Domov
making clothes
modifying clothes
výlety
na bicykloch
Balkán
Škandinávia
Južná Amerika
zo života
fotky
blog
prečítané
úvahy
Jún 2021 (3)
Máj 2021 (1)
Apríl 2021 (3)
Február 2021 (3)
Január 2021 (6)
...staršie
© 2013-2018
Prečítané: Metro
2018-06-17
Konečne moja prvá postapokalyptická knižka! Apokalypsou je 3. svetová vojna, samozrejme bojovaná jadrovými zbraňami, pri ktorej ľudia tak trochu vykynožili svoj vlastný druh a zasvinili klímu na zemskom povrchu do takej miery, že všetka fauna a flóra tak ako ju poznáme je proste kompletne odpísaná. Z toho, čo v roku 2033 lozí po zemi, by sa chudák Darwin otáčal v hrobe. Ľudstvo zatiaľ muselo vypratať priestor pre nové, životaschopnejšie a silnejšie jedince, ktorým nevadí troška radiácie a zaliezť niekam veľmi hlboko. Keď ste Rus, napríklad do moskovského metra.
Život v metre je tak trochu na bačkoru, lebo bývate v stane, jesť sa dá len bravčové a všetko ostatné vrátane čaju, cíg a samohonky je z žampiónov. A samozrejme, stále je tma. Človek by povedal, že to by stačilo samé o sebe, ale pretože ľudia sú ľudia, dokážu vymyslieť spôsob, ako si svoj mizerný život ešte viac zopsuť a ako sa s poslednými spolu-preživšími navzájom čo najlepšie vykántriť.
Čo asi môžu riešiť ľudia zahrabaní v tuneloch, kde metro už 20 rokov nejazdí, chodby zaplavuje spodná voda a "diabli" z povrchu podnikajú žravé nájazdy na obyvateľov staníc? To čo vždy. Napríklad ako rozšíriť komunistickú revolúciu do všetkých kútov metra, vyčistiť tunely od všetkých Ne-rusov a Ne-slovanov, obrátiť stratené ovečky na pravú vieru...
S Arťomom sa vydávame na zaujímavý výlet z nejakej zapadnutej koncovej stanice naprieč dlhými tunelmi moskovskej podzemnej dráhy. Metrom sa už dlho nedá chodiť inak ako pešo, takže taká cesta trvá týždne až mesiace. To hlavne vďaka politickým vzťahom medzi stanicami, ktoré sa po páde civilizácie a štátnej moci stali akýmisi vlastnými štátikmi, zvádzajúcimi medzi sebou boje a uzatvárajúcimi pakty. Takže cestovanie metrom je jedno mega veľké a nebezpečné dobrodružstvo. Arťi stretne všelijakých možných ľudí, ktorí sú každý viac alebo menej líznutí. Niektorí veria, že jedného pekného dňa z podzemia zase vylezú na svetlo božie a všetko bude opäť po starom. Druhí, že toto je koniec ľudskej rasy, ktorá časom vykape ako neandertálci a ani pes po nej neštekne. A ďalší zas veria, že všetko na tomto svete stvoril Veľký Červ, celý všehomír bol kedysi z kameňa a nebolo nič než kameň, kým v ňom veľký červ nevyhlodal chodbičky. Len bezbožníci si vo svojej bezbrehej arogancii namýšľajú, že tunely vykopali ľudia. Každý v metre má svoju viac či menej príčetnú filozofiu a všetci zjavne fičia na hríbikoch. Aj keď tieto postavičky vykladajú vážne pravdy o živote, vesmíru a vůbec, znie to ako čistý výsmech, veď aj tak ich časom niekto odpraví pre hrsť patrónov, krysu na špíze a 30-ročný ruský plejboj.
Život priemerného Metrovčana vyzerá tak, že sa zobudí, vyfasuje žampiónovú polievku a kalašnikov a ide do služby na stráž v tuneli. Bývalí roboši, kopáči, inžinieri, profesori, to je jedno. Každý nosí stále ten istý smradľavý prešivák, pije náhražku čaju a spomína, ako bolo tenkrát dobre. A čaká kedy otrčí kopytá. Zafilozofovať si pri tom je pekné, tak ako za starých čias v krčme pri pive, lebo ľudia to v sebe proste majú. Ale v tomto živote už ich pravdepodobne nečaká nič dobré, takže každý čin vyznieva ešte nezmyselnejšie a zbytočnejšie. Neviem, či to má byť z autorovej strany kritika alebo len bohapustý výsmech celému tupému človečenstvu. Čítame o odstreľovaní Kaukazanov pri stene, brutálnych výsluchoch u fašistov, popravách v mene ideológií. Ľudstvo pomaly umiera v zlých podmienkach na ožiarenie, v metre sa rodia skriplené deti... vzduch na zemskom povrchu sa nebude dať dýchať možno ďalších pár storočí a oni riešia, že šikmookí alebo kto smrdia. Je to zvrátené, absurdné a nedáva to zmysel. Asi tak ako celé naše dejiny.
Čo je však na svete obmedzenom na tunely metra zaujímavé? Samozrejmé veci ako každodenný prílev noviniek a informácií v podobe dennej tlače, správ o 7 a fejsbuku v mobile proste nefunguje. Trasa, ktorú vlak urazil z jedného konca metra na druhý možno za hodinu ide ľudská karavána dni a týždne. Väčšina ľudí sa od katastrofy aj tak nikdy nedostala za hranicu svojej stanice, drepia na rovnakom mieste o veľkosti jednej metro-haly s ďalšími niekoľko desiatkami podobných lúzrov, ktorí mali to šťastie či smolu, že tam náhodou vystupovali alebo prestupovali keď zatvorili metro. Kontakty udržujú s jednou-dvoma susednými stanicami, ale čo sa deje inde vedia Metrovčania kvôli neexistujúcim informačným kanálom len z počutia, takže to dosť dobre môže byť znôška fantazijných bludov a čo ak vlastne žiadne iné stanice v skutočnosti neexistujú a dávno ich obývajú netvory z povrchu? Novinky sa šíria ústnym podaním, jedným dychom s rozprávkami a mýtmi, s ktorými pomaly splývajú. Príbehy sa stali cenným artiklom. Knižkami sa kúri a internet neexistuje, takže rozprávania pri ohníku sú obľúbenou voľnočasovou aktivitou.
Aj keď je knižka taká trochu divná, má veľa zaujímavých pasáží a myšlienok. Napríklad polemika strýčka Suchoňa a Huntra o tom, či bol homo sapiens sapiens evolučne prekonaný a mal by sa konečne vzdať a uvoľniť miesto, alebo či stále stojí za to bojovať. "Tam nahoře už totiž nejsme doma. Svět nám přestal patřit, Lovče. Je to cizí prostředí. [...] Vzdej se, homo sapiens! Už nejsi vládce přírody! [...] Evoluce, jejíž zákony jsi tak skvěle pochopil, postoupila na další stupeň. [...] a je načase, abys uvolnil místo novým a dokonalejším tvorům. My jsme dinosauři a prožíváme své poslední dny. Je jedno, jestli to bude ještě deset nebo sto let."
"Pokud si [...] homo sapiens zvolí kapitulaci, rád se toho čestného titulu vzdám a raději se stanu zvířetem – a jako zvíře se upnu k životu a všem ostatním půjdu po krku jen proto, abych přežil," rozohňuje sa Hunter. "Znáš příběh o žábě v mléce? Jednou spadly dvě žáby do hrnce plného mléka. Jedna [...] hned pochopila, že nemá smysl se vzpírat, svému osudu stejně nikdo neunikne. Kdoví, třeba existuje posmrtný život, proč se tedy ještě namáhat [...]? Takže se ani nepohnula a zahynula. Druhá žába byla asi úplně pitomá, nebo ateistka. Každopádně začala kolem sebe divoce kopat. Mohl by ses zeptat proč, když je přece všechno předurčené, ale ona kolem sebe pořád kopala, až ušlapala máslo. A potom vylezla z hrnce…"
Čo človek, to ďalšie nové, jeho vlastné múdro. Sú tu mnohoraké spôsoby, akými sa ľudia vyrovnávajú s realitou tmavých tunelov a mizernej životnej úrovne. Napríklad niečo také obyčajné ako hodiny a núdzové osvetlenie, ktoré vytvárajú poriadok v tme. Tu si pomôžem ďalšou citáciou: "...světlo se ztlumilo a bylo zakázáno dělat hluk. Přesný čas obyvatelé viděli na dvojích staničních hodinách [...]. Ty měly strategický význam [...]. Byly pravidelně sledovány, sebemenší defekty se okamžitě odstraňovaly a jakýkoli pokus o narušení jejich funkčnosti [...] byl nesmlouvavě přísně trestán, někdy dokonce i vyhnáním ze stanice." Lenže keď Arťom opustí relatívne pohodlie a bezpečie svojej domovskej stanice, zistí, že nie každý to tak musí nutne vidieť. Prečítajme si Chánov preslov o irelevancii času v tme. "... ty pravděpodobně přicházíš ze stanice, kde hodiny jdou správně, všichni se k nim chovají s respektem [...]. Tady je to obráceně, nikdo se nestará [...]. Kdo potřebuje čas, protože se obává chaosu, přinese si s sebou svůj. Každý tady má vlastní čas a u každého je jiný [...]. Jak víš, v metru vlastně pořád panuje noc, a proto nemá čas žádný smysl, pokud se jím přesně neřídíš. [...] Myslíš, že teď je ráno? [...] Přesto nemá to jitro žádný smysl, jelikož je tam, na povrchu, kde už není život. Proto ti říkám Dobrý večer a ty mi můžeš, jestli chceš, klidně odpovědět Dobré jitro."
Mladšia generácia, ktorá sa narodila v tuneli, prežila celý svoj doterajší život v tme. Moria, hory a stromy sú pre nich len prázdne pojmy alebo nanajvýš vyblednuté obrázky v knižkách (tých málo, ktoré ešte v metre existujú). Teória o Veľkom červovi sa môže javiť rovnako dobrá, ako všetky ostatné. Poskytuje len vysvetlenie pre to, čo ľudia vidia okolo seba - tunely.
Záver je opäť trochu podivný až ujetý, čo ale mne osobne vyhovuje, rada si prečítam pre zmenu nejakú novotu a navyše sa vyžívam v presne takej bezútešnosti a bezvýchodiskovosti, ktorú mi konečne niekto vo svojej knihe splnil. Opäť to naznačuje, akí sú ľudia pripečení a vyhodia si do luftu možnosť na spoluprácu s vyspelejšou rasou, lebo to proste zase celé nepochopili. Ako ste si teda možno všimli, kniha ma ako celok zaujala. Pár vecí bolo ako za trest, napríklad doaleluja sa opakujúce slovné spojenie "tratolište krvi". Niektoré skutočnosti sa mi zdali predsa len odveci, trebárs kde preboha nabrali toľko Kalašnikovov? To vyzerá, akoby v deň keď odrovnali Moskvu každý išiel do roboty so samopalom vo vačku. A obligátne sprisahania a tajné spolky, celý akčný Hunter so svojou misiou na záchranu sveta... To čo nájdeme všade, aby bolo nejaké to wau. Preto som bola zvedavá ako sa to vyvinie v ďalších pokračovaniach a či nás aj v metre ujamesbondujú k smrti. A nakoniec zistíme, že druhý diel Metra je prekvapivo... love story? Z nejakého dôvodu je to úplne iné ako prvé Metro, sú tam čudné, nepravdepodobné postavy ako 17-ročná panna, ktorá doteraz žila v izolácii, drsňácky zabijak Hunter so zjazvenou tvárou a starnúci akože-umelec Homér, ktorý si zmyslel, že na staré kolená napíše knihu. Vôbec ma to neoslovilo a celý dej by sa dal zhrnúť do jednej vety: On ju párkrát zachráni, ona sa doňho buchne, on ju pošle do kelu a Homér to prebásni. Metro 2035 je ale opäť poriadnym metrom, len ešte temnejším a absurdnejším a preto by som sa mu chcela niekedy v budúcnosti venovať v samostatnom článku.
Komentáre k článku
Šak všetkých postupne...asi