Sme pojazdní
2018-04-01
Sme cyklisti, všetci to o nás viete. Presúvanie sa na
bicykli sa nám zdá ako vhodná cestovná rýchlosť,
aby sme poceste aj niečo videli a pritom stále celkom šikovne
napredovali. Páči sa nám, že trávime veľa času
na vidieku a vonku v krajine a tento cestovný štýl dovoľuje určitú slobodu. Keď sa mi práve prestalo
chcieť šlapať a najradšej by som sa zvalila vedľa
cesty do trávy a išla spať, presne to spravím. Toto je
to, čo vieme. V tomto sme vytrénovaní, roky sme sa
učili a zdokonaľovali a je to proste také naše.
Keď sme sa jedného marcového rána ocitli na argentínskom cípe Patagónie, všetko bolo inak. Teperili sme
so sebou veľké ťažké ruksaky a nemali tak
úplne predstavu, čo s nimi a so sebou budeme robiť. V éteri sa
vznášal nejasný plán, že si nejaké tie
bicykle možno niekde kúpime. Vedeli sme, že tu na konci sveta by
to bolo svinsky drahé a po pobyte v Ushuay sme to už vedeli určite. Chvíľu sme sa teda trtkošili s ruksakmi a s
ostatným, čo k tomu patrí - trošku stopovania, nejaký turistický autobus a mašírovanie s celým nákladom na ohnutom hrbe. Predpokladali sme, že k bicyklom tak
skoro nedojde a proste sa budeme nejako potĺkať ďalej na
sever, až sa to potom niekde bude ľahko dať.
Ďalšia príležitosť sa naskytla hneď v Chile
v Punta Arenas, daňovom a nákupnom raji. Videli sme biky za
prijateľné ceny, niektoré ani nemali gumy ako od traktora, no
nemali tiež absolútne nijaké príslušenstvo. Doma keď som si kupovala bicykel, mal nosič, stojan, blatníky, držiak na fľašu a keby nemal, môžem si to
všetko okamžite dokúpiť v rovnakom obchode. Takto sme len škrípali zubami, lebo tu také veci nepestujú a bez nich
sa môžem bicyklovať akurát tak po dvore. Na dlhodobé cestovanie bikom potrebujete minimálne jeden pokrútený kus kovu a.k.a nosič a cyklokabele, aby ste sa vedeli vôbec
zbaliť, nech nežerem. Zostávalo nám aj pár
nedoriešených otázok, napríklad že vzdialenosti v Južnej Amerike sa rátajú v troche inom merítku a vietor,
aký v strednej Európe odnáša strechy a týždeň dominuje správam je tuto len ďalším lenivým piatkovým popoludním.
Zvykli sme si teda na predstavu, že biky budú niekde na severe,
možno v San Carlos de Bariloche alebo Santiago de Chile. Išli sme s
ruksakmi za hranice mesta, aby sme niekde vonku prespali v stane a potom vymysleli
ďalší postup. Na križovatke nás pristavila
cyklistka a pýtala sa, či náhodou nejdeme stanovať za mesto a či
hablujeme espaňol, načo som trochu moc optimisticky prehlásila že
vraj
trochu. Následkom bolo, že nás zobrala k sebe
domov, kde sme strávili pár dní s jej frajerkou a kamošmi a po španielsky pri tom vedeli veľké gulové.
Baby nás ale celkom naštartovali, lebo mali za sebou cyklocestu po
Južnej Amerike a poslali nás do ďalších obchodov a
nákupného centra v iných častiach mesta. Po chodení hore-dole po celom meste sme nakoniec dali dokopy 2 bicykle, 2 nosiče (majú len vo vybraných bike-shopoch a vždy len
jeden kus), nejaké podradné polo-blatníky a popruhy, s ktorými sme dúfali, že nejakým zatiaľ neprebádaným spôsobom priviažeme batohy o nosiče. Stojany a
cyklotašky proste nie sú, budeme s tým musieť žiť. Náš zabehaný systém fungoval na tom, že
bicykle stáli vedľa stanu a tvorili konštrukciu vrchnej vrstvy.
Pretože nicht möglich a bicykle odteraz nestoja, začali sme
vrchnú plachtu uchytávať kolíkmi do zeme.
Nechápem, prečo sme to nerobili už skôr, lebo je to dosť ppč technika. Ale to už je teraz tiež jedno, pretože nám prvú noc v pampe vietor rozkmásal vrchnú plachtu na
3 kusy.
Oproti doterajšej cyklovýletnej existencii je to teda veľmi
podobné, ale predsa len trochu iné ako sme zvyknutí. V
prvom rade máme nové bicykle. V Južnej Amerike sa
najčastejšie používajú kolesá s priemerom 26 palcov a my
sme sa tomuto trendu prispôsobili, aby sme si, aspoň dúfame,
vedeli v priemernom juhoamerickom zapadákove zohnať náhradné duše. Nič také ako náš európsky
krosový typ bicykla sme tu nevideli, lebo nič iné ako horský bicykel by tu asi nedávalo zmysel. A všetky biky majú
kotúčové brzdy, čo si opäť pýta terén a je pre nás trošku iné, ale inak to nemá žiadny vážny vplyv.
Po mnohých pokusoch a omyloch sme nakoniec vynašli použiteľnú techniku priväzovania veľkých ruksakov a
ostatných vecí o nosič. Je to procedúra a všetky veci
sú počas dňa nedostupné, jedine že by sa mi chcelo
celú tú kreáciu rozväzovať a polhodinu nanovo
priväzovať, aby som sa mohla pohrabať v batohu. Aj preto teraz
nosíme ďalší malý batôžtek na chrbte s
jedlom a vecami, ktoré asi budeme počas dňa vyťahovať. Nie je to ideálne, ale zakiaľ je celkom chladno a nepečie mi na chrbát, až tak mi to nevadí.
Vyzerá to, že transamerická túra naprieč
kontinentom je úplná klasika. Napríklad trasa z Aljašky do
Ushuaie sa stala úplným klišé. Vlastne odhocikiaľ na
americkom kontinente do Ushuaie je očividne akési must každého poriadneho cyklistu alebo motorkára. Preto teraz na každom kroku stretáme ľudí, ktorí sa po ročnej
ceste zliezajú do Ushuaie, aby tam zakončili svoje dlhé putovania. Veľmi populárne je podľa všetkého jazdiť s
mobilnými aplikáciami. Tie vám počas cesty našepkávajú informácie, ako akej kvality je cesta a hlavne kde sú pri ceste búdky, v ktorých pútnici prespávajú. Keď fučí tak, že sa vám zdá akoby vedľa vás celú noc pristávalo prúdové lietadlo, nemusí to byť až tak odveci. Pár "útočíšť" sme
videli, ale vždy pripomínali chliev alebo presnejšie
povedané latrínu. V jednej bol napríklad stôl s
lavičkami, rám postele a dokonca piecka s komínom, zároveň ale
aj stopy ako po pobyte bezďáckej rodinky a obrovská ohlodaná kosť. Jeden prístrešok puchol tak strašne, že sme radšej stanovali vonku za ním a jeden, ktorý
vyzeral dosť slušne a mal dokonca aj solárny panel, bol
zamknutý na petlicu. Takže sme sa nato veľmi rýchlo vykašľali a povedali si, že sa nám nejaké ošťané búdy naháňať nechce a kašleme nejaké aplikácie, radšej sa necháme prekvapiť.
Začal sa teda naozajstný cyklovýlet ako ho poznáme, so
smradľavým stanovaním a všetkým, čo k tomu
patrí, len vo väčšom a extrémnejšie. Uvidíme, ako ďaleko sa na našej prevrátenej cykloceste z
konca sveta dostaneme, budeme o tom informovať a vy nám držte
palce.
Komentáre k článku