Maják na konci sveta
2018-04-01
Máme bicykle a čerstvé príhody, takže pripútajte sa, jazda začína. Nabalili sme
jedlo a pitie na 2 dni (aspoň sme dúfali) a na novučičkých bikoch sme
vyrazili k Faro San Isidro, najjužnejšiemu majáku na
americkom koninente. Zamierili sme do pustatiny, asi 70km po pobreží na juh od Punta Arenas. Okrem
rybárskych chatiek tam nič nie je. Najprv skončí
asfalt a potom aj šutrová
cesta. Koniec, ďalej sa dá ísť už len po vlastných alebo po mori, 4 km k majáku a
30 km ku Cabo Froward, najjužnejšiemu bodu kontinentálnej
Ameriky. Na
týždňový výlet do divočiny sme vybavení určite neboli, ale samo že sme
chceli ísť aspoň po maják.
Pochod od konca cesty sme začali asi o jednej a stretali samých
vracavších
sa ľudí. Ešte sme si pri tom nič nepomysleli. Bicykle
sme po prvom
kilometri nechali na pláži, lebo pokračovať už sa
dalo len po kamenistom brehu popri oceáne. Zbierali sme mušle a
nijako sa
nestresovali. Onedlho sme narazili na Chorvátov, ktorí začali chvíľu pred
nami, ako to balia a vracajú sa, lebo je to predsa len ďalej než sa zdalo a boja sa, že
bude pršať. Na maják vykúkajúci spoza zvlneného pobrežia sme mali
pekný výhľad, 4 km to neboli ani vzduchom.
Maják sme dosiahli asi po 2 hodinách. Hore na útese som sa
v správnu chvíľu
pozrela na správne miesto a videla vymrštiť sa z mora veľrybu. Ten tvor bol
obrovský.
Keď sme sa vydali na spiatočnú cestu, po chvíli prišlo uvedomenie, čo sa
stalo. Voda zatiaľ viditeľne stúpla a rozdivočelé vlny teraz dôkladne umývali
pláž, po ktorej sme prišli. Príliv stúpal a z pláže postupne zostal len úzky
pásik suchej zeme. Doslova sme unikali pred nasratými vlnami,
ale more neokašleš. Jasné že sme sa skôr
či neskôr museli dostať do pasce, voda nám odrezala
cestu a nedalo
sa ináč než brodiť. Nad plážou na útese
je nejaký divoký hustý lesný porast. Vyškriabali
sme sa hore a skúšali sa predierať pralesom, ale cez
popadané stromy a
pichľavé kríky to bolo bez mačety takmer nemožné, museli sme sa vrátiť na
pláž a bojovať ďalej. Netrvalo dlho a došlo nám,
že bicykle sme nechali
na pláži. Na tej, ktorú práve splachuje šialené more. Hm, už ich
máme 2 dni.
Samozrejme sme zvažovali, či nepočkáme, kým voda
opadne, ale to by mohlo trvať hodiny. Niekoľko hodín sedieť hladná na kameni a predstavovať si, ako mi morská
voda
umýva bike, stan a spacák a ako to všetko pláva hore
bruchom s veľrybami sa
mi vôbec nechcelo. Nakoniec sme sa s čvachtaním v topánkach dotrepali na
začiatok pláže. Nejakí dobrí ľudia nám
bicykle presunuli o pár metrov
vyššie a čakali tam nás. Muselo sa to veľmi ťažko robiť, lebo bicykle boli zamknuté o
seba.
Mokré ponožky a topánky sa na druhý deň uschli.
Sme kone, keď nám nenapadla
možnosť, že príde príliv a pláž môže zatopiť. Nikto nás na to neupozornil a
ani v sprievodcoch sa o tom nepíše. Keď sme sa vtedy už na bicykloch
vracali, aby sme si niekde v blízkosti spravili na noc kemp, videli
sme že more vyšplechuje vodu až na cestu. Nejakí turisti
stáli s autom pred
zaplavenou cestou a pýtali sa nás, či sa dostanú ďalej. Bolo mi do smiechu. Nie
som si istá, či je to normálny každodenný stav a
skôr si myslím že nás zastihlo
extrémne počasie, každopádne vždy s rozumom.
We got bicycles and now we have fresh stories for you. We packed
food
and water for 2 days (so we hoped) and began a journey to Faro San
Isidro,
the southernmost lighthouse on the
American continent.
We rode 70 km south from Punta Arenas along the coast and into the wasteland.
Except fishing huts there is nothing. First the paving disappears and then
the
road comes to its end. To get further you need to walk or go by sea, 5
km
to the lighthouse and 30 km to Cabo Froward, the southern most point of
the American
continent. We were in no way equipped for a 5-day trek in the wilderness,
but we
definetelly wanted to get to the lighthouse.
We began the walk from fin de camino at 1 pm and met only people
returning back. We haven't thought to ourselfs anything strange yet. We left the bikes
on
the beach, because the way now was only a strip of beach along
the seashore. We collected sea shells and were not worried at all. After a while
of
walking we met Croatians, who had started the trip shortly before us.
They were returning because the lighthouse, now visible on the
cliffs in the distance, was much further then 4 km and they were
concerned
about
the weather. We reached the lighthouse after 2 hours. High up on the cliff I was
lucky
enough
to look in the right moment at the right spot... and saw a whale. It was
huge!
We made our way back and in a short time we realized, what had
happened.
The water has risen and now big waves were washing the beach. The tide
was
still rising and there was only a thin strip of beach remaining passable.
We tried to escape angry waves but we stand no chance. The water eventually
cut off
our way and we were trapped. We tried to climb the cliff with a very
dense
forest above us, but it was impossible to move among the trees. Walking
in
hurry in wet shoes, we realized that we left our bicycles on the
beach. On that beach which is being flushed down by crazy ocean
right
now. So far we have had the bikes for 2 days already. I didn't like very
much the possibility of sitting hungry on a stone and
waiting until the low tide, imagining how my bicycle, tent and sleeping
bag are being swallowed by crazy waters and swimming with the whales. Finally
we
made it to the beginning, where some good folks had moved our bikes
higher
up, away from the hungry ocean, even though the bikes were locked together
and
hard to move.
Back on the road, we saw that the sea water was even there. Some tourists
with a car stood in front of the flooded road and asked, if they could
pass. I
had to laugh. There is no warning in the
tour guides and unfortunately we were not smart enough to realize the
danger of high tides alone. I think that we had bad luck and the weather was
extreme on that day but one can never be too careful.
And some pictures:
Komentáre k článku