Ohňová zem

2018-04-23

Kde bolo, tam bolo, boli sme raz jedny my a boli sme v Ohňovej zemi, kde si to Indiáni zakladali tie vatry. Nie je tomu dávno, boli sme obyčajní turisti s baťohmi na pleciach, ktorí chodili po argentínskom juhu a mindžovali, ako tu skapal pes a aké je tu všetko na takú riť nehorázne drahé. Kým sme sa nepresunuli do ďalšieho mesta a potom do ďalšieho, tentokrát už v druhom štáte a už na americkej pevnine, kde sme si aj na svoje vlastné prekvapenie kúpili naozajstné živé bicykle a stali sa z nás vandráci na kolesách. Keď som nejaký čas dozadu sedela v autobuse cez tiahlu béžovú pampu a počas colnej kontroly prvýkrát dostala vetrom cez hubu, som si vravela, že toto na bicykli by bol brutálny masaker. A 10 dní nato sme euforizovaní z čerstvých bicyklov stáli na trajekte a mierili opäť na ostrov. Niečo už ste si možno prečítali, možno že aj nie, tak či onak trochu o našom spoznávaní tohoto sveta kútu sa dozviete v tomto článku.

V prvom rade skoro všetky informácie, ktoré sme čítali o Argentíne na internete, boli nepravda. Prvá vec, ktorá sa stále znovu objavuje, aj keď sa x rokov dozadu zmenil prezident a kurz dolára na čiernom trhu sa prakticky nelíši od toho oficiálneho... never use debit cards in Argentina. Táto informácia je v roku 2018 veľmi zastaraná a lživá! MasterCard má lepší konverzný kurz ako úplne všetky argentínske zmenárne a banky, ktoré sme videli. Výber z bankomatu je spoplatnený a spolu s maximálnou výškou výberu dáva krásnych zhruba 5-10% na poplatkoch. Takže platba kartou je úplne najlepšia možnosť a always use your debit card everywhere you can.

Prvé krôčiky pri takých obyčajných veciach ako nákupy a platenie v obchodoch boli najprv trochu neisté. Napríklad platba cez terminál na PIN je skorejky zvláštnosť, bežným spôsobom je magnetická páska a číslo pasu, čo sa mi vôbec nepáčilo. Keď pokladníčka niekam odbehla s mojím pasom, lebo jej to nešlo, prestávala som byť v kľude. Potom ako nefungovala magnetická páska, vždy sa pokúšali zadať číslo a charakteristiky karty ako pri internetovej platbe a to sa mi tiež nepáčilo. Zadné identifikačné trojčíslie sme si naschvál prelepili, takže po tom čo ho nevedeli nájsť, konečne nás zaviedli dozadu na informácie, kde mali jednu jedinú mašinku kam sa karta dala aj zasunúť a zadať PIN. Odvtedy sme pri platení hneď vyvolávali pin, pin a keď bola predavačka akčná, najskôr sme ju nechali vyskúšať celú procedúru až po hľadanie trojčíslia, pri čom sme sa usmievali a poskytovali debilné vysvetlenia ako tarjeta extranjera, sorry, až sme nakoniec mohli ísť dozadu k terminálu a spraviť to po našom a s PINom.

Veksľovanie fyzických peňazí sa ukázalo byť veľmi nepohodlné. Prvýkrát sme sa v situácii, keď by sme radi mali aj nejakú hotovosť v domácej mene, ocitli ešte na letisku v Buenos Aires a tam boli samozrejme všetky možnosti nepoužiteľné. Chorobne vysoké poplatky za výber z bankomatu a podobne úžernícky kurz v zmenárni,no čo si vybrať. My sme objavili tretiu variantu - ísť do McDonalda, zaplatiť veľkou dolárovou bankovkou a nechať si vydať v miestnej mene. A opakovať. Odvtedy nás problém s hotovosťou prenasleduje stále, lebo je nemožné prísť tu k fyzickým peniazom bez psychopatických poplatkov. Skoro všade v obchode a v ubytovacích zariadeniach sa dá zaplatiť bezhotovostne, ale občas v národnom parku alebo v nejakej úplnej riti sa to nedá. Niekedy sa nám podarí zaplatiť v eurách alebo doláčoch a nechať si s dobrým kurzom vydať miestne šušne (už sme tak dokonca aj zarobili, lebo argentínske peso kolíše ako ožratý vĺčko), lenže hotovosť v tvrdej mene sa nám pomaly míňa.

Po strašení ohľadne imigračnej politiky sme z toho boli docela namäkko. Aj keď nám rôzni ľudia tvrdili rôzne veci, väčšinou "absolutely no food", čo je pre nás na bicykli trošken zložité, realita je opäť trošku prozaickejšia. Argentína a Chile sa snažia chrániť svoje poľnohospodárstvo a kontrolujú dovoz organických surovín, ktoré by mohli prenášať choroby. Zakázané importovať sú rastliny a ovocie, mäsové a mliečne produkty. Na letisku sa neobťažovali skontrolovať nám batožinu vôbec a neskôr počas prvej ostrej kontroly na argentínsko-čilskej hranici prešiel čaj, dehydrované polievky, bábovka a 2 úplne neskontrolované ruksaky v kufri autobusu, ktoré asi nikoho nezaujímali. Jediný buzer bol za jablká, ktoré potom všetci cudzinci dojedali na colnej kontrole. Na ďalšej hranici späť do Argentíny, tentokrát už na bicykloch sme opäť prešli bez prehliadky. Internet je samozrejme plní ľudí, ktorým zhabali trenky z tela, takže uvidíme, či budeme mať to šťastie a zaradíme sa do mizivého percenta populácie a narazíme na nejakého chytráka, ktorý nám bude chcieť zabaviť nejakú hovadinu.

Ďalšou fámou podľa mňa je, že stopovanie v Patagónii je extrémne ťažké. Ľudia vraj strávili hodiny čakaním, z Ushuaie chodia len dovolenkári a podobne. Po tom čo sme my z Ushuaie šlapali dva dni pešo, lebo nás nasrala dopravná politika, nechcelo sa nám vracať 20 km naspäť aby sme opäť riešili tú istú dopravnú hrôzu. Namiesto toho sme chceli oprobovať stopnúť niečo do Rio Grande a ak sa nám to do večera nepodarí, stále si môžeme zobrať taxík do mesta a ponadávať, aká je to tu neskutočná diera. Prvý krátky stop sme chytili ani nie po 5 minútach a potom po 10 ďalší až do Rio Grande, kde sme boli naobed.

S tým sa spája tiež jedna historka. Keď sme sa s M. viezli do Rio Grande, telefonovala jeho žena. Vraj jej včera písali nejakí dvaja Slováci na Warmshowers. Prekvapivo sa ukázalo, že práve tých dvoch Slovákov má M. akurát v aute. Keď sme mu povedali, že v Rio Grande ideme k jednej babe z Couchsurfingu, opýtal sa ako sa volá a predstavte si, vysvitlo že sa poznajú aj s T. Aký je ten svet malý.

V prvopočiatkoch nášho cestovania po Tierra del Fuego sme si spravili pár túr po Ushuay a okolitej prírode. Patagónske pobrežie býva prirovnávané k Nórsku, divoká, drsná príroda, ľadovce a samozrejme fjordy. Keď sa ale otočíme do vnútrozemia, krajina sa drasticky zmení na dlhé kilometre pampy, suchú žltú zem až do nevidím. Oblasť je riedko osídlená a do susedného mesta je to väčšinou minimálne sto kilometrov. Na bicykli to znamená, že potrvá dni, kým sa opäť dostaneme v civilizácii a službám. Keď je slabá premávka, prejdú hodiny, počas ktorých okrem guanacov nestretneme živú dušu. Špecialitou pampy je vietor, ktorý keď chce a hlavne keď idú cyklisti fučí 100 km/h. Vtedy sa dá bicykel akurát hodiť do priekopy a držať si klobúk. V niektorých mestách sú na uliciach laná, ktorých sa chodci môžu chytať aby neodleteli.

Jedným z dôvodov, prečo sme s bicyklami išli na ostrov plný vetra, bol park s tučniakmi. Tučniak kráľovský je naozajstná ozdoba miestnej fauny. Obýva pár ostrovov v subantarktickom pásme a časti Antarktídy. Do Chile a práve na toto miesto sa prichádza páriť, mať mladé, ležať v tráve na slnku a starať sa o svoje operenie. Mláďatá sú také škaredé a krepé, až sú vlastne zlaté, keď pomaly sunú svoje tlsté, hnedé telo vpred a vydávajú príšerné škrekľavé zvuky.

Samozrejme nám nejde nevšimnúť si niektoré osobitosti, napríklad papierové domy. Domy sú tu veľmi často postavené len z dreva, drevotriesky a plechu. Izolácia nie je žiadna podmienka a asi nikomu nevadí, že náklady na kúrenie idú do luftu. Inak by si nenechávali centimetrovú fúgu z každej strany okolo dverí. Juhoamerické domčúre sú malé, plechové búdky s malým zarasteným dvorom, kde sa rozpadá hrdzavé auto. Mesto potom pôsobí tak nejak dočasne, ako keby ho tím poľských robošov zmontoval za noc a za ďalšiu ho zase môže rozmontovať. Búdky sú jednoposchodové, celá zástavba je akoby pričapená k zemi a nemá ambície šplhať sa do výšky. A samozrejme mestá sú plánované s ulicami pekne nalajnovanými do mriežky. Pomedzi to pobiehajú svorky pouličných čoklov, ktorých všetci musia prikrmovať, keď sa ich vždy toľko natrtká. Nie sú agresívne, len sa stále obšmietajú okolo a hľadajú, ako by prišli ku kusu žvanca, napríklad toho vášho.

Tento typický obraz mesta je dotvorený napríklad ledabolo ovešanými stĺpmi elektrického vedenia, z ktorých visí 50 káblov a tie sa hojdajú proklate nízko. Keď idem po ulici a 30 centimetrov nad hlavou sa mi v bežnej patagónskej bríze o 80km/h hompáľa elektrický kábel, pociťujem mierny nepokoj. Podobne diskomfortné je vedomie, že vnútri domu sa všade okolo nachádza otvorený oheň. V plynovej trúbe a v bojleri si horí plamienok ako pripomienka, že nám môže vybuchnúť barák nad hlavou.

Po skoro 300 bicyklových kilometroch sme sa nakoniec druhýkrát nalodili na trajekt a celkom radi nechali ten scvoknutý ostrov za sebou. Stáli sme na palube, vychutnávali občasnú spŕšku morskej vody a kukali ako delfíny hopkajú popri lodi. Tušili sme, že na kontinente nás čaká ešte viac vetra a toto bola len taká ochutnávka. A si predstavte že sme mali pravdu.



Once upon a time we were in Tierra del Fuego. At first we were traditional tourists with big backpacks, walking around the Argentinian far south and complaining, how ridiculously expensive everything is in this ass of the world. We traveled to the next city and the next, this time in another country and suddenly, but not so surprisingly we bought bicycles and became cycling nomads. Some time ago, while sitting on a bus across the long stretch of light brown pampa and being slapped in the face by the wind for the first time during the border control, I thought to myself: This by bike would be suicide. 10 days after, we stood with freshly bought bicycles on the ferry and headed to the island again. In this article, you can read a little bit about it.

First of all, almost everything we read about Argentina on internet wasn't true. One thing, that still appears, although the country has a new president for a few years already and nothing like a blue dollar gap exists anymore...never use debit cards in Argentina. The ATM's fees are just insane and the exchange offices have worse rates then our domestic banks, so the conclusion is clear: always use your debit card everywhere you can.

Dealing with real money showed up to be a nightmare. First time we found ourselves in a need of cash in local currency at the Bueno Aires airport. The exchange rates and ATM's fees were not acceptable by any means. We found another solution - McDonalds(!), who gave incomparably better rate on payments in USD. We have difficulties with cash ever since, because it is impossible to get money from your bank account without paying enormous fees. Almost everywhere in the shops and accommodation services a debit card payment is accepted. But of course there are places where it is not. Often we were able to pay with dollar or euro and get the change in pesos at a good exchange rate (once we actually made money, because Argentinian peso floats freely in the air).

After horror stories about the immigration procedure, we were quite stressed out about it. Different people told us different things, mostly something like "absolutely no food", which is not exactly possible when travelling by bicycle. Of course the reality turned out to be much simpler. There is a restriction concerning products that could threaten the agriculture. Therefore it is forbidden to import plants, seeds, meat and milk. In the real life it meant, that at the airport we were not checked at all, later during our first real border-check to Chile tea, dehydrated soups, cake and 2 big backpacks in the trunk of our bus, in which seemingly no one was interested, passed without problems. The only hassle was about apples and all foreigners were finishing them at the check point. On another border back to Argentina, we again passed without being checked.

Another tale, at least in my opinion, that hitchhiking in Patagonia is extremely difficult and hitchers are known to have waited for hours. After we had walked for 2 days from Ushuaia, because we were pissed off by the local mafia in transportation, we didn't exactly want to return 20 km back to the city. Instead, we tried to hitchhike to Rio Grande despite the rumors, that it is close to impossible to hitchhike from Ushuaia in low season. We waited barely 5 minutes for the first ride and another 10 minutes for a long ride all the way to Rio Grande. There is also a story connected to this hitch. The driver's wife called that she has a message from some Slovak cichos on Warmshowers. And he said that the same Slovaks are sitting in his car right now. Afterwards we told him, that we were going to stay with a girl from Couchsurfing in Rio Grande. He asked about her name and surprise-surprise, he knew her as well! We are all connected...

They say the Patagonian coast resembles Norway - wild rough nature, glaciers and of course, fjords. Turning inland, the landscape changes dramatically. Vast kilometrs of pampa, yellow dry land stretching endlessly. It is scarcely populated and the distance to the nearest town is usually at least 100 km. Riding a bicycle, this means that it will take several days until we reach the civilized world and any kind of services again. Sometimes hours pass and except some guanacos we don't encounter another living soul. The specialty of the pampa is wind, that makes it impossible to stay on the road from time to time.

One reason why we decided to go back to the island full of wind, was a penguin park. The king penguin is a real gem of the local fauna. It inhabits a few islands close to Antarctica and it comes to this specific location in Chile to mate, have chicks, lay in the grass and sleep or tend for its feathers. The young penguins are so ugly and clumsy, that they are actually cute.

Of course we can't avoid to notice certain characteristics how the things are done. For example paper houses, made of wood with metal sheets and dry walls. Insulation is not a big deal, since there appears to be 1 cm wide gap around the doors and nobody seems to be concerned about the heating costs. Because of that the cities appearance is somewhat temporary, like a group of Polish workers built it in one night and some other night they can dismantle it again. The cardboard huts have no upper stories and the whole built-up area looks low and bound to the ground. Among the buildings run packs of stray dogs that must be well fed, otherwise there wouldn't be so many of them. They are not dangerous, but they look for a chance to get a grub, your grub for example.

This typical image is completed by nonchalantly hung 50 wires on a single utility pole. Walking down the street and seeing a loose cable swing 30 cm above my head in the gentle Patagonian breeze of 80 km/h, I feel certain discomfort. The same I feel about the fact, that inside of the house, everywhere around is open fire. In the gas oven and in the boiler is a little flame burning, able to blow up the house above our heads.

In the end after almost 300 km we boarded a ferry to the continent for the second time and were quite happy to leave the crazy island behind. Standing on the deck and watching the dolphins jump alongside the ship, we guessed that there is still a lot of wind to come. Imagine that we were right.

































Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 16 plus 4 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou