako sme už spomínali, Ona bola kinda v časovej tiesni a kinda musela doraziť na špeciálne miesto, aby tam spravila ťažkú skúšku.
Neskôr sa ukázalo, že aj jednoduché veci môžu byť celkom závažným problémom. Napríklad ísť sa vyšťať. Normálne sa človek ide vycikať, otvorí hajzlovú miestnosť, zmizne v nej a o 2-3 minútky sa vynorí. Ale jej parťák asi zažíval nejaké kvantové skoky vnútri, pretože mu to bežne trvalo pol hodinu. Vždy. Však tak často ani mastiť nemôže. Ona nie je nejako zvlášť netrpezlivá. Ale keď ten človek je pomalý ako slimák-leňochod...
Nakoniec to nejako rozchodili, v rámci možností sa zosúladili a časom asi aj našli vzájomný konsenzus. Vďaka svojim je*nutým povahám to ale dalo hodne roboty. Kedykoľvek spolu dvaja ľudia trávia všetok všetučičký čas, je to extrémne namáhavé. Prídu chvíle, keď sa človeku znudí komunikovať. Keď čaká od druhého prinajmenšom schopnosť telepatie. Keď si svoju frustráciu potrebuje niekam odventilovať. Keď všetko je tvoja vina, tvoja vina, tvoja preveľká vina. Čo pomáha? Nič. Neriešiť to do detailu. Vyzúriť sa a nechať to plávať. Byť v pohode.
A tak to teda nejako rozbehali. Možno o to to bolo krajšie, že to neišlo jednoducho, samé od seba. Zavše sa opätovný raz rozzúrila. Zavše jej až bolo do smiechu. Zavše ho mala chuť doraziť. Ale viete čo? Zvládli to. (Aj keď to je v tomto prípade asi malý zázrak.) Spolu dokázali veľké veci. Prešli tisíce míľ. Stretli veľa múdrych, priateľských a pohostinných ľudí. Lebo aj v týchto pochybných a neistých časoch falošných hodnôt, takí ľudia sú a budú. Ako sa to celé zomlelo? Náhodou. Príležitosťou. Osudom. Nech bolo, ako chcelo, boli dvaja a šli. Tak sa písal Príbeh o jednej ceste.
Komentáre k článku