Táranie svetom II

2015-10-01

Na druhý deň, keď rozlepila oči, chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, kde to je. Potichu vyšla von na terasu, dolu pod ňou sa vinula Berounka a okolo sa vrchovateli kopce. Spokojne si pretiahla kosti a stále pociťovala kúsok tej nespútanej radosti zo včera. Áno, ľudia môžu žiť aj v chalúpke nad riekou bez dvojitej garáže a rozkladacieho gauča. Ak chceme, sme slobodní a môžeme žiť podľa seba. Bol to jeden z naj zážitkov, ktorý ju hlboko zasiahol a inšpiroval.

Aby mohli pokračovať, vrátili sa najprv do Prahy, až na konečnú metra blízko diaľnice do Drážďan. Veľmi dlho hľadali vhodný flek, všetko bola štvorprúdovka, buď motorová cesta alebo rovno diaľnica. Na rovnakom mieste narazili najprv na troch stopárov z Drážďan, ktorý sa nakoniec podeli niekam na benzínovú pumpu, neskôr na jedného osamoteného cestovateľa, ktorý si čoskoro stopol jazdu. Vyskúšali už aspoň tri rôzne miesta a nevedeli, kde inde ísť, až im konečne zastavila dodávka s dvoma mladými, ktorý zastavili preto, aby už len preboha nestopovali na tej diaľnici. Chalan, tehotné dievča a malý chlapec si to mierili do tábora na nemeckú hranicu. Jugoš vpredu so šoférom po anglicky debatili o autách, Ona s dievčaťom sa snažili zabaviť chlapca, lebo ten zrazu odkiaľsi spod sedadla vytiahol airsoftovú pištoľ (auto bolo požičané od strýka) a chcel sa s ňou hrať.

Vystúpili na benzínovej stanici a dúfali, že si ešte stopnú niečo do Berlína alebo aspoň do Drážďan. Opäť sa načakali, rozmýšľali už, kde budú kempovať, ak sa im nepodarí pohnúť sa z benzínky. Skúsila sa rozprávať s niekoľkými kamionistami, mnohí z nich boli Slováci, ale nikto ich nechcel zobrať, až im jeden šofér povedal, že dvaja nemajú šancu, lebo Nemci robia kontroly. Jugoš sa ale nechcel za žiadnych okolností rozdeliť. Zmenili taktiku a skúsili stopovať s ceduľkou vo vjazde na benzínku. Keď už celkom strácali nádej, pribehol za nimi český chlapík a povedal, že ide do Berlína a zoberie ich, parkuje s kamiónom vzadu. Okamžite im to vlialo novú nádej.

Čakala ich dlhá cesta do Berlína. Jaro bol super, stále strúhal nejaké žarty, mal kopec dobrých postrehov. Opäť sa hovorilo česko-slovensky, takže Jugoš sa nemohol zapojiť. Ešteže tak, lebo by zase zvrtol reč na autá. Jaro toho veľa zažil, obdivovala, že ho napriek všetkému humor neopúšťa. Bol trochu prasák, našťastie Jugoš nič z toho nerozumel. Zastavili na odpočívadle, aby si Jaro odbavil povinnú prestávku a všetci si trochu natiahli nohy. Pribehla k nim nejaká Nemka a veľmi zúfalo sa snažila dostať do Berlína. Nejaký kamionista ju vysadil tunák na parkovisku, aby pohľadala ďalší stop, lenže ju nikto nezobral. Široko-ďaleko nebolo žiadne mesto, len diaľnica. Bolo im jej fakt ľúto, ale nemali ju už kam napchať. Ona jej darovala aspoň ich BERLIN ceduľku, oni už ju potrebovať nebudú.

Vonku sa stmievalo, začínali byť unavení. Jugoš sa vzadu rozvalil na váľande a spal. Jarda sa začínal zverovať s čoraz osobnejšími vecami. Už boli v Berlíne na diaľnici, ale do cieľa to mali ešte niekoľko desiatok kilometrov. Berlín je obrovský. Jaro zneistel, lebo jeho navigácia nevedela nájsť adresu vykládky. Jugoš to nejako našiel na mapách vo svojom mobile. Upokojili Jara, že mu pomôžu dostať sa tam. Viezli sa ešte hodnú chvíľu, posledné kilometre už trpeli, lebo to trvalo hrozne dlho. Podľa mobilu ho však spoľahlivo odnavigovali do správnej štvrte. Cieľ už bol len niekoľko metrov vzdialený, ale nasledujúca odbočka bola uzulinká ulica, do ktorej sa taký nákladiak nemá ako vopchať. Chceli teda skúsiť o ulicu ďalej. Tá už bola širšia, vošli do bočnej uličky a chystali sa opäť zabočiť, aby sa dostali naspäť na správne miesto. Bola to nejaká obytná oblasť s radom rovnakých nízkych domkov a pre kamión tam bolo tesno. Dokončili obchádzku, cieľ mali rovno pred sebou, ibaže... ulica pred nimi bola zahasprovaná. Po bokoch stáli betónové zátarasy, cez úzky priechod sa mohlo pretlačiť auto, no ťažko kamión. Jaro sa nahneval, ako sa tam asi má dostať. Obhliadal si medzeru a vyhlásil, že sa možno zmestí. Naskočil naspäť do kabíny, Ona zostala vonku navigovať a celý obrovský kamión sa šinul centimeter po centimetri cez úzky priechod. Na oboch stranách mu zostávali doslova milimetre, jednou aj druhou stranou kabíny sa už opieral o betónové podstavce po bokoch cesty. Nebolo divu, že o chvíľu niečo škriplo a nákladiak sa zasekol. Tak tadiaľ teda neprejdú.

Nasledoval dlhý a zložitý manéver cúvania, keď sa obaja vykláňali z okna a snažili vyhýbať autám husto zaparkovaním po oboch stranách ulice. Krátka vzdialenosť, ktorú prešli od tej širokej odbočky z hlavnej cesty, teraz akoby merala nekonečné kilometre. Trvalo celú večnosť, kým zacúvali späť tých niekoľko stovák metrov. Museli to teda skúsiť z druhej strany, pre istotu najprv vystúpila a prebehla celú ulicu, či tam nečíha ďalšia prekážka. Všetko však vyzeralo byť v poriadku a oni takmer polomŕtvi dorazili do cieľa. Po tom adrenalínovom zážitku boli všetci traja na smrť unavení. Ona s Jugošom plánovali trochu sa poobzerať na okolo a nájsť nejaké tiché miesto, kde by postavili stan. Bolo však už veľmi neskoro a všade naokolo výstavba. Jaro im ponúkol, aby zostali spať vzadu v prívese. Rozložili spacáky medzi obrovskými elekromotormi a okamžite spali.

Ráno vyložili donášku, pol hodiny ešte čakali na šéfa, lebo Nemci si bez neho netrúfli niečoho sa vôbec dotknúť. Jaro povedal, že vykladá ďalšiu várku v centre a môže ich tam zobrať. Súhlasili a tak sa opäť viezli v kabíne nákladiaku, spomínali na včerajší zážitok a takto po ránu sa im to už videlo celkom vtipné. Jaro bol opäť nervózny zo stretnutia s Nemcami, preto si ju prizval, aby prekladala. Keď išli na vrátnicu vyzdvihnúť papiere a vstúpili na trávu, lebo to bolo jednoznačne kratšie, Nemke za okienkom skoro vypadli oči. Potom sa už s Jarom rozlúčili a išli si po svojom. Najprv pršalo, nakupovali, jedli, zase celý deň v prdeli. Na konci dňa si mohli odškrtnúť Brandenburskú bránu, víťazný stĺp, niekoľko ďalších pamätníkov. Berlín je veľký, rušný a všade je vidieť pripomienky vojny a neskoršieho rozdelenia. Určite by sa v meste dalo vidieť ešte veľa zaujímavého, ale oni mali teraz iný problém, kam pôjdu na noc. Nosili si síce ceduľku COUCHSURFING OFFLINE, ale veľmi sa na ňu nespoliehali. Jugošovi sa podarilo nájsť hostiteľa, ktorý odpísal MAYBE, pretože mal iných hostí, ale poslal im adresu, keby nenašli nič iné.

Ešte sa chvíľu túlali Berlínom, ale nevedeli nič iné vymyslieť. Preto sa nakoniec s nejakými autobusármi poradili o ceste a išli k Markovi. Mark ich milo privítal vo svojom malom byte, kde už sa medzičasom zišlo niekoľko rôznych ľudí. Keď dorazili, mal už Mark štyroch hostí, postupne však prichádzali ďalší, až ich bolo nakoniec desať. Bolo to neuveriteľné, že sa desať ľudí vmestilo do takého malého priestoru. Zároveň bolo suprové stretnúť toľko zaujímavých ľudí odvšadiaľ. Zanedho sa v miestnosti (byt mal len jednu miestnosť a kúpeľňu) rozprúdilo niekoľko súbežných diskusií a ona by najradšej počúvala všetky. Rôzni cestovatelia - vlastne všetci prítomní boli stopári - si vymieňali svoje skúsenosti. Čoskoro však už bolo ozaj neskoro a všetkým sa chcelo po dlhom dni spať. Stále ešte nevedeli, ako sa desiati ľudia vyspia v jednej izbe, ale ono to nejako fungovalo. Každý, každučičký centimeter podlahy bol pokrytý podložkami a dekami, ale každému sa ušiel kúsok, kde sa mohol pohodlne vyvaliť.

Ráno sa skoro všetci porozliezali do mesta, niektorí ešte vylihovali. Mark išiel von na raňajky a Ona sa k nemu pripojila. Pod panelákmi mali akýsi dvor s trávou a stromami, rozložili deky a konverzovali. Z Marka sa vykľul pozoruhodný chlapík. Prestopoval sa polkou Európy, s batohom na ramene prešiel kusisko sveta. On je to, čím by sa mal každý usilovať stať. Pokojný, úprimný, láskavý, inteligentný. Žije skromne a jednoducho, je živým príkladom toho, že šťastie nespočíva v zhromažďovaní peňazí a majetku, ale v učení sa ako žiť tak, aby sme na nich nezáviseli. Je to jeden z ľudí, ktorí vám ponúknu všetko, čo môžu dať. Má také premyslené a vykryštalizované názory o živote a o svete, ktoré človek získa dlhými a zložitými diskusiami s rozličnými typmi ľudí. Hoci boli veľmi nesúrodá a rozmanitá skupinka, Mark s každým vychádzal, dalo sa s ním hovoriť takmer úplne o všetkom. Človek asi nájde len zopár ľudí, ako je on, hoci veľmi dúfala, že takých nájde viac.

Ostatní stopári boli tiež zaujímaví, niektorí z nich sa k nim neskôr v záhrade pripojili (pri toľkých ľuďoch bolo ťažké udržať si prehľad, kde je kto a vlastne aj kto je kto). Družina mladých dánskych stopárov, čerstvých maturantov plných nákazlivého entuziazmu a elánu zo svojej prvej veľkej dobrodružnej cesty. Ukrajinci, Iránčania a Belgičan, ktorí boli všetci strašne v pohode, uvoľnení a sebavedomí, až ich musela potajomky obdivovať, pretože ona sa cítila trošku nervózne medzi toľkými ľuďmi rozprávajúcimi také zaujímavé historky.

Lebo sa im tam tak veľmi páčilo, najmä v tej stimulujúcej atmosfére v Markovom byte a lebo Berlín je krásne mesto, v ktorom je toho veľa čo objavovať, rozhodli sa zostať ďalší deň. Nie je pyšné ako iné mestá, je nasiaknuté všetkými tými často hroznými udalosťami minulosti a stále tam cítiť ich stopy. Má to tak byť, nemalo by sa zabudnúť. Mark im všetkým vysvetlil, že v autobuse stačí pri nastupovaní šoférovi ukázať lístok, hocijaký lístok, revízori do autobusov takmer nikdy nechodia, v Nemecku predsa nikto neporušuje pravidlá. Išli na City Tour, na ktorej len vzrástla ich chuť vidieť toho ešte viac a ísť aj na Red Berlin Tour, Alternative City Tour a Third Reich Tour, ale na to by potrebovali aspoň týždeň. Uspokojili sa teda s perspektívou, že sa do Berlína ešte niekedy v budúcnosti vrátia. Vrátili sa opäť do bytu, kde pribudli ďalší dvaja gaučsurferi, takže ich tentokrát spalo spolu 12. V jednej jedinej izbe, to musí byť nejaký rekord. Potom prišli ešte nejakí kamaráti Holanďanov, ale tí sa našťastie rozhodli zavesiť si na noc hojdacie sieťky dole v parku.

Ráno sa im ani trochu nechcelo, ale opäť bol čas pratať sa a pokračovať v ceste. Doteraz sa im super darilo, však? Tak tomu mal byť veľmi skoro koniec. Prečo? Dočítate sa v ďalšej časti.

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 15 plus 4 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou