Táranie svetom III
2015-10-02
Ako zvyčajne, príbeh a postavy v ňom môžu byť vymyslené a podobnosť so skutočnými osobami a
udalosťami čisto náhodná, bláblabla.
Teraz už naši dvaja hrdinovia vážne opúšťajú Berlín a vyťahujú ďalšiu ceduľku: ROSTOCK. Stopovanie z veľkých miest je fakt des, občas až mission impossible. Veľká premávka, v ktorej
sa cítite ako úbohý chrobák, ktorého môžu každú chvíľu zašliapnuť a nikto si ho
nevšíma. Nemala vôbec chuť vystávať niekde na
trojprúdovke a nechať si oproti sa rútiacimi autami vyfúkať frizúru. Obvykle na to išli tak, že si podľa mapy vytipovali miesto niekde na okraji mesta, kde je nájazd na
diaľnicu smerom, ktorý potrebovali. Môže sa stať a
aj sa stalo, že nájazd je vtesnaný medzi ostatné prvky
terénu a nie je na ňom priestor ani len otvoriť dvere od
auta. Chvíľu skúšali na pumpe na druhej strane cesty, ale
mihlo sa tade tak 5 a pol auta za hodinu, všelijakí hippiesáci, výletníci a ňemčúri s ohrnutými
nosmi. Veľmi nádejne to nevyzeralo. Zabili kopec času a veľmi si želali konečne vypadnúť.
Premiestnili sa do najlogickejšieho miesta križovatky, odkiaľ autá mohli odbáčať na diaľnicu.
Zafungovalo. Po nejakom čase zastavila milá manželská dvojica. Na
ich jemné pobádanie sa rozhovorili o svojich mladých rokoch
vo východnom Berlíne, keď mesto rozdeľoval múr.
Zaujímavé je, že väčšina ľudí, ktorí žili v totalitnom režime, povie, že život bol
normálny. Ako keby sa toho pre nich v podstate toľko nezmenilo.
Pán a pani si ešte nadišli, aby ich zaviezli až do prístavu. Z Rostocku sa chceli preplaviť do Dánska. Pri
prevoze sa údajne platí jednotná cena za vozidlo, nie za pasažierov na hlavu, tak majú šancu previezť sa na druhú stranu zadarmo, ako im navrhol pán. To by bola sila, keby sa
im podarilo stopnúť trajekt! A keď nie, ešte stále
môžu zaplatiť za lístok a nastúpiť na loď peši. Trochu ich štvalo a znervózňovalo, že
sa po prístave motajú poliši. Postavili sa tak, aby mali výhľad na policajný voz zakrytý a snáď teda
aj naopak, ale ďalšie autá chlpatých stále prechádzali okolo. Opäť sa im veľmi nedarilo, prvý
trajekt odišiel a prílev áut rýchlo ustal. Po jednom sa
začali trúsiť ďalšie na nasledujúci a
čuduj sa svete, akýsi holandský pár im fakt zastavil.
Úplne ožili, celí naradovaní si nahádzali tašky do
kufra a usmievajúc sa od ucha k uchu sa hodili na sedadlá. Auto prešlo zvyšných asi 200 metrov k odbavovacím terminálom... A ich jazda skončila presne tak rýchlo, ako
začala. Autá, ktoré nemali rezerváciu, už na loď nepúšťali, bolo plné. Ani na trajekt o hodinu, ani o 2
hodiny a vlastne na žiadny iný v ten deň. A zajtra tiež
nie. Holanďania sa rozhodli, že pohľadajú hotel v
Rostocku a pôjdu o 2 dni a oni dvaja sa skľúčene
odšuchtali späť k miestu, kde začal ich posledný, rekordne krátky stop. Zase sú tam, kde aj boli.
Skúšali to ešte asi hodinu, ale večer sa rýchlo
blížil. Jedno auto zastalo a šofér im povedal, že
tu zbytočne stoja, pretože miesta v aute treba popredu
zarezervovať. Nik ich nemôže vziať. Zneisteli, či tam naozaj
poldňa nestoja zbytočne ako pár volov. Dohovorili sa, že Ona sa radšej pôjde nenápadne opýtať na
predajňu, ako to s tými rezerváciami vlastne je. Vysvitlo, že taxa sa naozaj platí iba za vozidlo, ale pri rezervácii
treba presne uviesť počet a mená cestujúcich. Pochopili, že stopom sa teda na trajekt nedostanú. Najhoršie na tom
bolo, že si teraz museli ísť kúpiť lístky k
tomu istému ujkovi, ktorý už predtým podozrievavo zazeral,
keď sa prišla vyzvedať. Snažila sa to zahovoriť
svojou zlou nemčinou, ale veď čo. V takýchto chvíľach sa vždy upokojovala, že toho človeka už
nikdy v živote neuvidí.
Boli už unavení a bolo neskoro, preto sa rozhodli vyspať a
na trajekt ísť až ráno. Cesta vedúca do
prístavu bola diaľnica a ďaleko šlapať sa im aj tak
nechcelo, preto prešli iba na akýsi kus trávy so stromami kúsok
obďaleč od hlavných budov a cesty. Postavili stan a uložili sa spať. Tak teda nie len, že stopovali v
prístave, oni v ňom aj stanovali.
Ďalší deň, kým sa stihli zbaliť (on),
trajekt bol preč. Nasledujúci mal ísť o 2 hodiny, ako inak. V
ďalšej fáze, stopovaní na trajekte, veľmi potupne
zlyhali. Skrúcalo jej vnútornosti, keď si pomyslela, že by sa mala niekomu z tých veselo sa baviacich a nič nedbajúcich ľudí prihovoriť a prosiť o jazdu. Ako to
preboha má spraviť? Nemôže len tak chodiť od človeka k človeku, či ich náhodou nezoberú k sebe do
auta. Len chodila okolo a poškuľovala po pasažieroch, stále sa k tomu nevedela odhodlať. Jej úmysel nakoniec
prekazili dvaja starí motorkári, ktorí sa s nimi začali
rozprávať a rozhovor sa natiahol na celú plavbu (stále odsúvali hľadanie stopu). Mali za sebou už veľký
kusisko cesty, na motorkách prešli tak polku Európy a so
smiechom potvrdili, ako sa v Československu a Juhoslávii kvalitne odrbáva.
Ani nevedeli ako, doplávali do prístavu a šoférov
zvolávali ku svojim autám. Až teraz sa spamätali a ponáhľali k hlavnému schodišťu, ktorým
ľudia prúdili dole ku garážam. Snažili sa viditeľne
postaviť so svojou ceduľkou Kodane na vrchu schodiska, ale nastala
tam taká tlačenica, že si ich nikto nemohol všimnúť. Dav ich stiahol so sebou dolu schodmi, odkiaľ sa na obidve
strany otvárali východy do garáže. Postavili sa teda
so svojou ceduľkou k nim a dúfali, že niekto zo šoférov prechádzajúcich okolo ich priberie.
Väčšina okoloidúcich sa ospravedlňovala, že sú autobusom.
Vyzeralo to, že sa asi dobre okašľali a postavili na to
najdebilnejšie miesto na lodi, kde parkujú samé autobusy.
Ľudia sa míňali, o chvíľu naskočili motory áut,
otvorila sa brána a boli v riti. Sklamane vystúpili do akejsi
opustenej čakacej haly, kde nebolo zhola nikoho. Vyšli von a našli sa v prístave, ktorý tvorila tá jedna budova za ich
chrbtami a široko ďaleko nič, len cesta. Tak toto sa
podarilo. Nebolo ani koho sa spýtať, ako sa dostanú do mesta.
Odkráčali pustým prístaviskom k odbavovacím
terminálom. Otvorené bolo jedno okienko. Pán im vysvetlil, kde
je dedina a oni odovzdane kráčali širokou
ľudoprázdnou cestou, kde to vyzeralo skoro ako niekde v arizonskej púšti.
Mali hodinu, kým príde ďalší trajekt.
Nakúpili si zopár starostlivo vybraných potravín, to ich zamestnalo
na dostatočne dlho, pretože ešte museli prekonať šok z tých cien. Za tých niekoľko týždňov
strávených na severe minule sa už naučili, ako a kde
nakupovať, ktoré reťazce, ktoré značky. S rozpočtom okresaným na minimum samozrejme nič iné ako
supermarkety nepripadá do úvahy. Ale aj v Nórsku sa im podarilo nájsť produkty, ktoré boli lacnejšie ako na Slovensku.
Jedli síce deň čo deň kukuricu z konzervy namiesto
chleba, ale hladní rozhodne neboli. V tomto ohľade bolo Dánsko
najdrahšie zo všetkých navštívených krajín. V priemere to síce nie je najdrahšia krajina, ale
najlacnejší tovar, ktorý jediný ich zaujímal, bol najdrahší spomedzi všetkých škandinávskych štátov.
Najedli sa a prešli dedinou, aby našli miesto na stopovanie.
Netrvalo to dlho, Gedser je len taká osádka okolo prístavu. Nič tu nebolo, už tu zabili dosť času a bola veľká chyba, že nenašli stopa ešte na lodi. Konečne
videli prichádzať trajekt, z ktorého sa vyvalili prúdy áut a Ona zaujala stopovaciu pózu, rada, že sa odtiaľto konečne dostanú. Mali peknú veľkú ceduľku, stáli na perfektnom mieste, autá nahusto prúdili,
ani na chvíľu nezapochybovala o tom, že niekto zastaví.
Ale ďalší veľký fail na seba nenechal čakať, autá sa minuli a oni zostali stáť na prázdnej
ceste v rovnakej situácii ako predtým. Takže o ďalšiu hoďku. Nevedela, či sa má smiať alebo plakať.
Prechádzalo zopár ďalších áut, len tak zo
zotrvačnosti držala ceduľu ešte vystrčenú, keď tu zrazu pri nich zostalo stáť auto. Odviezol ich mladý chlapec, brigádnik na trajekte, ktorý odchádzal ako
úplne posledný a vedel sa vcítiť do ich situácie,
že by tu stvrdli do príchodu ďalšej lode. Vyhodil ich
kúsok pred nájazdom na diaľnicu do Kodane. Než si
stihli pozbierať svoje veci a zamávať odchádzajúcemu
autu, už pri nich stálo ďalšie, vykláňal sa
chlapík a pýtal sa, či náhodou nepotrebujú hodiť do Kodane. Tak to si dovoľ! Stopovací čas nula minút. Petum zo Srí Lanky bol fajn chalan, tiež toho mal hodne za
sebou. Človek tých ľudí musí obdivovať, ako
vedia ďalej žiť svoj život bez toho, aby zatrpkli a
premenili sa na chronických cynikov. Priznali sa mu, že asi budú stanovať v Kodani, lebo nenašli žiadny hosting. Dáko jej začalo byť jedno, či si ľudia myslia, že nie sú tak úplne normálni. Petum im dokonca poradil
nejaký veľký park, kde nechodí až toľko
policajtov, ale tími cajtmi im celkom nahnal hrôzu. V Kodani sa rozlúčili a oni sa vybrali skúmať večerné
mesto.
V centre to žilo veľkomestským nočným
životom, vysvietené bary, kaviarne, reštiky, kluby každého
kalibru všade okolo. Ľudia sa bavili tým bezstarostným
spôsobom podfarbeným alkoholovými oparmi a ona si pripadala
ako nejaký narušiteľ z inej dimenzie. Zrazu po takom niečom ani trochu netúžila a ani sa jej to nezdalo zábavné. Namiesto toho sa s Jugošom prechádzali ulicami,
zanechali za sebou hlavné bulváre a zamierili niekam, kde bolo tichšie. Konečne sa spolu pekne rozprávali a na niečom sa aj
zhodli. Že je to všetko umelé. Všetci tí mladí okolo, ktorí vyzerajú, že sa super zabávajú,
ale či sú naozaj takí šťastní a spokojní? A ako teraz všetci chalani vyzerajú ako hipsteri alebo
gayovia a všetky baby ako fľandre. Nevšímavosť,
pohodlnosť, ľahký zisk, o to kráča.
Namiesto partyovania strávili večer diskutovaním a
sondovaním po okolí a vôbec im to nevadilo. Ako však majú nájsť miesto na stanovanie v tomto ruchu a davoch ľudí? Nikde ani náznak nejakej zelene, kde by bolo aspoň viac
stromov pokope. Mierili k zeleným škvrnám na mape, ale to
boli miniatúrne parky ohradené dvojmetrovým plotom a zavreté na zámok. Už bolo naozaj neskoro a boleli ich nohy. Práve rozmýšľali, či sa im podarí dostať sa do parku vedľa nich, ktorý bol trochu väčší a videli v ňom aj stromy. Z tmy však zrazu začali
prebleskovať svetlá bateriek a videl uniformy so psami prehľadávať stromy za plotom. Radšej teda pokračovali
rovno ďalej. Neskôr uvideli, že v parku sú nejaké
budovy a pri nich stojí ozbrojená stráž. To im už
naozaj ubralo guráže.
Práve chceli priznať, že sú v loji, keď si niečo všimli. Na druhej strane cesty niekto prehadzuje cez plot
bicykel a preskakuje za ním. Za plotom sa černel veľký
nepravidelný park. Chlapec šibol pohľadom po oboch koncoch prázdnej ulice a hop ho tam aj s kolom. Scéna bola taká
absurdná, že nemohli inak a prebehli cez cestu opýtať sa, čo to tam pre živého boha robia. Na druhej strane plota už stálo chichotajúce sa dievča. "Ale prečo tam
vlečiete aj bicykel?!" "Lebo je to sranda," zaškeril sa chlapec.
Rozpovedali im o svojej dileme, ako by si chceli niekde postaviť stan a
v kľude sa vyspať. "Kľudne," reagovali tí dvaja. "Tu
ste v Dánsku!" Práveže o Dánsku počuli, že všade chodia hliadkovať strážcovia zákona a za každý priestupok sa rozdávajú pokuty. "Ale vy ste
turisti! Môžete povedať: a to nie je u vás dovolené, v
noci preliezať zamknuté brány?" Tí dvaja boli takí zábavní, že do parku preskočila už len kvôli nim. Podľa chlapca a dievčaťa, život v Dánsku je hrozne nudný. Jediná sranda je porušovať
pravidlá a musia to robiť teraz, kým sú mladí, aby
sa mohli vyhovoriť. Radšej prehadzujú bicykel cez plot, akoby
išli na diskotéku. Ona im ešte povedala o tom, ako
policajné psy prehľadávali susedný park a dievča bez
obalu priznalo, že sa pred chvíľou omylom pokúsili vlámať tam. Potom si však uvedomili, že sú tam uložené kráľovské klenoty, ktoré stráži garda. "Bavte sa, užívajte si! A nezabudnite: toto je Dánsko!" rozlúčili sa s nimi tí dvaja dobrodruhovia.
S Jugošom osameli v tichom tmavom parku. V tme prechádzali
cestičkami cez záhony kvetín, pod nimi sa leskla hladina nejakého jazierka a oni zamierili na kopec, kde to vyzeralo divšie a
rástli zhluky stromov. Boli na smrť unavení, našli
miesto, ktoré sa im zdalo dostatočne ďaleko od chodníčkov pomedzi porast a s baterkami postavili stan. Nebolo jej úplne
všetko jedno, čo povedia policajtom, ak ich tam ráno nájdu? Že ich na to nahovorili dvaja šialení Dáni?
Alebo sa priznajú, že nevedeli, kam inam ísť?
Nenašiel ich nikto. Tak ako predtým v Štokholme, nikto
neprišiel a nikto ich nevyrušil. Premýšľala, či
by na tom vôbec niekomu záležalo. V meste ako toto, kde sa
každý stará o seba a nepletie do vecí druhých. Uvažovala, čo by sa asi stalo, keby si postavila stan uprostred
Sadu Janka Kráľa. Pravdepodobne by to malo odozvu, aspoň negatívnu. Pobalili sa a všimli si, že každý kríček a strom okolo má menovku... Práve stanovali v
botanickej záhrade pod betula platyphylla s pôvodom od rieky Tao. Pevne
dúfala, že horšie už to nebude.
Komentáre k článku