Majo

2016-05-31

Viem, že vám to opäť strašne rýchlo ubehlo, ale je americkými vedcami dokázané, že čas normálne plynie a po apríli prišiel úplne normálne máj. Pre väčšinu z vás sa iste veľa nezmenilo, len kysnúť v otrokárni vás deprimuje o čosi viac, keď je teraz vonku tak pekne. Správne, seba z toho vynechám, aby som vám chrstla do ksichtu, že ja som mala fajront. Ale veď nebojte, ja zas budem robiť na vás, až sa v auguste pôjdete grilovať do Chorvátska. No ale fajn, ja si zase idem zhrnúť zážitky uplynulého mesiaca a vy sa môžete poučiť, inšpirovať, alebo len zabiť čítaním 5 minút svojho života, ktoré vám už nikto naspäť nevráti.

Ukázalo sa, že ľudia sa stále svadbujú a že sa začínajú svadbovať moji kamaráti. A vôbec mi to nepríde divné ani prehnané, ako keď sa bývalej spolužiačke zo základnej narodilo prvé decko, ešte sme nemali ani odmaturované a ja osobne som si ani len nevedela predstaviť, čo sa s takým živým deckom vôbec robí. Keď sa v tom hlbšie povŕtam, zistím, že odvtedy prešlo pár rôčkov a ľudia okolo mňa majú celý ten čas stále rovnakých frajerov a frajerky a nesobášia sa asi len preto, že sa im nechce a nemusia. Čiže...asi mám starých kamošov?

Ja, Indo-Viedenčanka a Ruska, na Erasme sme boli super trojka. Bývali sme na jednom poschodí a dvere medzi našimi bytmi nechávali v jednom kuse otvorené. Tie štyri mesiace sú dávno v čudu, ale niečo ostalo. Stále nás budú spájať všetky tie megáčske zážitky, nech už sme, kde sme. A keďže dnešná doba nám umožňuje pokračovať kamarátstva na akúkoľvek vzdialenosť prekonateľnú optickým káblom, dozvedáme sa hneď niekoľko vecí. Za jedno sú vzťahy na diaľku tak trochu naprd a väčšinou z nich nič nemáte. Aj keď by ste v normálnom živote pravdepodobne boli nerozluční kamoši, takto ich môžete udržiavať nanajvýš tak na zdvorilostno-informatívnej rovine typu: tak čo nové? Najprv raz za týždeň, neskôr za mesiac. To v niekoľkých výnimočných prípadoch stále stojí zato, ale furt je na bačkoru, že s človekom, čo si s ním super rozumiete, nemôžete tráviť čas. A za druhé opätovné stretnutia, ktoré sú inak super, ukážu aj nakoľko ste sa za tú dobu stihli od seba vzdialiť. Zrazu sa zídete s človekom, ktorý je vám veľmi blízky, ale zároveň takmer úplne cudzí. Ale čo sa dá robiť, všetko treba brať, ako to je. A to nie je kleptomanské porekadlo.

Roadtrip po Rakúsku organizovali Rakúšania, takže to bol dosť nezáživný, zato nákladnejší spôsob cestovania, s tým že po dni plnom ničnerobenia a chodenia po suvenír-shopoch boli unavení a večeri sme presedeli na hoteli kukaním Eurovízie. Vo všetkých mestách sme už boli predtým s M.-om a v oveľa lepšom štýle, ale veľmi moc som sa tešila na Großglocknera. Nakoniec sa však ukázalo, že nejdeme na Glockiho, ale nejakú inú 100km vzdialenú bezmennú horu a vlastne tam ani nejdeme, ale sa tam odvezieme autom a v skutočnosti to nebude túra na vrchol, ale okolo neho. Close enough, aj keď teda pôvodne som chcela napísať ojeb.

Tak som rozmýšľala a napadlo mi, že v 2000 výškových metroch bude teplota tak možno na nule a pravdepodobne prekročíme hranicu snehu. To sa Viedeňákom zdalo velice smiešne. Šak je máj, oni si na internete prečítali predpoveď a má byť slnečno. Tak sme pod vedením Mary v látkových sandáloch, vraj "vhodných na dlhšie prechádzky", začali 5-hodinovú turistiku okolo prvých zatiaľ neškodne sa tváriacich kôpok snehu. Nebudem naťahovať, nakoniec sme to celkom slušne zvládli za 7 hodín, hoci nikto nevie, či po zamýšľanej trase, lebo po asi 3 hodinách sme v snehu stratili značky. Snehu pozvoľna pribúdalo, až tvoril panensky neporušenú súvislú vrstvu rozprestierajúcu sa na všetky strany, nepoznačenú jedinou šľapajou drbnutého turistu, okrem tej za vlastným chrbtom.

Nestratili sme len chodník, ale podaktorí v po kolená hlbokom snehu aj debilnú handrovú kristusku. Gratulujem kolegyni, že zvyšné tak tri hodiny k autu prešla len v ponožkách napchatých igelitovými sáčkami a okrem pofňukávania a toho, že posledné 2 km ju bolo treba viesť za ruku, to niesla dosť dobre.

Tak poriadne sme navštívili len Salzburg a aj to práve pršalo. Neviem, odkade došiel nápad zahrnúť do programu Mozartov rodný dom, ale bolo to asi najhlúpejšie investovaných 10 eur v mojom živote. Kukať sa na priestory, kde čistou náhodou niečia matka odrodila svoje decko a keby nezabudla pokŕmiť, tak to kľudne mohlo byť aj v maštali o 20 metrov ďalej, sa mi zdá asi tak logické ako opečiatkovať úplne normálny čaj/pero/golfovú loptičku Mozartovou hlavou a predávať ich za päťnásobok. Návšteva sa určite oplatí pravým fanúšikom, ktorí majú izbu oblepenú podpísanými Wolfgangovými plagátmi a túžia prejsť sa po rovnakej dlážke, po ktorej ich idol chodil od klavíra na hajzel (ak ju teda odvtedy nevymenili), prípadne si chcú aspoň nakúpiť v Spari, ktorý je strategicky umiestnený v rovnakej budove.

Potom sa ešte išlo do pevnosti, kde je ďalšie nejaké múzeum s vecami, aké normálne bývajú v múzeu. Asi teraz zniem, ako by ma to vôbec nezaujímalo a pravda je, že ma to naozaj vôbec nezaujíma. Pivovar bol tiež skôr sklamaním, pretože nám tam okrem 3D projektora neukázali nič, iba papundeklové makety a oznámili nám, že pivo aj tak vyrábajú inde. Frfľajúc sme išli do múzejnej putiky a na vylepšenie nálady zamenili všetkých dokopy 12 kupónov za ochutnávkové trojdecáky. Ibaže ešte aj pivá mali hnusné, chutilo mi len gandžové konopné a bazové.

V Linzi sme nevideli vôbec nič okrem reštaurácie, kamoškinho bytu a ďalšej reštaurácie a v Grazi nie je poriadne čo vidieť. A v tej reštike som mala na záchodoch, označených ako Scheisshaus, v kabínke obrazovku s idylickými zábermi krajinky, pričom zo stropu viseli hajzlové misy. A vtedy ma to dožralo. Že chodíme po blbých múzejách a platíme za hovadiny. Na turistiku ideme autom. Že na záchode mi hrá monitor a nad hlavou mám zavesený hajzel. Kto toto vymyslel? Kde sú nejaké skutočné zážitky, nejaké vzrúšo? Niečo zaujímavé, nevšedné, uletené? Nabudúce chcem dovolenku podľa seba, tak ako sme to vždy robievali s M.-om, bez mapy, bez plánu, bez rozvrhu, bez pepsi koly.

Strávila som tri týždne medzi ľuďmi kŕmiacimi svoje profily svojkami, vyberajúcimi pol dňa magnetky a Mozartove gule, hnilými zájsť aj pol druha kilometra do centra po svojich, ktorí sú celé dni sociálni. Na fejsbuku. A priznávam, skoro ma do toho vtiahli. Lebo sú to ľudia, ktorých mám rada a nerobia nič zlé. Robia to, čo všetci ostatní a to im nemôžem vyčítať. Ale ja som oponent. Som neprispôsobivá, nespokojná a prehnane kritická. Preto sa budem neustále na všetko sťažovať, frfľať a mindžovať na blogu. Asi mi to treba. Asi musím byť nespokojná, aby som bola spokojná. A s uvedomením si tejto životnej pravdy sa s vami lúčim, v takomto vlastne celkom optimistickom duchu! Vidíme sa koncom júna!

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 18 plus 3 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou