Rumunsko na bicykli | deň I

2017-09-17

Príbeh sa začína vlastne ešte pred dňom 1, v piatok večer. V snahe vyťažiť čo najviac času z 2 týždňov dovolenky sme vymysleli diabolský plán. Ja som večer po robote išla na vlak do Brucku, kam zároveň vyštartoval M. z domu s autom naloženým bicyklami. Okolo desiatej sa nám podarilo spoločne vyraziť z Brucku na asi 6 hodinovú cestu do Temešváru. Tam sme plánovali nechať auto a s bicyklami sa presunúť vlakom do Bukurešti. Spiatočnú cestu si potom dáme na bicykloch a budeme dúfať, že nám zatiaľ neudrbú auto, ani kolesá, ani nič iné, bez čoho sa nepohneme. Na Couchsurfingu sme nenašli nikoho, kto by nám naše vozítko postrážil, takže ho budeme musieť zase nechať hniť niekde pred Tescom. Aspoň sme si to mysleli.

Okolo nákupného centra, ku ktorému sme sa chceli o štvrtej nadránom dostať, bola z 3 strán rozbitá a uzavretá cesta. Asi trikrát sme to obišli a neboli v stave nájsť cestu k nemu. Pri tom sme tri razy museli prejsť cez najdivnejšiu križovatku, akú som v živote videla a ani raz sa nám nepodarilo trafiť správny výjazd. Nakoniec sme sa úplne zničení dostali nejakými zadnými uličkami pre zásobovanie na parkovisko oproti onomu zablokovanému nákupnému centru. Z búdky vykukol nočný strážnik, ale nepovedal nič a my sme zaparkovali na ľudoprázdnom parkovisku pri herni a predajni secondhandových autosúčiastok. Dobre, aspoň je to strážené. Snáď nám auto nerozoberú na časti do second-handu. Vyložili a poskladali sme bicykle, zamkli auto, prekrižovali sa a išli hľadať železničnú stanicu.

Stanicu sme našli, dostali sme sa tam čiastočne cez jeden betónovými barikádami uzavretý bulvár s rozkopanou cestou. Okolo stanice sa povaľovala kopa bordelu, malá časť z toho bol stavebný bordel - akurát rekonštruovali. M. išiel zistiť, z ktorého nástupišťa nám ide vlak a kým som čakala som vonku s bicyklami, pripadalo mi celé okolie absurdné. Bol tam ujko, ktorý niesol maľbu v zlatom ráme väčšiu ako človek. Jeden z taxikárov, ktorí postávali a fajčili pred stanicou, mi začal ponúkať svoju kávu v papierovom kelímku. Neviem, možno by si potom vypýtal 5 lei. Potom došla nejaká babka asi so svojou dcérou. Babka ťahala obrovský kufor. Keď prišli ku schodom, dcéra babke akože pomáhala a ťahala ju za ruku hore, ibaže babku kufrisko sťahoval naspäť a nešiel jej vytiahnuť na schody. Dcéra miesto aby zobrala kufor, stále babku zúrivo ťahala, kým vetchá babička kufor nejako nedostala hore.

Rumunský vlak nesklamal. Pri ceste na záchod človek musel prejsť okolo otvorených dverí z vozňa, ktoré tam dosť možno vôbec neboli, aspoň podľa M.-a. Na hajzli, na ktorom som bola ja, mali len dieru v podlahe, kde sa mihali koľajnice.

Temešvár - Bukurešť je 600-kilometrová trasa, ktorá vlakom trvá nekonečných 14 hodín. To je priemerne 40 km/h. Vlak v jednom kuse trúbil, snáď pri každom priecestí. Pretože sme sa snažili trochu si zdriemnuť, vnímali sme to dosť citlivo. Po prvých 6 hodinách som si pripadala ako na tej ruskej ceste vlakom, ktorá trvá týždeň. Navyše sa vedľa v kupé rozbehla nejaká rumunská smažba. Stále tam niečo trieskalo, vyhrávali moldavské pesničky od srdca a hulákali nejaké zveri. Potom začali vyletovať veci z okna. Myslím, že som napriek všetkému naspala ďalšiu kapitolu. Neskôr sa odvedľa začal ozývať nejaký metál, najhoršie bolo, že sa snažili aj spievať. Alebo len napodobňovali tura.

Ďalšou zvláštnosťou bolo, že v povinne miestenkovom vlaku ľudia stáli. Videla som aj nejaké bicykle natrepané v chodbičke medzi kupé oddielmi. A my sme na debilnej rumunskej webstránke krvopotne zháňali lístky a rezervácie na jediný vlak za deň, ktorý má dovolenú prepravu odmezdeného počtu bicyklov. Neviem, ako to tí ľudia robia, lebo k nám sa sprievodca vrátil a dodatočne chcel ešte raz vidieť lístky pre bicykle.

Pôvodný plán, že pôjdeme až do Bukurešti, sme nakoniec zavrhli. Dorazíme tam o desiatej večer a to je trochu blbá hodina na hľadanie kempu uprostred mesta. Rozhodli sme sa, že vystúpime jednu stanicu pred Bukurešťou, v nejakom mestečku so stanicou prakticky v poli a do Bukurešti pôjdeme zajtra. Rýchlo sme vyhádzali veci z vlaku, lebo tam stál asi pol minúty a ocitli sa v nejakej riti v tme na ošarpanom nástupišti. Boli sme polomŕtvi a chceli sme hlavne spať, ostatné nám bolo jedno. Zakempili sme sa za posledným domom a dospávali. Zajtra už začíname naozaj!

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 19 plus 3 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou