Južná cesta

2018-06-19

Čilská Ruta 7, známa tiež ako Carretera Austral, je úplná klasika všetkých cyklistov a stopárov. Píše sa že je to izolovaná, ťažko dostupná oblasť s nedotknutou prírodou nevídanej krásy. To je podľa mňa čiastočná pravda, tak poďme si o tom povedať. Carretera je momentálne strašne populárna a každým rokom prichádza viac a viac turistov. V porovnaní s neďalekým Torres del Paine, El Calafate alebo El Chalten je možno odľahlá a málo navštevovaná, ale pretože tie celoročne praskajú vo švíkoch, nie je to tak úplne to správne merítko. V skutočnosti tu vraj stopári v lete stoja rady na stopa. My sme ju mali prakticky len pre seba, lebo sme sa tu ocitli na jeseň, keď sa pomaly schyľovalo k zime. O originalite tohto regiónu (ktorá by sa dala vyjadriť lepším slovom a to zaostalosť) sme sa nakoniec presvedčili sami. A samozrejme vám o tom prinášam exkluzívnu reportáž!

Carretera Austral má byť taká super preto, že vedie pomedzi južné Andy, krajinou plnou hôr, ľadovcov, fjordov a vodopádov... teda krajinou ktorú by sme mohli nazvať škandinávska. Tieto odľahlé miesta boli dlhú dobu dostupné len po mori a až v 70-tych rokoch sa začalo s výstavbou cesty. Vybudovať cestu, ktorá by prekonávala zložité pobrežie a ťažký terén bol odvážny projekt a stavba v podstate pokračuje dodnes. Niektoré úseky sú novo vyasfaltované, väčšinu ale tvorí šuter v katastrofálnom stave. Boli sme svedkami "údržby", keď prišiel pluh a cestu pred nami, ktorá bola doteraz vcelku schodná rozryl, takže sa z nej stalo čerstvo poorané pole s obrovskými šutrami trčiacimi dohora. Celá cesta s označením 7 má celkovú dĺžku 1240 km a tradične sa začína na severe v Puerto Montt a končí vo Villa O'Higgins, odkiaľ existuje super komplikovaný a drahý spôsob prechodu cez hranice do El Chaltenu v Argentíne. Typický juhoamerický cyklovýlet pokračuje ďalej cez El Calafate a Puerto Natales až na koniec kontinentu do Ushuaie. My sme sa napojili niekde na kilometri 941 Ruty 7 a pokračovali v našej vlastnej ceste na sever. Aby sme sa z Argentíny dostali na cestu 7, čakal nás docela náročný prechod cez hory po ceste s označením 265, neuveriteľne otrasnej vozovke cez neuveriteľne scénickú krajinu okolo jazera General Carrera. Táto časť našej cesty bola najkrajšia a predčila celú slávnu Carreteru Austral, z ktorej si nakoniec odnášam zmiešané pocity.

Skoro po celej svojej dĺžke vedie sedmička cez neobývané oblasti stredom hôr. Zasnežené štíty nás uzatvárajú zo všetkých strán a na každom kroku buble nejaký vodopádik, bystrinka alebo prameň (po pampe nemáme núdzu o vodu). Výhľady sú naozaj ukážkové a my idúc na bicykli na seba fascinovane pokrikujeme: "Les! Jazero! Hory!" Ako retardované deti na vychádzke. Na to, koľko je tu prírody, sa skoro nikam nedá ísť na turistiku. Tých pár národných parkov má nejaký ten chodníček, ale v skutočnosti je vedľa cesty ako skoro všade plot. Takže z miest po ceste, kam sa naozaj dá ísť, sa medzičasom stali vyhľadávané turistické atrakcie. V tejto ročnej dobe sme sa aspoň vyhli nátresku, lebo v sezóne keď každý ide ten istý checklist by to celé bola len otrava. Výlet motorovým člnom k mramorovým jaskyniam na jazere General Carrera bol celkom pekný, ale ak by tam bolo viac ľudí tak skočím cez palubu. Národný park Cerro Castillo bol už zatvorený, ale nejaký správca na ktorého sme natrafili nás pobádal, aby sme preskočili plot. Na zľadovatelý chodník sme si nakoniec aj tak netrúfli a uspokojili sa s prechádzkou po lese. Spravili sme si pár obligátnych zastávok v národnom parku Queulat, lebo sme boli zvedaví na dažďový prales. Ale v tomto bode cesty už nás to tu prestávalo baviť a chceli sme sa dostať preč. Okrem nastupujúcej zimy a boľavému kolenu, ktoré nám komplikovali postup a veľmi nás zdržiavali, sme mali izolovaných rití už celkom dosť. Bolo pár možností, ako z Carretery Austral "ujsť". Pretože sme sa nachádzali doslovna uprostred ničoho, chvíľu to potrvá a nebude to také úplne jednoduché, ale o tom si napíšeme zase inokedy.

Carretera Austral bola pre nás pomerne komplikovaná, lebo neradi jazdíme po rozdrbanej ceste a ako som spomenula, začali sa na nás valiť choroby. Počasie sa s nami tiež vyhralo a občas bolo fakt vtipné, napríklad keď nakydalo 20 centimetrov snehu alebo keď nás skoro vytopilo v dažďovom pralese. Kvôli všetkým týmto obštrukciám sme postupovali slimačím tempom a v dni, keď sme sa naozaj aj niekam pohli, sme prešli obyčajne len okolo 20 km. Náš program je veľmi ovplyvnený počasím, pretože nemá cenu pokračovať, keď husto leje a len čo by sme skončili mokrí aj s celou výbavou (ak už mokrí nie sme, lebo sa nebolo kde schovať). Denný režim nám zase diktuje slnko, ktorého si tieto dni veľa neužijeme, pretože mu trvá skoro do poludnia kým vylezie spoza hôr a okolo piatej poobede sa s nami zas aj lúči. Potme sa bicyklovať nesnažíme, lebo na ceste nie je osvetlenie a samozrejme nechceme dostať šutrom do hlavy alebo niečo podobné. To nám dáva veľa času počas dlhých tmavých nocí v stane a nám už sa začínajú míňať e-knihy (odporúčania na ďalšie čítanie očakávam v komentároch).

Okrem prírody ale Ruta 7 sľubuje idylické dedinky a ukážku pokojného, tradičného života, alebo niečo na ten štýl. Asi preto sa skoro každý v idylickej dedinke živí turizmom. Časť domu prenajíma, v ďalšej má reštauráciu alebo obchod a pod rovnakou strechou samozrejme ešte býva celá rodina. A pretože toto je Južná Amerika a navyše nejaký zapadákov pánbožkovi za riťou, všetko je postavené na hlavu. Nejdem sa ako rozmaznaná Európanka a buržojka len sťažovať, že na izbách sa nekúri a jedinú piecku na recepcii nechajú v noci vyhasnúť. Na chlad sa dá celkom dobre aklimatizovať a vykurovanie celého baráku na stálu teplotu je aj tak pomerne novodobý výmysel. Aj keď je kvôli tomu napríklad také niečo ako sušenie mokrého oblečenia celkom oriešok a opraná bielizeň sa bežne suší týždeň. Potom sú takí, ktorí majú mokré handry rozvešané nad sporákom v kuchyni (čo býva jediný zdroj tepla v dome). Ale to je asi už jedno, keď sa im celý boží deň odparuje voda z troch vriacich kanvíc permanentne postavených na sporáku. Asi nemusím hovoriť, aké následky má ustavičná vlhkosť na papundeklový barák, ktorý je navyše aj v kúpeľni "vykachličkovaný" tapetami. Čo nás zaráža sú totiž niektoré miestne spôsoby a zvyklosti. Lebo aj šetriť na kúrení sa dá predsa inteligentne. Napríklad by nemuselo byť odveci nepáliť mokré drevo, na ktoré prší na dvore. Alebo nenapchať zakaždým ohnisko tak, že sa oheň aj pri plnom ťahu komína dusí (to zase asi aby nemuseli chodiť prikladať). A vôbec zapchať všetky diery v stenách kadiaľ uteká teplo, to už by bolo asi moc meta.

Dôvodov, prečo netečie teplá voda je asi opäť ako stebiel trávy na lúke, od takých ktorí majú naschvál nastavený bojler na minimum, čo je len ďalšie chrapúňstvo, pretože prevádzkujú ubytovacie zariadenie a nechávajú si platiť, po takých čo majú plynové bomby a trubky hocikde pohodené pod odkvapom, takže večer asi zamrzne prívod plynu...true story. Ak to nich samých neserie, mali by sa o to postarať aspoň zo slušnosti ku klientovi. Čo je konkrétne tá vec, ktorá tu vôbec nefunguje. Nebadám nijakú slušnosť v zaobchádzaní so zákazníkom alebo proste s iným človekom. Do väčšiny zariadení sa musím polhodinu dobíjať, kým niekto otvorí a pritom jasne počujem kohosi za dverami. Oni snáď moje peniaze nechcú, keď sa im musím doprosovať... Na záchode chýba toaletný papier, idem to ohlásiť a keď musím nabudúce, znovu je preč. To ho zas schovali alebo čo? Jasnačka, máme na chodbe ohrievač a neskôr sa dozviem, že nie je plyn a ohrievač nejde, asi podľa hesla môžeš pozerať televízor, ale nezapínaj ho. V izbe je zjavné, že tam nikto už pol storočia nevysával (to nadhadzuje otázku, či vôbec menia posteľnú bielizeň) alebo tam dokonca stoja odpadky po predošlých nájomníkoch. Ak niekomu príde normálne, predať mi takú izbu... Alebo dvere od izby nemajú kľučku ani západku a nijak sa nedajú zatvoriť. Taká jedna západka musí byť fakt strašne drahá, inak si neviem predstaviť, ako mi môžu prejaviť taký level dešpektu. A v izbe sú nasťahované veci niekoho iného, kto tu ale dnes nespí, takže asi môžem mať jeho posteľ, aké zlaté. To fakt musím skontrolovať každú kktinu, kým pristúpim na kšeft? Alebo majú pri kase vycapenú nálepku MasterCardu, ale potom sa začnú vyhovárať, že im nejde mašina, čo sa samozrejme stať môže, i keď všetci dobre vieme že zase len odrbávajú. V takom prípade by ale bolo aspoň Prepáčte za nepríjemnosť úplne na mieste, nie drbnuté reči o tom, ako ten terminál tu máme vlastne len na srandu králikom a veď predsa musíte mať hotovosť. Mám dosť toho, že si každý zo mňa chce robiť dobrý deň. Stretla som kopec všelijakých ľudí, aj blbých jak baganec, ale ešte nikdy som nebola na mieste, kde by všetkým do radu chýbali elementárne základy slušnosti. Aj keď sa niekto snaží ušetriť, postarať sa aby bol v kúpeľni hajzlák ho predsa nemôže nijako zruinovať.

Úplný vrchol bol jeden penzión (s názvom Kristus prichádza mimochodom), kde nám predviedli úplne surreálnu mieru drbnutosti. Najprv povedali, že môžeme používať kuchyňu na varenie a my sme samozrejme súhlasili. Potom začali byť divní (nehovoriac o tom, že sa o nás rozprávali v našej prítomnosti) a otravní, trúsili hlúpe poznámky o tom, že by si dali našu žranicu a či nedostanú aj oni, pritom mali sami navarené plné hrnce. Niekedy medzitým sa ešte posťažovali, aké je pre nich všetko drahé a akí sú chudáci. A nakoniec pri platení si pýtali inú cenu, než akú nám pôvodne dali. Popri tom všetkom neustále zdôrazňovali, že sú čestní ľudia s dobrým srdcom a po baráku mali samé hlody z Biblie, takže to musí byť pravda. Stretla som ľudí z pomerne chudobných pomerov v Bosne alebo v Rumunsku, ale nikto sa ku mne kvôli tomu nechoval drbnuto a neúctivo. To nesúvisí s chudobou, ale s mentálnym nastavením. Nemôžem povedať, že úplne všetci sú tu k nám nezdvorilí a poskytujú nám len mizerné služby. Ale väčšina áno a pravdou je, že ešte nikde som sa nestretla s tak ignorantskými a málo nápomocnými ľuďmi. Ak aj niekto prejaví pohostinnosť a ochotu, nie je to bez výhrad. Dávajú mi najavo, koľko toho pre mňa robia a že očakávajú niečo zato.

Takže to bola druhá, odvrátená strana Carretery Austral. Môj záver je, že bolo to pekné, ale nechápem, čo na nej má byť až také úžasné. Pekné hory a príroda sú hocikde aj bez zaostalých sedlákov a neprimeraných cien. Teraz už sa spolu s nami tešte na ďalšie (konečne trochu civilizovanejšie) miesta, kde má byť pre začiatok o 10°C teplejšie a asfalt, takže hor sa do toho!


Ale ešte predtým, fotky!


Lago General Carrera, we biked around it for about 250 km







Completo, Chilean hotdog called also Italiano - avocado, mayonnaise and tomatos (green, white, red)










Biscuits with Manjar, our source of energy














The rain forest beginns










There was no rain after all


The real camping






Smog from the wood burning stoves


To get the most money out of the space







Chilean Road Nr. 7, a. k. a. Carretera Austral is a very popular destination among cyclists and hitchhikers. It is isolated, not easily accessed and displays natural sceneries of stunning beauty. That's what they say, at least. But that's not all of it and here is my opinion.

Carretera is becoming very popular and each year more and more tourists come. Comparing to nearby Torres del Paine, El Calafate or El Chalten, it might be secluded and quite little visited, but because those cities burst with tourists all year round, it is not a true comparison. In reality, the hitchhikers stand lines for a ride in the summer. We had the road practically for ourselves alone, because we happened to be there in the late autumn, when it started to change to winter quickly. We discovered the authenticity of the region (there is another, more accurate word to describe it and that is backwardness) by ourselves. Of course, I am bringing a report about it.

Carretera Austral is supposed to be so cool, because it leads through Southern Cordillera de Andes among a land full of mountain peaks, glaciers, fjords and waterfalls... in other words, landscape we could call Scandinavian. For a long time these far away places were accessible only by boat, just in 70-ties the construction of a road took place. To build a road that would connect the rugged coast and overcome the complicated terrain was a real challenge and the construction works basically carry on to the present day. Some sections are paved by now but most of the highway's 1240 km long stretch is gravel in terrible condition. The typical Southamerican cycling trip starts in Puertto Mont and follows the Carretera Austral all the way south to Villa O'Higgins. From there it is possible, but not easy to cross to El Chalten in Argentina and take the "usual" route through Puerto Natales to Ushuaia at the end of the continent. We joined the Ruta 7 somewhere on the km 941 and proceeded our own journey to the north. To reach the Ruta 7 from Argentina, we had to do quite a challenging mountain crossing on a road marked ch-265, incredibly terrible piece of road winding through incredibly scenic piece of landscape around the General Carrera Lake. This part of our journey was the most beautiful and outmatched the whole Carretera Austral by far!

Even though the road is practically encircled by mountains, there are as good as no hiking paths. The few national parks offer one or two walks, but most of the time there is a fence on both sides of the road. The places along the road that can be actually visited became busy touristic attractions. We were quite happy for having avoided the high season, because in summer it would be nothing but annoying to compete with everybody else doing the same checklist. The boat trip to the marble caves on the General Carrera Lake was really pretty. National park Cerro Castillo was closed already, but we were told by a park ranger to jump the fence. In the end, we didn't risk to climb on the icy path to the lagoon, but we had a nice walk in the forest. We made the obligatory stops in the Queulat national park because we wanted to see the rain forest. But around this point we felt like we had enough of the back country and wanted to get out. The coming winter and the ache in my knee were just one part of it.

Except of the nature, the Ruta 7 promises tranquil villages and traditional, peaceful ways of life, or something like that. Interesting, that everybody in the tranquil village earns his bread in tourism. One part of the house is for renting, in other part they have a store or a restaurant and of course the family also lives under the same roof. And because this is South America and what more, some backward region forgotten by Gods, nothing makes sense. Not that I only wanted to complain that there is no heating in the accommodations like a true spoiled European. One can accommodate to cold quite good and warming the entire house to one constant temperature is a pretty modern invention anyway. Though things like drying laundry appear to be quite an issue and usually take about a week. And then there are those who hang their clothes above the wood burning stove in the kitchen. Although it probably doesn't even matter anymore, since 3 steaming kettles with boiling water are standing on the very same stove during the whole day. It is not difficult to imagine what does the ever present humidity with the cardboard houses. But what both confuses and annoys me are some local customs and habits. Because saving heating costs can be done also intelligent. For example it would not harm to stop burning wet wood laying around on the backyard in the rain. And anyway, to patch all the holes in the walls.

Reasons, why there is no hot water, are plentiful like the grass in the meadow. Starting with those, who have their boilers intentionally set up to minimum, which is another way to say fuck you, because they run a lodging service and get paid for it! And ending with the gas cylinders and pipes casually placed under the eaves so that the gas "freezes" in the night... true story. If it doesn't disturb themselves, they should have the decency to take care of it because of their clients. And that is the point. I don't see any decency or respect in dealing with customer or another human being here. In most of the services I have to wait for quarter hour, until someone answers the door, although I doubtlessly hear them behind the door. It seems like they don't want my money, since I have to beg them... On the toilet there is no toilet paper and I have to ask for it. The second time I go it is gone again! Did they hide it again?! "Sure, we have a heater in the corridor", only later it shows, that there is no gas cylinder and the heater doesn't work, just after the principle you can watch that TV but do not turn it on. In the room it is evident that nobody tided it up for a century (what brings up the question if they change the bed sheets) or there is still some garbage left from the previous lodgers. If somebody considers it normal to sell me a room like that... Or the door lacks a handle and can't be closed. One handle or latch must be incredibly expensive, otherwise I can't explain myself this level of disrespect. And luggage of another person is deposited in the room, but he doesn't sleep here today, so I can have his bed I guess, how sweet. Do I really have to check every fucking little thing, before I accept the deal? I have had enough of being fooled. I met many people, some of them dumb as a brick, but I have never been to a place where almost every person would lack the basic decency. Even if someone is trying to save money, to provide toilet paper can't make him any poorer.

By far the worst was one place called "Christ comes", where they presented the masterwork of assholeness. At first they said that we could use the kitchen and of course we happily agreed. Later they started to act really weird (talking about us in our presence among other things), passing stupid comments like they would like to have from that food of ours. Meanwhile they complained how everything is expensive and they are very poor. In the end they asked for more money then we originally agreed and repeated the whole time, that they were fair people of good heart and since there were quotes from the Bible all around the house, it must have been true. It was really disgusting. I met poor people in Bosnia or Romania but nobody treated me disrespectfully because of that. This has nothing to do with poverty, it is mental set-up. We didn't only found people who were not nice and miserable services. But mostly yes and the truth is, that I have never met such ignorant and little helpful people before. When somebody shows hospitality and willingness, it is not straightforward. They let me feel, how much they are doing for me and expect something in return.

This was the other, the dark side of the Carretera Austral. My conclusion would be, that it was pretty, but I don't understand what is so special about it. Beautiful nature can be seen anywhere without unpleasant peasants and exaggerated prices. Now we are looking forward to other places in Chile and from what we know, it should be 10°C warmer with asphalted roads, so let's go!

Komentáre k článku

Pridať komentár:
Meno*: Pohlavie: on ona ono oni
URL/web: zapamätať? (použije cookies)
blah:   Antispam*: ( 7 plus 5 je ? )
Text*: * treba vyplniť aspoň polia označené hviezdičkou