Táranie svetom XII
2015-12-19
Okej, ukončime to už.
Tí dvaja sa nachádzali v Hamburgu u Ukrajinky, Rusa, Iránčana, Venezuelčana a asi ešte zopár ďalších ľudí, bolo ťažké udržiavať si
prehľad. Bolo tam tak dobre, že by sa tam opäť najradšej zabývali, ale to sa pri povahe ich výletu samozrejme
nedá. Večer sa vybrali do mesta a skončili na vysvietenej
Reeperbahn. Jugoš sa jej opäť stratil, no veď aj tak dobre.
Mala chuť len tak sa niekam zatúlať, splynúť s
davom. Pod jedným stromom stál nejaký zarastený chlapík, na vetvi stromu mu visel malý ruksak. Vyzeral ako jeden z
nočných obyvateľov ulíc. Rozmýšľala, že sa ho opýta, či nevidel veľkého chlapa na
bicykli, ale potom sa rozhodla, že ešte nemá chuť
nájsť toho drba. Štefan na ňu niečo zakričal. Išla bližšie k stromu a on niečo mekotal zlou
nemčinou. Stále rozprával, ale nechcel zodpovedať žiadnu otázku. Povedala mu, že je preňho predsa cudzia, už
nikdy sa neuvidia, takže je preňho bezpečné povedať
jej o sebe nejaké informácie. Nakoniec sa nechal ukecať a
prezradil, že je zo Slovenska. Nechápavo sa zasmiala. Tak to v celom
Hamburgu zo všetkých ľudí stretne slovenského bezďáka?
Priznala sa teda, že je Slovenka, nech dajú stranou jeho
nezrozumiteľnú nemčinu. Potom prišla na rad jeho rovnako
nezrozumiteľná slovenčina. Počas všetkých tých rokov dobrovoľne na ulici mal kopec času hútať o
mystériách života a celého všehomíru. Keď však hovoril, plietol piate cez desiate, že by mu ani
vlastná mater nerozumela. Tak teda viedli podivnú konverzáciu
asi hodinu. Strašne sa chcela dozvedieť, prečo sa rozhodol
zostať na ulici. Ale on sa opäť nechcel deliť o svoje súkromie a odpovedal rečami o Bohu. Bol to magor, ale aj tak bola
podivne fascinovaná, ako k takýmto stretnutiam prvého druhu
dochádza. A krajan zostáva krajanom, aj keď mu haraší.
Potom sa konečne objavil Jugoš, čumel ako vyjavené teľa, ale mohla ho zvysoka okašľať, nechcelo sa jej nič vysvetľovať. Bola polnoc, chcela ísť domov spať. No ibaže to prišla ešte Ruska Elena a párty
trvala opäť do skorého rána. Tým pádom sa ďalšie predpoludnie opäť veľmi scvrklo a kým sa
im podarilo s Jugošovým tempom vypadnúť, bol už
skôr večer než deň. Prešmejdili 1-eurový
obchod, akých je tam ako húb po daždi a dokúpili takmer všetky chýbajúce artikle. Konečne sa jej podarilo kúpiť blbú malú lyžičku, jesť nožom
už ju štvalo a Jugoš bol na svoju lyžicu nenormálne úzkostlivý, hlavne že mu plesnivela plastová fľaša, čo bol lakomý kúpiť si novú. Lyžička patrila k nejakému detskému setu s vyrytým
sloníkom a poriadne si užila jesť s ňou 1 kg-ový
grécky jogurt z Lidlu. Urobila objav, že 10% tuku spraví hovädský rozdiel. Tak jemne krémový, vláčny...
Okej, ale dosť o tom.
A zase jedli, boli v obchode, čistili retiazky a bol večer. Tuto
na juhu sa nejako rýchlo stmievalo. Ledva postavili stan a rozpršalo sa. A pršalo a pršalo, až sa ráno zobudili do
mokrého a špinavého stanu, okolo a pod ktorým sa stihla
vytvoriť veľká kaluž, presiaknuť podlahou a všetko zmáčať. Tak zostali uväznení v mokrom
zasvinenom stane, chčať neprestávalo, nádej na
osušenie vecí v nedohľadne, cieľ v prdeli ďaleko a inak tak
vo všeobecnosti všetko tiež na chuja.
Konečne sa prinútili vyliezť zo stanu, v istom bode potreba
ísť na záchod preváži, a zabaliť si svoje špinavé saky-paky. Vôbec, ale vôbec sa im do toho
nechcelo. Všetko bolo premočené a svinsky zaprasené, topánky celé blatové aj zvnútra, nevraviac o tom, že v nich stála voda. Jej zbrusu nové nepremokavé topánky, do ktorých napršalo
zhora. Nepremokavá
plachta na stan takisto mokrá durchom durch z obidvoch strán, že by ju mohol žmýkať, stan o trochu menej, zato o to špinavší. Nemalo však zmysel ďalej odkladať neodkladné. Obuli sa do zmáčaných tenisiek a
pripravili nato, že sa poriadne zasvinia.
A pršať neprestávalo, prepršalo celý deň.
Celkom ich to sralo. Stan bol v stave polosuchom a plachta mokrá.
Potrebovali sa zašiť niekde do sucha. V drevené chajdy ako v Nórsku tam nedúfali, nakoniec zostali v akejsi
opavučinovanej opustene vyhliadajúcej autobusovej zastávke pri vojenských
kasárňach. K takému niečomu sa nikdy neplánovala
znížiť, ale zastávka bola priestranná a kompletne
chránená, keď ju vyzametala aj celkom útulná, tak
chrchľať už nato, keď prší jak bláznivé. Nakoniec sa tam okrem dvoch armádnych džípov neukázalo nič, autobus už vôbec. Rozkempovali sa, pojedli,
čo sa dalo a v kľude a suchu sa vyspali.
Dažde ustali, ale stále neboli v Hannovri. S Jugošom sa
proste nedalo, ráno mu trvá 2 hodiny, kým sa zbalí a naje.
Potom trvá hodinu, kým si operie veci a retiazku. Ďalšiu hodinu, kým nakúpi a zase sa nažerie. A nič s ním nepohne. Mala sa naňho vykašľať hneď na
začiatku. Dožieralo ju, že bez mobilu, mapy a so spoločným stanom je naňho naviazaná. Prisahala si, že ak
ešte niekedy v živote pocestuje s cudzím človekom,
berie si vlastnú kompletnú výbavu, aj keby mala voziť 20
kilo. Došla tiež o tachometer, ktorý nefungoval už asi
2000 km, ale aspoň jej ukazoval 1,5 hodiny posunutý čas, keď už nič iné. Celý deň zháňali
nejakú debilnú vodičku na jeho kontaktné
šošovky, lebo bol lakomý zaplatiť za ňu 5 euro, pretože v
Srbsku si ju kupuje za menej. Tým samozrejme museli zabiť celý
deň, lebo bez šošoviek by si musel nasadiť bríle a
to by asi neprežil. Diskusie by nikam neviedli, toľko už
vedela.
Na ďalší deň sa konečne zas trochu
rozbicyklovali, bez dažďa to išlo jedna radosť. Pri západe slnka
sa už tradične začali obzerať po nejakom cintoríne, kde by sa úchylne po tme trochu umyli a doplnili si vodu do fľašiek a potom aj po sympatickom mieste na spanie. Na cykloceste
ich predbehlo nejaké dievča na bicykli, zrazu sa obzrelo,
spomalilo a prihovorilo sa po nemecky. Vypytovala sa na ich cestu a hneď ich
aj pozvala k nim domov, ak by potrebovali miesto na spanie. Just like
that. Z Lydie sa vykľula ostrieľaná bikerka a couchsurferka a o
chvíľu sa ocitli v spoločnosti celej tlupy kamarátov.
Tí spolu kúpili starý penzión na zastrčenom
vidieku, kde sa snažia vybudovať niečo svojpomocnú komunitu
podobne zmýšľajúcich ľudí, ktorá by
disponovala vlastnými zdrojmi. Všetci pracujú na polovičný úväzok a väčšinu svojho času venujú zveľaďovaniu domu, pestovaniu a vyrábaniu vlastných prostriedkov. Chcú sa pustiť aj do ďalších projektov, ako všelijaké alternatívne energie, aj
dosť šialené veci, ktoré ak budú fungovať, budú naozaj terno. Napríklad sú napojení na
chlapíka, ktorý podáva patent na akési novodobé a v princípe veľmi jednoduché perpetuum mobile. Všetko tam bolo úžasné. Bude tam treba ešte kopec práce, ale keď sa im to podarí, bude to raj na zemi.
Večer mala byť na dedine nejaká vidiecka veselica a tak išli kaliť. Kapela hrala nemecké šlágre, ochutnali
asi zo desať druhov neznámeho nemeckého alkoholu, ktorý im stále niekto núkal, rozšupli sa na parkete tak, ako
sa to dá len v bezmennej nemeckej osade, kam sa s veľkou
pravdepodobnosťou už nikdy nevrátite. A s Lýdiou to
zaklincovali tým, že tancovali na vratkom stole, pretože ona sa
priznala, že to nikdy nerobila a teraz už sa nato cíti pristará. Lýdia vyhlásila, že je ešte staršia ako ona,
tiež to ešte nikdy nerobila a teraz je ten najlepší čas vyskúšať si to.
Boli 4 dni cesty od Frankfurtu, odkiaľ sa jej u DB podarilo
vykombinovať najvýhodnejší možný lístok na vlak
do Břeclavi. Pomaly sa toto šialenstvo malo skončiť.
Doma ju čakal niekto, kto si nezaslúžil tak dlho čakať. Už sa tešila, kedy bude mať od Jugoša konečne svätý pokoj. Ten veľmi prezieravo naplánoval, že o takomto čase budú aj s bicyklami vo Viedni. Nepočúval, keď mu z fleku povedala, že to nie je reálne.
Teraz si zase hlboko zarazil do tej svojej palice, že bude sám
pokračovať do Zürichu. Začal od nej drankať súčasti výbavy, ktoré bude potrebovať. Výbavu,
ktorú pracne skladala niekoľko rokov. Poslala ho do kelu, nech sa
pre zmenu stará sám. To už tu ona nebude, nie je to jej
starosť. Nič iné si nezaslúžil, ale aby nebola sviňa, podarovala mu stan. Nech si ho užije. Zaprisahávala ho,
aby nezdržoval, lebo ak kvôli nemu zmešká vlak z
Frankfurtu, tak ho zabije. Po kalbe bol Jugoš ešte neschopnejší, nechápala, že sa také niečo ešte dá. Prešli tak tretinu plánovanej vzdialenosti. Už videla,
ako poslednú noc prešlape na plný plyn, aby sa tam dostala
včas. Nenávidela toho chlapa, naozaj ho nenávidela.
Asi vyššie mocnosti už viac nedokázali prihliadať a zľutovali sa nad ňou. Boli vo Frankenbergu, ten idiot si
zase vybral alternatívnu cestu, lebo veď on jediný mal mapu a
tak si z ľubovôle menil smer, aby sa ľahšie stratili
odseba. A nie, nemohli bicyklovať spolu. To by neušetrili 10 minút, pretože on bol rýchlejší z kopca a ona do
kopca, takže by na seba museli čakať. Tomu sa hovorí time
management, oje*ať 3 hodiny na hajzli na benzínke a potom ušetriť 10 minút. No, boli vo Frankenbergu, každý
niekde inde. Došla jej voda a pomaly sa mali chystať na noc. Podišla k nejakému pánovi na dvore jedného domku a
poprosila o trochu vody do fľaše. K. sa tradične vyzvedal na ich
plány na noc a navrhol, aby stanovali u nich na záhrade. Ukázal jej zástrčku, záchod, umývadlo a šopu na
kolá. Keď sa jej konečne podarilo zohnať Jugoša,
pozval ich K. na terasu, kde s rodinou trávili pri pivku letné večery. Celá rodina bola hrozne srdečná a po dlhej dobe
to bol úžasný pohodový večer. Škodoradostne
si vychutnala aj to, že Jugoš nevedel ceknúť po nemecky
a tak len sedel ako pena a neotravoval nikoho svojimi
konšpiráciami. Potom sa ešte ukázalo, že G. ide pozajtra s
dodávkou do Frankfurtu a môže ich hodiť. Už perfektnejšie
sa to zbehnúť nemohlo. Boli v sklze a takto by sa tam dostali
presne večer pred raňajším vlakom. Tak trochu nechápala svojmu šťastiu, ako jedna udalosť viedla k druhej,
aby sa nakoniec vyhaluzili tým správnym spôsobom. Ale to
netreba riešiť do detailu. Tu to skrátim, pretože nič také zaujímavé už sa nestalo. Mali ešte jedného hostiteľa vo Frankfurte, ale inak sa už len nehorázne tešila domov. Odľahlo jej, že všetko dobre
dopadlo, že sedí vo vlaku a ten sa hneď aj pomaly rozbieha. Večer bude doma. Tá predstava sa zdala takmer iracionálna. Po
toľkom čase...
Bol to jeden dlhýýý a kooomplikovaný výlet, po
ktorom sa jej teda aj riadne uľavilo. Musela skonštatovať, že potrebuje čas na zotavenie a spracovanie všetkých
zážitkov. S odstupom času sa jej to všetko zdá ako
niečo, čo sa jej prisnilo a trochu nechápe, že sa toho
zúčastnila. Ale čo, opäť je hádam o
čosi múdrejšia. Veď takých Jugošov ešte v živote bude. Rozhodne nie je čo ľutovať, len sa zasmiať všetkým tým veselým a smiešnym
príhodám a mávnuť rukou nad tými ostatnými. Láv
and pís,
M.
Komentáre k článku