Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Rumunsko na bicykli | deň XIII
2017-12-10
Medvede nás v noci nezedli, ani sme neumrzli, takže náš výlet pokračuje 13. dňom. Ráno bolo studené, vlhké a hmlisté, ako si rána touto dobou a v 4-cifernej nadmorskej výške zvykli byť. Nič nás na tom mieste nedržalo, takže sme sa čo najskôr pohli. Zo začiatku dňa býva šlapanie také chmúrne, pedálovali sme do kopca vo vetre, hmle a lepkavom vlhku. Keď ale vylezie Oskár, už je to v pohode. Mali sme pred sebou posledných 15 km intenzívneho stúpania a posledné keksy a bakerollsy. Seriózne stúpanie zakrátko naozaj začlo. Šplhali sme sa hore pomaly, kilometrík po kilometríku. Bolo to docela maso, nebudem frajeriť, ale... inak to bola vlastne dosť pohoda. S úsmevom som si spomenula na kilometre, ktoré sme najazdili v horách pri Buzău po šutrových chodníkoch a na miestach, kde ani značky pre nebezpečné stúpanie už nie sú, lebo kamzíky a horské kravy majú náhon na všetky štyri. Takže toto bola docela polahoda. Šoféri okoloidúcich áut nám trúbili a lajkovali náš spirit zdvihnutými palcami.
Hore nás čakalo prekvapenie. Prechod cez kopec nie je priesmyk, ako sme si mysleli, ale tunel, takže sme sa cítili trochu ošidení a ukrátení o naozajstný vrchol. Čo sme ale mali robiť, prehnali sme sa cez tunel a ocitli sa na druhej strane kopca na vyhliadke pri jazere Balea. Tam už bolo rušno ako na trhu, parkovisko aj jeho okolie predžgané autami a motorkami, a medzi stánkami s kryštálmi a salámou rozlezení moto-turisti. Kúpili sme si po ďalšom mega-trdelníku a pozorovali, ako nejaký cigánko vyberá 3 levy za toitoiku. Potom sme sa každý prešli okolo jazera a spravili si obligátnu fotku cesty kľukatiacej sa nadol. (Viac fotiek? TU)
Medzičasom prišiel obrovský mrak (ako drak), obklopila nás vata z hmly a odrazu bola vlezlá zima. Bolo po výhľade a tak sme sa rozhodli, že sa pôjdeme zrútiť dole. Najprv sme sa zastavovali a robili si navzájom cool zjazdové fotky, ale bola zima a tak sme si proste povedali, že sa vidíme dole. M. už odfrčal nadol, videla som ho uháňať niekoľko serpentín podo mnou. Ešte sa mi podarilo zabrzdiť a prehodiť slovko s oproti idúcimi cyklistami. Tí mali slovenskú vlajku! Ale šak kto druhí by to bol, než Slováci. Bola setsakramentská zima, nim zostávalo posledných pár kilo do kopca a ja som sa tešila, že už vypadnem z hôr, takže sme sa rýchlo rozlúčili a nestihla som sa veľa vecí opýtať! Kde ste?! Ako ste dopadli?!
Cesta dole bola skoro rovnaký "popič" ako šlapák hore. 30 kilometrov z kopca, to je skoro hodina bez jediného šliapnutia do pedálov. Zdalo sa mi, že sa rútime z kopca nekonečne dlho, bolo to skoro ako v nejakej počítačovej hre. Potom sme si ešte spravili zastávku na nejakom ďalšom turistickom hotspote so stánkami, kúpili varenú kukuricu s červíkom a - ovečku!!! Už dlhý kus cesty som M.-ovi pílila uši, že chcem ovčie rúno. Predavači ponúkajú všelijaké kožušiny aj v stánkoch pri ceste, hlavne ovce pochopiteľne. Tu mali aj diviaka, líšku, kravu a úžasné huňatučké, flufatučké ňu ňu ovečky a my sme si furt robili prdel, že si takú kúpime a budeme ju so sebou voziť na paklsici a za chladných nocí si ju dáme do stanu. Chvíľu sme prebiehali medzi stánkami a objavili jednu väčšiu a chlpatejšiu než všetky ostatné a pri tom sa dohovárali, ako by sme ju beztak nemali kam dať a museli to hebedo celý zvyšok cesty ťahať so sebou... a tak sme ju nakoniec kúpili! Ďalšiu polhodinu sme strávili prekladaním a reorganizovaním vecí, aby sme to všetko nejako dokázali odviezť so sebou a ovečka išla s nami. Odteraz nás čaká v podstate už len cesta údolím, žiadne ďalšie hory na obzore, tak to hádam nejako dáme. A pri bilancovaní nad mapou je zjavné, že už nám tých kilometrov nezostáva veľa a do Temešváru už to nie je ďaleko!
Zvyšok klesania sme preleteli ako nič a o chvíľu boli mohutné hory už len taký pásik na horizonte za nami. A pred nami - rovina! Rovná hladká cesta, na ktorej sa normálnym zaberaním dá dosiahnuť slušné tempo okolo 25 km/h. Po predchodzích horských dobrodružstvách sme si to náležite užívali. Prefrčali sme pár dediniek, kúpili v magazine alimentári nejaký chleba, pašteku a papriku a našli si pole. Samozrejme sme boli uťahaní, predsa len to bol pekný zaberáčik. Ale bola to aj švanda a máme ovcu! A už nám toho neostáva na odbicyklovanie veľa, aj keď to zo začiatku vyzeralo tesne. Väčšinu už máme zvládnutú a aj väčšiu časť cieľov už máme za sebou, takže sa nemusíme nikam hnať. Ťepéro zase nabudúce.
Komentáre k článku